Architektonické posolstvo Spišskej Kapituly po 30 rokoch

Usporiadateľom bola Katedra architektúry Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach. Garantmi podujatia boli doc. Ing.arch. Juraj Koban, FU TU Košice, vedúci Katedry architektúry a prof. Ing.arch. Peter Pásztor, PhD., FU TU Košice, Katedra architektúry.

O stretnutí a zeho záveroch budeme informovať podrobnejšie. Zatiaľ pripájame nosný referát Martina Drahovského a Petra Pásztora v podobe v akej odznel na stretnutí:

Architektúra – indikátor stavu spoločnosti.

Pred tridsiatimi rokmi bolo lightmotívom našich stretnutí na Spišskej Kapitule spoločné chcenie, ktorého cieľom by boli zlepšené podmienky pre vznik architektúry, pretože sme verili, že v tom sú príčiny architektonickej nekvality okolo nás. O celospoločenských zmenách sa nám vtedy ani nesnívalo, ale vedeli sme s určitosťou, že je potrebné napríklad:

- prelomiť diktát dodávateľských firiem, ktoré určovali nám architektom konštrukcie, materiály a technologické postupy;
- rozložiť socialistické továrne na projekty typu Stavoprojekt, ktoré sme považovali za hlavného hriešnika v oblasti všeobjímajúcej typizácie, ktorá bola príznačná predovšetkým v oblasti tzv. komplexnej bytovej výstavby, ale aj v individuálnej bytovej výstavbe;
- prelomiť systém centrálneho plánovania investícií, ktorý neposkytoval dostatočný priestor pre naplnenie potrieb všetkých skupín obyvateľstva;
- veľmi vážne začať sa zaoberať s neustále sa zvyšujúcou energetickou náročnosťou stavieb;
- prelomiť izoláciu a embargo na dovoz technológií a materiálov do krajín východného bloku, pretože sme si boli vedomí nášho zaostávania za vývojom vo svete – aj na poli výroby stavebných materiálov a konštrukcií, atď.

A potom prišiel november 1989, ktorý nás asi všetkých naplnil obrovskou nádejou v lepšiu budúcnosť – celej spoločnosti a architektúry obzvlášť. Skončil diktát dodávateľov, rozpadli sa Stavoprojekty, založili sme si vlastné architektonické kancelárie, obnovilo sa súkromné vlastníctvo a tým sa preformovala aj štruktúra investorov, ako dôsledok ukončenia hospodárskeho embarga dorazili aj k nám nové technológie a materiály – ale na našich výsledkoch sa to až tak výrazne neprejavilo! Keď totiž človeka ovanie duch slobody, ľahko sa dostane do stavu eufórie a zrejme v jej dôsledku stráca súdnosť a ostražitosť.

Možno aj preto sme dnes tam, kde sme určite nechceli byť:

- s nemým úžasom sledujeme, ako je architektonický trh ovládaný princípmi ekonomiky a najmä systémom verejného obstarávania, ktorý je nastavený jednoznačne proti vzniku architektonickej kvality, ktorá sa v stanovených ekonomických podmienkach  nedá nikdy dosiahnuť;
- sme sklamaní z toho, že z eurofondov sa len výnimočne realizujú investície, ktoré príslušné obce potrebujú, skôr naopak, obce prispôsobujú svoje žiadosti nezmyselne vypísaným výzvam;
- sme pobúrení, že štát nedokáže byť príkladom v zadávaní zákaziek pre súkromný sektor – architektonické súťaže orientované na kvalitu sú nahradené systémom verejného obstarávania orientovaného na najnižšiu cenu dodávky, čo svedčí o absolútnom nepochopení úlohy našej profesie v spoločnosti;
- verejná správa (za mohutnej asistencie štátu a zákonodarstva) nepochopila  potrebu účasti architektov na riadení výstavby;
- našu spoločnosť naďalej charakterizuje nekultúrnosť a ignorantstvo k vlastnému hmotnému kultúrnemu prostrediu, ktoré je spôsobené koncepčnými chybami v našom školskom systéme, orientovanom viac na oblasť vedomostí, ako na rozvoj ľudskej osobnosti; v dôsledku toho je záujem spoločnosti o architektúru minimálny, naďalej pretrváva – aj zo strany médií – hodnotenie architektúry ako výkonu dodávateľa a nie ako tvorivého počinu architekta;
- mnohí z nás síce pôsobíme na školách, ktoré vychovávajú novú architektonickú generáciu, ale stali sme sa súčasťou skostnatelého a nepružného systému vysokého školstva, ktorý jednoducho znemožňuje vtiahnuť do procesu výučby najlepších jedincov z praxe – o chorom systéme akreditácie škôl, v ktorom záujem o skutočné výsledky je nahradený byrokratickým systémom vykazovania výkonov, už ani nehovoriac;
- z nepochopiteľných dôvodov naše krajiny odmietajú prijať vlastnú koncepciu architektonickej politiky a vo vládnych programoch je postoj k nášmu hmotnému kultúrnemu prostrediu absolútne nečitateľný – pravdepodobne z dôvodu, že sa považuje za nepodstatný;
- napriek tomu, že sa vytvoril na štáte nezávislý systém architektonických komôr, tvorivé architektonické procesy, ktoré sú v princípe logickým pokračovaním aktu stvorenia, a ktoré by mali byť v rukách profesionálov a vykonávané v adekvátnych podmienkach a za adekvátne honoráre, takmer vôbec nemáme v rukách my architekti – sme v závese moci finančných skupín, všadeprítomnej korupcie a ambicióznych amatérov.

Po tridsiatich rokoch sa priznávame, že nemáme pocit adekvátnej spokojnosti z vykonanej práce. Aby bolo jasné – nespochybňujeme, že mnohí z nás vytvorili medzitým úžasné architektonické diela, ktoré sú však naďalej iba výnimkami, ktoré potvrdzujú pravidlo, že to gro novej architektonickej produkcie nemá adekvátne parametre a v podstate sa architektúra ako taká a aj my architekti spreneverujeme svojmu poslaniu. Na náš vkus vzniká príliš veľa architektonického balastu a napriek tomu, že tie budovy sú mnohokrát realizované vo vyššej konštrukčnej, funkčnej a materiálovej kvalite, než to bolo predtým – skôr sú to stále iba stavby, o architektúre sa veľakrát hovoriť ani nedá – pretože napr. postrádajú kontext so svojím prostredím, skôr mu ubližujú, sú mnohokrát strašne anonymné, bez ambície vytvárať svojim obyvateľom a užívateľom pocit domova. Ak porovnáme sídliská spred roku 1989 s tými, ktoré vznikli v neskoršom období – veľa pozitív – česť výnimkám – v nich nenájdeme. Žiaľ, veľakrát sa nám podarilo pokaziť aj to, čo predtým ako-tak fungovalo. A toto sme predsa my pred tridsiatimi rokmi určite nechceli!

Stále viac si uvedomujeme fakt, že my sme sa celkom nenápadne stali súčasťou akejsi mašinérie, ktorá nás pohltila, spracovala a pretvorila na svoj obraz, ktorý v princípe odmietame. Nedokázali sme však zásadným spôsobom ovplyvniť dianie v spoločnosti v prospech jednoznačného rozvoja a skvalitnenia nášho hmotného kultúrneho prostredia! Bolestne si to uvedomujeme najmä v školskom prostredí, kde nám je ľúto, že sme pre tú najmladšiu architektonickú generáciu nedokázali vytvoriť také prostredie, aby sa mohli tešiť na veľké architektonické výzvy budúcnosti a na vstup do pracovného prostredia pod ochrannými krídlami svojich majstrov! Namiesto toho ich čaká budúcnosť, ktorá je nanajvýš neistá... Najmä v prvých rokoch praxe po skončení školy sa väčšina z nich prebíja životom na spôsob osamelých bežcov. Podľa našich súkromných štatistík 70% končiacich architektov v Košiciach nezostáva na Východnom Slovensku, ale odchádza na Západ (a pod tým myslíme už aj Bratislavu, Čechy, atď.). Jednoducho – na východe niet práce pre architekta – hoci architektonických problémov, čakajúcich na svoje riešenie – tých je tu na mraky!

Nechceme sa utešovať konštatovaním, že v chorej spoločnosti predsa nemôže vzniknúť zdravá architektúra, pretože ak takýto postoj  by zaujali všetky profesie, potom je to celé zrelé na hodený uterák... Naopak - veríme, že dobrá architektúra môže strhnúť aj ostatných k mimoriadnym výkonom, niekedy dokonca stačí aj príklad jednotlivca – viď príklad Antoní Gaudího pre Kataláncov, či Imre Makovcza pre Maďarov!

Máme však reálne obavy z toho, že sa opätovne blíži čas zvonenia kľúčmi – tak ako nastal v roku ´89. Neveríme totiž, že mladá generácia sa bude pozerať na tento systém, ktorého súčasťou sme aj my, so založenými rukami – bola by jednoznačne proti sebe a svojej vlastnej budúcnosti! Teraz je už len otázka taká, či my starci nechceme ešte na záver našej kariéry iniciovať v tomto smere nejaké procesy, založené na hodnotách, ktoré sme kedysi – práve v tomto inšpiratívnom prostredí – vyznávali a pokúšali sa ich naformulovať? Pamätám sa, aké to bolo vtedy nesmierne zložité – veď to bolo obdobie, keď sme ešte len hľadali svoje „miesto v tvare“ a proti nám stál mocenský systém, ktorý nevyzeral, že by mal zajtra padnúť... Možno by takáto iniciatíva pomohla naším mladším kolegom – aj keď tu stále hrozí, že pre nich nebudeme dosť dôveryhodní. Na druhej strane by to snáď mohli pochopiť, že je to z našej strany nezištné – veď my už nie sme pre nich v skutočnosti žiadnou konkurenciou...

Nikdy sme sa nesnažili angažovať v politike – ale celý život sme zasvätili našej veľkej láske – architektúre. A naďalej sa nemienime montovať do vecí, ktorým nerozumieme, ale máme pocit, že snáď sa nám podarilo v našich hlavách zostaviť rebríček hodnôt, ktorý by aj mohol fungovať v prospech hmotného kultúrneho prostredia krajiny, v ktorej žijeme a ktorú milujeme. Snažíme sa ho síce sprostredkovať svojim poslucháčom, z ktorých – myslím si - aj tak ho väčšina (veď poznáme študentov – aj my sme boli takí) pochopí až vo svojej vlastnej starobe. Napriek tomu neprestávame veriť tomu, že:

- ináč ako ekologicky sa stavať nesmie;
- každý počin architekta musí smerovať k ozdraveniu svojho prostredia;
- naše krajiny majú svoje vlastné tradície, ktoré sme povinní poznať a odovzdať ako dedičstvo ďalším generáciám;
- architektúra nie je iba výtvarným počinom, ale predovšetkým službou človečenstvu;
- náš talent je darom Božím, preto sme Ho povinní svojimi dielami osláviť!

A veríme, že architektúra je naozaj pokračovaním aktu stvorenia a preto musí byť v kontexte so svojím prostredím; ak chceme, aby naše krajiny zostali originálne a identifikovateľné aj v rámci zjednotenej Európy a globalizovaného sveta a boli zároveň aj dobrým miestom pre život, musíme sa aj v architektúre pokúsiť namiesto implantovania cudzích vzorov o rozvíjanie fenoménu vlastnej identity!

Žiaľ, mnohé sa nám v priebehu života vymklo spod kontroly, preto sa nedivme, ak nám to raz budú naši nasledovníci vyčítať. Je nám jasné, že oni s tým už naozaj budú musieť niečo urobiť, ale netrúfame si dnes ešte odhadnúť, že kedy k tomu ďalšiemu „zvoneniu“ dôjde, resp. akú bude mať formu. A ani si nemyslíme, že by sme ich mali z našej pozície – tých, čo boli súčasťou toho procesu, ktorý bol síce dobre rozbehnutý, ale v konečnom dôsledku sme ho nezvládli - pobádať k nejakým revolučným činom. To nechajme na nich a verme, že sa im bude dariť lepšie ako nám!

Ale verím aj tomu, že v nás starcoch je ešte stále veľa sily a nazhromaždených životných skúseností, aby sme sa pokúsili o sústredený apel smerovaný nielen k našim kolegom a k našim profesijným organizáciám, ale aj k politickým špičkám našich krajín – v záujme toho, aby sme pomohli kompetentným zadefinovať všetky potrebné požiadavky, ktorých splnenie pomôže jednak optimalizácii výkonu našej profesie, ale aj k zachovaniu vlastnej identity nášho hmotného kultúrneho prostredia!

Možno sme utopisti a tento nepriaznivý stav vecí dokáže naozaj zvrátiť len ďalšia revolúcia, ktorej sa v princípe obávame, pretože nikde nie je napísané, že bude opäť taká nežná a zamatová... Nedokážeme sa však nečinne prizerať tomu, ako sa naše krajiny zapĺňajú bezpohlavnou architektúrou, bez vlastnej identity a bez fasád, z ktorých sa aj tak stávajú už iba nosiče veľkoplošnej reklamy!

Chcem sa ešte na záver podeliť s Vami s pozitívnymi informáciami, ktoré vyplývajú z mojich osobných zážitkov a skúseností, a ktoré by nás všetkých mohli predsa len naplniť akou-takou dávkou optimizmu, čo sa týka budúcnosti architektúry. Obaja sa s mojím kolegom a partnerom Martinom Drahovským relatívne dosť pohybujeme po svete a ja napríklad v ostatnom období pôsobím programovo na severojužnej (poľsko – slovensko – maďarskej) osi (okrem Košíc učím aj v Rzeszówe a môj dlhodobý osobný vzťah k môjmu majstrovi Imre Makovczovi zase vyústil do môjho členstva v Maďarskej akadémii umení). Situáciu u oboch našich susedov poznám teda dosť dôverne, preto Vás chcem upozorniť na niektoré fakty:

- Poľsko prežíva v súčasnosti obrovský stavebný boom a aj keď sa kolegovia sťažujú na pretrvávajúci chaos v investičnej politike krajiny, ako aj na vysokú mieru korupcie v tomto prostredí,  na nedostatok práce sa naši kolegovia v žiadnom prípade sťažovať nemôžu;
- na takmer všetkých školách architektúry v Poľsku je zavedený v druhom stupni štúdia povinný ateliérový predmet, ktorý sa nazýva Regionálna architektúra, ktorého cieľom je naučiť architekta predovšetkým k úcte k vlastným regionálnym hodnotám;
- v Maďarsku sa Akadémia umení (ktorej súčasťou je aj samostatná sekcia architektúry) dostala do pozície, ktorá je už rovnocenná s Akadémiou vied, ktorá tu pôsobí veľmi dávno; obe tieto inštitúcie sú zo zákona neobíditeľné v procese prejednávania a prijímania nových zákonov, ktoré sa dotýkajú umenia a vedy;
- podľa mojich informácií je v Maďarsku cca v 2500 obciach ustanovená funkcia hlavného architekta (pre porovnanie na Slovensku ich máme len asi ôsmich (len v župných sídlach a navyše sú podriadení stavebným úradom); 
- vydaniu stavebného povolenia akejkoľvek rozsiahlejšej investície v Maďarsku predchádza posúdenie v akejsi architektonicko-technickej rade, ktorej činnosť je riadená príslušným hlavným architektom – o jej stanovisko sa opiera aj stavebné povolenie;
- podľa najnovších informácií od 1. decembra t.r. nadobudlo účinnosť v Maďarsku nariadenie vlády, že pri výbere architekta a pre iné podobné duševné činnosti nie je možné postupovať v zmysle pokynov pre verejné obstarávanie, ktoré je opreté o zásadu nákupu tovaru za najnižšiu cenu.

Pre nás sú tieto správy o pohyboch u našich susedov, ktorých mnohokrát – priznajme si – tak trochu zaznávame, dosť povzbudzujúce. Veď ide o krajiny so socialistickou  minulosťou a prítomnosťou v rámci Európskej únie a ktoré sú nám  dosť podobné. Prosím, šírte tieto pozitívne informácie vo svojom prostredí – v záujme zmien, ktoré naše architektonické prostredie tak nutne potrebuje!

Martin Drahovský a Peter Pásztor, Košice

(Odznelo na konferencii Posolstvo stretnutí čekých a slovenských architektov na Spišskej Kapitule po 30 rokoch – 5.12.2015, Spišská Kapitula)