Hore
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

Wienerberger s.r.o.

Tehelná 1203/6
Zlaté Moravce

Internorm

Okná pre pasívne domy

Galvaniho 15 B
Bratislava

Saint-Gobain

BIM knižnice a objekty

Stará Vajnorská 139
Bratislava

JANOŠÍK OKNA-DVEŘE

Valašské Příkazy 55 55
Valašské Příkazy

Divízia ISOVER Saint-Gobain Construction Products

Dokonalá izolácia

Stará Vajnorská 139
Bratislava

SCHÜCO International KG, o. z. Slovensko

Okná, dvere a fasády

Tomášikova 17
Bratislava

REYNAERS ALUMINIUM s.r.o.

Office: TWINCITY C HubHub, Mlynské Nivy 16
Bratislava

Saint-Gobain Construction Products, s.r.o., Divízia Rigips

Vlárska 22
Trnava

VELUX SLOVENSKO spol. s r.o.

Prinášame Vám svetlo

Galvaniho 7 7/A
Bratislava

VELUX

Tepelnoizolačné parametre vyhovujú...

VELUX SLOVENSKO spol. s r.o. (výrobca)
VELUX SLOVENSKO spol. s r.o. (distribútor)

MINIMAL / MAXIMAL – kovanie v minimalistickom dizajne

Material & Technology s.r.o. – M&T (výrobca)
Material & Technology s.r.o. – M&T (distribútor)

ISOVER STOPVAP 90

Parozábrana pre difúzne uzatvorené konštrukcie...

Divízia ISOVER Saint-Gobain Construction Products (výrobca)
Divízia ISOVER Saint-Gobain Construction Products (distribútor)

POSUVNÉ DVERE HI-FINITY

Ultra tenký design posuvných dverí HI-FINITY...

Reynaers systems spol. s r.o. (výrobca)
Reynaers systems spol. s r.o. (distribútor)

PANORAMA CELOPRESKLENÉ OKNO HX 300

OTVORENÉ. SVETLÉ. VOĽNÉ.
Veľkoplošné...

Internorm (výrobca)
Internorm (distribútor)

Povrchové temperovanie betónového jadra

Princíp temperovania betónového jadra spočíva...

REHAU s.r.o. (výrobca)
REHAU s.r.o. (distribútor)

Hore
Menu
Kalendárium
Vložené
20. október 2021
1
692

„Homage à Vladimír Karfík“ 1901-2021 pri príležitosti 120. narodenín

Spomienka "karfíkovcov" na svojho profesora.
„Homage à Vladimír Karfík“ 1901-2021 pri príležitosti 120. narodenín

Text: Ivan Gürtler

8.decembra 2016 sme si na Spolku architektov Slovenska, na Panskej 15, pripomenuli 115. výročie narodenia architekta a profesora Vladimíra Karfíka pod názvom „Homage à Vladimír Karfík, 1901-2016 pri príležitosti 115. narodenín“. Ani sme sa nenazdali a je tu dátum, 26. október 2021, v ktorom si pripomenieme jeho 120. výročie narodenia!

Vzhľadom na celospoločenskú situáciu spojenú s COVID pandémiou, ako aj na situáciu na SAS-e si my „karfíkovci“ a priatelia architektúry, ktorí zažili profesora, resp. ho poznajú z rozprávania pamätníkov, alebo jeho realizované diela spomenieme netradične, touto formou.

Na tohto výnimočného architekta, pedagóga, ale najmä človeka sa jednoducho nedá zabudnúť. Bol doslova typom „moderného renesančného človeka“, ktorý vedel nadchnúť každého, kto s ním prišiel do styku: od robotníka na stavbe či vo fabrike, alebo honorácie na najvyšších postoch v profesii i mimo nej.

Dobré je si pripomenúť, ako sme si na svojho profesora spomenuli:

Ako sme spomínali a najmä jeho „karfíkovci“ na 100.výročie narodenia prof. V. Karfíka

V októbri 2001 sa v rámci storočnice architekta a profesora Vladimíra Karfíka uskutočnili dve významné podujatia. V sále Dušana Jurkoviča Spolku architektov Slovenska sa uskutočnilo spomienkové kolokvium, na ktorom pamätníci, spolupracovníci, priatelia, ctitelia a rodinní príslušníci profesora V.Karfíka: manželka Světla a obe dcéry Jana a Doris si pripomenuli jeho život, prácu, dielo a odkaz. Vystúpili na ňom Rudolf Slánsky, veľvyslanec Českej republiky na Slovensku, Walter Persché, kultúrny atašé Rakúskej republiky v SR, Françis Olivier Seyes, atašé Francúzskeho veľvyslanectva v SR, Zdeněk Dostál, primátor Zlína, Arnošt Navrátil, predseda BLOK-u českých a slovenských architektov a výtvarníkov, Jan Melichar, predseda Českej obce architektů, Štefan Šlachta, podpredseda Výboru NR SR pre vzdelanie, vedu, mládež a šport. Ďalej profesori Alena Šrámková a Emil Hlaváček z FA ČVUT Praha, Ivan Ruller z FA VUT Brno, Anton Schweighofer z TU Wien, Peter Lizon, AIA z UT Knoxville; architekti a spolupracovníci profesora Karfíka Markus Röthlisberger (Bern), Karol Kaldarar, Karel Havlík, Juraj Kozák, Juraj Havaj, Július Langsfeld, Ivan Štancel (Augsburg), Marián Marcinka, Ján Komrska. Stretnutie, ktoré som moderoval bolo i pre mňa veľkým zážitkom. Dňa 24.10.2001 vo vestibule FA STU v Bratislave sme otvorili výstavu „Karfíkova škola“. Dlho očakávaná výstava mala zámer predstaviť Vladimíra Karfíka hlavne ako pedagóga. Pedagóga, ktorý svoje bohaté vedomosti a odborné skúsenosti nezištne takmer 30 rokov odovzdával svojim žiakom. Výstava bola súborom architektonických diel Karfíkových absolventov, široko tématicky koncipovaná, prakticky s neobmedzenou náplňou: od teórie, cez urbanizmus, stavby až po interiér. Výstava bola dokumentom a odrazom profesorovho obrovského pedagogického vkladu. Hoci zo 130 oslovených diplomantov vystavovalo v závere „iba“ 36, ukázala neobyčajne širokú škálu ich uplatnenia v praxi. Scenár a priestorová koncepcia výstavy bola postavená na jednoduchosti a štýlovosti a mala odrážať to známe „karfíkovské pätoro“ pre dobrú architektúru: dobrý koncept, dispozícia, funkčnosť a prevádzka, konštrukcia a detail, ekonómia. Cieľom výstavy bolo okrem samostatnej prezentácie diel získať aj priamu či nepriamu výpoveď každého vystavujúceho k odkazu „svojho“ profesora. Tieto čítania len podčiarkovali význam Karfíkovho pedagogického pôsobenia. Predniesli a napísali o Karfíkovi na oboch podujatiach jeho „karfíkovci“:

 

Alena Šrámková, „prvá dáma českej architektúry“:

Karfík mne učil v létech 50.-52. Vybírala jsem si tehdy mezi ateliéry Belluše a Karfíka a asi mi bylo bližší Karfíkovo hospodaření s prostorem proti Bellušovskému prostorovému standardu.
...Byl důsledne šetrný, měl rád jednoduchost, nechtěl exhibice, chtěl architekturu, která poctivě přiznáva stavební technologii, nic nepředstírá a nic nepřehání.
...On je strašně moderní, je strašně soudobý... A to, co říkáme o Karfíkovi, že nebyl umělec, že nechtěl to umění do toho nějak vpáčit, byl praktický a skromný – to nebyla skromnost, ale to byla jeho filozofie. To byla filozofie, která je také dneska ta pravá a kterou potřebujeme.
...Že architektura je to co potřebujeme, to co je obyčejný, to co je samozřejmý. Měli bychom si uvědomit, že v tom byl Karfík jedinečnej. Já doufám, že jsem jeho žákyne v tom jeho myšlení, i když je nás málo, kteří chceme přesvědčovat jestli chcete, vyučovat lidi a vychovávat je k tomu, aby nechtěli ukazovat víc než je třeba a víc, než je obyčejný a samozřejmý. Myslím a doufám, že jsem tomuto učení zůstala celou dobu věrná.“

 

Viera Mecková, „prvá dáma slovenskej architektúry“:

„V 3.ročníku sme si vyberali ateliéry. Ja som si vybrala Karfíka, aj keď som sa nechcela v povolaní špecializovať na priemysel. Lebo Belluš nikdy nebol môj „idol“. Počas štúdia sme ho vnímali ako prísneho, ale jednoznačne rešpektovaného profesora. Mal prehľad o tom, čo robíme, pamätal si svoje predchádzajúce pripomienky. Zastavil sa u každého: skritizoval, veľmi málo pochválil, skôr jednoslabične. Mal svoj osobitý humor. Aj ja som zažila jeho fantastickú, nezabudnuteľnú exkurziu v Zlíne, jeho rozprávanie bol zážitok. Karfík bol a ostal pre mňa vzorom profesora, ktorý ma naučil „profesne myslieť“, t.j. dôležitosť cesty veľkého procesu: od myšlienky, cez tvorbu až po realizáciu. Bol každým „coulem“ Pán Profesor s veľkým „P“. Som dôsledná v tom, že v každom životopise uvádzam, že som absolventka pána profesora Karfíka. Mrzí ma, že som nikdy nemala možnosť sa mu osobne za to všetko čo ma naučil poďakovať.“.

 

Stanislav Talaš:

„... Rozsiahle skúsenosti a schopnosti posúdenia ekonomičnosti riešenia patrili nesporne k silným stránkam V.Karfíka. Pre jeho poslucháčov bol nezabudnuteľný rituál, pri ktorom si profesor poklopal po vreckách, keď hľadal svoj nepostrádateľný rolovací meter, aby mohol zmerať čo sme nakreslili. Ak boli niektoré rozmery nadsadené, tak s veľkou pravdepodobnosťou nasledovala veta: „Jo sakra, víte co by to stálo?“. Časom sa stala pojmom a poučením na dlhý čas.
...Mal prirodzenú autoritu a preto sa nemusel nijako zvlášť dožadovať disciplíny alebo poriadku z našej strany.
...Mnohé historky vystihovali jednu z Karfíkových vlastností, t.j. byť nad vecou. ... Myslím, že sa zámerne vyhýbal rôznym vykonštruovaným problémom, najmä keď smerovali k vopred predpokladanému a pochybnému záveru. Mohlo sa teda zdať, že bol akoby pozorovateľom života ubiehajúceho okolo. Podľa môjho názoru bol jeho postoj k udalostiam a okoliu dôsledkom jeho pragmatického myslenia a rozsiahlych životných skúseností“.

 

Štefan Šlachta:

„... Profesor nebol nikdy pre nás nejakým vzorom, ktorý by chcel, aby sme ho napodobňovali a ani sme nemali nejakú túžbu ho napodobňovať. Ale bol to človek, ktorý ovplyvnil veľmi výrazným spôsobom našu architektonickú filozofiu, naše architektonické myslenie, vnímanie detailov. Zanechal v nás stopu ako pedagóg a ako architekt, aj ako človek.
...ktorý nielenže nám pomáhal objavovať architektúru, ale predovšetkým nás naučil, aby sme architektúru mali radi....
...V školskom ateliéri učil predovšetkým metodiku architektonickej tvorby. Naučil nás problémy správne analyzovať a zaujať k nim stanovisko. 
...Mal obdivuhodný zmysel pre humor. Raz som potreboval s ním urobiť veľmi krátky rozhovor. Napísal som teda nielen otázky, ale aj odpovede. Keď som mu to zaniesol autorizovať, veľmi som sa ospravedlňoval. „To je v poriadku, vy si to dneska beztak lepšie pamätáte ako ja.“ Odpovedal.
...Bol výborným prednášateľom a vedel rovnako dobre písať. Viaceré odborné texty skrípt a učebníc, no najmä jeho posledná kniha spomienok na „svojich majstrov“ je ukážkou jeho majstrovstva. Kniha je však zároveň aj učebnicou dejín modernej architektúry. Architekt Otka Nový ho raz nazval „architektom 20.storočia“ – myslím, že plným právom.“.

 

Štefan Kukuc:

„Pán profesor ochorel a keďže sa termín odovzdávania diplomoviek blížil, sprostredkoval mi docent Rokošný túto konzultáciu u profesora doma. S malou dušičkou som sa ocitol v jeho útulnom byte. Zaujímal sa o situáciu vo svojom ateliéri, bol zvedavý na moje osobné záujmy a rodinné zázemie. Keď som utrúsil svoj záujem o hudbu, najmä ľudovú, prisadol si ku klavíru a po krátkej improvizácii v džezovom rytme pokračoval vo vážnych tónoch Dvořákovej a Chopinovej hudby. Ocitol som sa v inom svete... Profesor viditeľne relaxoval a ja som s obdivom počúval jeho bravúrny klavírny recitál. Po tomto duchovnom osviežení sme sa posadili za jeho pracovný stôl a nad konceptom mojej diplomovky sa už odvíjala korekcia či dobrosrdečný dialóg s radami a odporúčaniami. Keď na poslednej rozlúčke s profesorom v Brne znela smútočná hudba, mne sa sprítomnila s tónmi jeho klavírnych improvizácií pre diplomanta na záverečnej konzultácii nad jeho diplomovým projektom v roku 1960.“.

 

Jindřich Martin:

„Do ateliéru pána profesora sme my, adepti architektúry, chodili s nesmiernou radosťou a napätím. Pred časom korekcie sme sedeli už hodinu na svojom mieste dorábajúc detaily na výkresoch a očakávali sme jeho príchod. Keď sa otvorili dvere a vo dverách sa objavila typická postava pána profesora s jeho typickou chôdzou a pohľadom ponad svoje okuliare, hneď sme spozorneli. Prešiel od dverí rezkým krokom k prvému kolegovi, cestou samozrejme urobil svojim pohľadom prezenciu, pričom mu nikdy nič neušlo. Okamžite sme všetci obstali stôl prvej korekcie a s nedočkavosťou sme počúvali jeho názory na predložené riešenie. Jeho korekcia bola prednesená s plnou vážnosťou, pričom medzi riadkami si samozrejme neodpustil nejakú „srandičku“. Pamätám si na jednu veselú príhodu pri korekcii, ktorú vyslovil s plnou vážnosťou, pričom ponad okuliare sledoval naše reakcie. Pri korekcii projektu administratívnej budovy, konkrétne pri návrhu dispozičného riešenia záchodov pre ženy povedal: „Sakra, a kde máte tu místnost pro ty ženské když dostanou toho „šóbla“, aby si tam mohli v klidu odpočinout?“.“.

 

Alojz Družbacký:

„Ateliérová tvorba a korekcie za prítomnosti profesora Karfíka, docenta A. Rokošného a asistenta Š.Šlachtu tuším v roku 1967, či 1968. Kreslilo sa vtedy „versatilkami“, ktoré Karfík uviedol už v Amerike. Profesorovi došla tuha. Ponúkol som profesorovi tuhu z mojej „versatilky“: „Pán profesor, nech sa páči, zoberte si“. Profesor si ju zobral, zasunul do svojho „krajóna“ a z vrecka vytiahol 1 korunu a podal mi ju napriek mojim námietkam. Docent Rokošný to komentoval: „Pán profesor, ale tuha stojí len 50 halierov!“ Profesor sa zamyslel a povedal: “Družbackej (tak ma volal), nabudúce mi dáte ešte jednu!“.“ ... Boli sme na exkurzii jednej administratívnej budovy. Po návrate sa nás profesor začal pýtať na detaily, ktoré sme skôr očakávali od prof. M. Škorupu, pretože sme odpovedali na jeho „typické“ témy: dispozície, funkčnosť a pod.. Po vyhodnotení našich „skvelých postrehov a pozorovacieho talentu“ nám povedal: „Architekt musí chodiť stále s otvorenými očami a všímať si všetko. Od koncepcie až po najmenší detail, vrátane použitého materiálu, aby nevymýšľal vymyslené, dobré prevzal a poučil sa z chýb iných“.“.

 

Boris Džadoň:

„Na profesorove konzultácie sme sa vždy tešili, napriek rešpektu k jeho osobe. V čase našej izolácie a uzatvorenosti hraníc nám popri odborných konzultáciách často svojimi vtipnými príhodami pootvoril okno do skutočného sveta. Napr. „Ti kapitalisté udělali svým zaměstnancům klimatizaci a oni pak nechtěli jít domů“. „Čím vyšší sovětský důstojník, tím tlustější. A čím vyšší americký, tím hubenejší.“. Študent Hromada: „pán profesor, aká je veľká chladiarenská veža klimatizácie?“ “Hromado, vždyť jsem vám ji naskicoval, můžete si ji odměřit!“. 

 

Ivan Gürtler:

„Profesor nás volal vždy po priezvisku, ako bolo zvykom u Baťu. Pretože o každom vedel, aké má mimoškolské aktivity, mňa oslovoval „zdvihač“ – bol som čsl. juniorský reprezentant vo vzpieraní. „Náš“ profesor Karfík bol už počas môjho štúdia „žijúcou legendou“. Vážili sme si, že sme mohli byť v jeho ateliéri, či potom jeho diplomantmi. Niektoré ateliéry sme mali už o 7:00, ale už sme tam sedávali vopred. Keď sme na keramickej chodbe začuli klopkať podkuté profesorove „baťovky“, vo dverách sa objavil profesor, pozdravil a dodal: „Hned jsem tady!“. A z koženej tašky mu trčala rukoväť tenisovej rakety, pretože už mal odohratý ranný zápas na kurtoch Lokomotívy pod Hlavnou stanicou. Učil nás „architektonickému remeslu“ a pracovať veľmi efektívne a racionálne. Každý z nás musel mať „krajón“ s tuhou min. 3B, rolu duplexu nás naučil trhať „do formátu“, maximálne využívať formát drahého „fínskeho“ pauzáku, pretože oba „papiere“ boli nedostatkovým tovarom, ovládať „centrolinead“ (okukal to v USA) pre konštrukcie perspektív (to sme vedeli len my!), prví sme na fakulte zamenili vyťahovátka „diamant“ – karfíkovho „strejca“ za Rotringy, prví sme mali gumovacie šablónky z nerezového plechu.... Po roku 1989 som sa rozhodol z praxe pomôcť mojej „Alma mater“ a ako jeden vedúci katedry som sa v duchu môjho profesora snažil o obrodu „karfíkovskej katedry“ s celým jej typologickým záberom. V roku 1991, z príležitosti 90.narodenín profesora, som ho pozval na fakultu. Po dlhom čase Aula doslova „praskala vo švíkoch“, sedelo sa všade, kde sa dalo, stálo sa pri otvorených dverách v predsálí. Privítal ho spontánny potlesk, počas prednášky „by ste počuli aj špendlík spadnúť“, a na konci sa lúčil s publikom, ktoré mu ďakovalo formou „standing ovation“. V tom roku som inicioval založenie „Ceny profesora Vladimíra Karfíka“ za najlepší ateliérový projekt, okrem diplomoviek. Jeho prvým laureátom vždy poslal osobný list s gratuláciou. K tomuto výročiu som zorganizoval „karfíkovskú“ dvojdňovú exkurziu do Zlína. S pani Světlou som bol dohodnutý, že pri spiatočnej ceste sa zastavíme v Brne zapriať profesorovi. Pred odchodom zo Zlína som na trhu vykúpil takmer všetky ruže, bolo ich 90. Pred rodinným domom Karfíkovcov na Barvičovej 58 z dvoch autobusov nás vystúpilo 90 účastníkov exkurzie. Po zazvonení sa vo dverách objavil profesor Karfík a za ním pani Světla. Prichádzajúc k bránke už zborovo znelo naše typické „Živió...!“. A po jednom sme profesorovi gratulovali s ružou v ruke. Nakoniec profesor držal plnú náruč ruží a keď ďakoval, nebolo ho takmer vidieť. Na druhý deň v denníku „Večerní Brno“ bol uverejnený článok s nadpisom: „Devadesát růží profesorovi z Bratislavy“. I pri tejto príležitosti ho neopúšťal humor. Na moje požiadanie, aby prítomným študentom dal recept ako sa dožiť takého krásneho jubileja v skvelej kondícii odpovedal, obzrúc sa, či na blízku nie je pani Světla: „To víte, každá žena je třicet let plus!“. Bol trikrát ženatý, ako jeho učiteľ Frank Loyd Wright. Náš profesor Karfík nás naučil nielen milovať svoje povolanie architekta, ale aj naplno milovať život. Boli sme a dodnes sme hrdí, že sme „karfíkovci“! Jednoducho v nás mal viac ako stovku vďačných „školských detí“.“

Vladimír Karfík a Ivan Gürtler na spoločnej fotografii
Vladimír Karfík a Ivan Gürtler na spoločnej fotografiiFoto: S. Toman

Podklady: Ivan Gürtler
Titulná fotografia: S. Toman

Súvisiace články

Pravý stĺpec
Menu
Hlavný obsahHlavný obsah
Čakajte prosím