Tehelná 1203/6
Zlaté Moravce
Okná pre pasívne domy
Galvaniho 15 B
Bratislava
BIM knižnice a objekty
Stará Vajnorská 139
Bratislava
Dokonalá izolácia
Stará Vajnorská 139
Bratislava
Prielohy 1012/1C
Žilina
Štúrova 136B
Nitra
Vlárska 22
Trnava
Dolní oblast Vítkovice (konkrétne baňa Hlubina a vysoká pec a koksáreň Vítkovických železiarní) je národná kultúrna pamiatka nachádzajúca sa v blízkosti centra Ostravy vo Vítkoviciach. Zahŕňa rozsiahly priemyselný areál Vítkovických železiarní s unikátnym súborom industriálnej architektúry. Areál sa skladá z troch na seba nadväzujúcich celkov - uhoľnej bane, koksovne a vysokej pece. Areál sa hovorovo nazýva aj "Ostravské Hradčany".
Novodobá história areálu sa začala písať po ukončení ťažby v roku 1998, keď bola odstavená posledná vysoká pec. Po ukončení výroby železa sa intenzívne diskutovalo o osude bývalého priemyselného areálu. Nad zámerom jeho zbúrania prevážila snaha o revitalizáciu objektov a zachovanie areálu ako technickej pamiatky pre budúce generácie. V júni 2002 bol nariadením vlády komplex vyhlásený národnou kultúrnou pamiatkou. V decembri 2008 sa potom ako jedna zo štyroch českých pamiatok dostala na zoznam Európskeho kultúrneho dedičstva.
V septembri 2009 získal projekt na oživenie a nové využitie vysokých pecí a ďalších pamiatkovo chránených objektov dotáciu vo výške takmer 20 miliónov EUR. Hlavným cieľom projektu „Zpřístupnění a nové využití NKP Vítkovice“ bola reaktivácia hlavných častí Národnej kultúrnej pamiatky Vítkovice, ich sprístupnenie verejnosti a následné využitie potenciálu areálu pre edukatívne a kultúrno-spoločenské aktivity. V roku 2012 bola dokončená 1. časť projektu a boli sprístupnené tri základné objekty národnej kultúrnej pamiatky: vysoká pec č. 1 (písali sme o nej v tomto článku), objekt plynojemu a budova VI. energetickej ústredne.
Plynojem
Plynojem bol postavený v rokoch 1922 - 1924 a slúžil ako zásobáreň plynu pre vysoké pece až do roku 1945. Vplyvom podkopaného podložia sa začal nakláňať, ale slúžil ďalej svojmu účelu aj napriek tomu, že koncom vojny bol zasiahnutý leteckou bombou. Do roku 1998 prešiel plynojem dvoma rozsiahlejšími a jednou generálnou opravou. V roku 1998 bola jeho prevádzka ukončená a stal sa jedným z početných brownfieldov v areáli železiarní. Od roku 1995 je zapísaný v Zozname nehnuteľných kultúrnych pamiatok v Českej republike. Po zložitých rokovaniach o revitalizácii územia sa v roku 2009 zavŕšila prípravná etapa plánovaného projektu „Zpřístupnění a nové využití NKP Vítkovice“. Ten zahŕňal aj architektonickú premenu plynojemu na multifunkčné kultúrne a spoločenské centrum podľa projektu architekta Josefa Pleskota a jeho ateliéru AP. Zadaním pre architektov bolo vytvoriť multifunkčnú aulu s kapacitou 1500 osôb. Malú sálu s kapacitou 400 osôob, kenferenčné miestnosti a výstavné priestory.
Prvým zásadným koncepčným rozhodnutím pri rekonštrukcii plynojemu bolo vyzdvihnutie zapadnutého zvonu do najvyššej polohy. Doško k prinavráteniu pôvodnej majestátnosti celej stavby. Pre nové funkčné využitie bolo vyzdvihnutím zvonu do výšky cca 13 m k dispozícii 110 000 m3 vnútorného priestoru. Druhým koncepčným rozhodnutím bola realizácia takej vstavby, ktorá sa pôvodného plášťa plynojemu prakticky nedotkne, a necháva tak vyznieť originálnu konštrukciu. Plášť plynojemu je perforovaný len štyrmi veľkými otvormi, ktorých razancia je charakteru stavby blízka. Pre vstup návštevníkov je vo východnej časti nádrže vyrezaný štvrtinový segment, ktorý je nahradený zasklením. V západnej časti je vyrezaná široká zásobovacia brána a v úrovni javiska sa nachádza mohutné priehľadové okno smerom k Vysokej peci č.1. Na vrchole zvona je umiestnený kruhový svetlík, ktorý privádza do sály denné svetlo, zaisťuje prirodzené prevetrávanie a sprostredkováva odťah dymu vzniknutého v prípade požiaru. Všetky vonkajšie konštrukcie plynojemu boli reštaurované a ponechané v pôvodnej podobe. Tretím koncepčným rozhodnutím bola vstavba dvoch betónových veží, ktoré pojmú všetky vertikálne komunikácie, nutné šachty, hygienické zariadenia a strojovne, a ktoré zároveň zaisťujú stabilitu pre vstavané podlažia.
Pre spoločenské, kultúrne a náučné prevádzky sú medzi betónové veže vstavané štyri úrovne podlažia. Na prízemí sa nachádza vstupná hala, viacúčelová galéria, občerstvenie a hospodárske zázemie. Na prvom poschodí sú umiestnené konferenčné miestnosti s variabilnou dispozíciou a centrálnou sálou pre 400 osôb. Na úrovni druhého poschodia sa nachádza rozľahlý foyer viacúčelovej sály s priliehajúcou šatňou. V betónových vežiach na úrovni foyera začína otvorené spoločenské schodisko, ktoré vedie návštevníkov do dvoch nástupných úrovní stupňovitej sály s kapacitou 1 527 miest. V poslednom poschodí veží sú umiestnené rôznorodé technické priestory slúžiace celému objektu a javisková technológia.
Nové konštrukcie sú kombinované železobetónové a oceľové. Komunikačné veže a stropné dosky nad galerijnou aj konferenčnou časťou sú zo železobetónu. Plošiny v priestore nad javiskom vrátane konštrukcie pre javiskovú techniku sú oceľové. Nosná konštrukcia hľadiska je tvorená oceľovými priehradovými nosníkmi, ktoré podporujú železobetónovú dosku lastúrovitého tvaru na ktorej sú umiestnené prefabrikované stupne hľadiska. Pôvodné oceľové konštrukcie vrátane nitovanej podlahy sú zachované v nezmenej forme.
Väčšina vnútorných povrchov zostala po oddebnení ako pohľadový betón a je opatrená iba bezfarebným náterom. Prefabrikované schodiskové ramená aj prefabrikované stupne zostali tiež ako betónový odliatok bez ďalších povrchových úprav. Na vnútornom povrchu zvonu je vykonaná stabilizácia povrchu náterom.
Ako nášľapná vrstva podlahy vstupného podlažia je ponechaná pôvodná plechová nitovaná podlaha plynojemu, ktorá bola po očistení opatrená ochranným náterom. V ostatných priestoroch boli podlahy väčšinou natreté iba bezfarebným náterom, v niektorých miestnostiach bola použitá epoxidová stierka čiernej farby. Vo foyeri a gastro galérii bola použitá čierna podlahová PVC krytina. Iba výnimočne bol použitý záťažový koberec a dubová podlahová palubovka. Vnútorné výplne sú tvorené plechovými dvernými krídlami, vloženými do plechových zárubní.
Zdroj: AP ateliér