Čo je vo v(r)eci?

Nemyslím si, že na Slovensku máme najhoršiu legislatívu, vrátane tej, ktorá sa týka verejného obstarávania. Ak verejný obstarávateľ chce, môže vybrať najlepšie riešenie pre spoločnosť a zároveň to urobiť korektne v zmysle zákonov. Na druhej strane prax vyzerá inak. V procese verejného obstarávania (týkajúceho sa výkonov našej profesie) sú reálne výsledky často žalostné.

Dôvodov je viacero. My architekti nie sme schopní vyčerpávajúco analyzovať všetky príčiny. Našou základnou náplňou práce by malo byť samotné navrhovanie prostredia, v ktorom žijeme. Tomu by sme mali venovať všetok pracovný čas. Nevyhneme sa však povinnosti vyjadrovať sa k tomuto procesu, ktorý sa nás bytostne týka. Jednak ako priamych účastníkov verejného obstarávania, jednak ako občanov žijúcich v urbánnom prostredí, ktoré nám nie je ľahostajné. Žijeme v konkrétnej spoločnosti a záleží nám aj na čo najefektívnejšom vynakladaní našich spoločných prostriedkov na veci verejné. Ako profesionáli dennodenne pracujúci v oblasti nielen navrhovania budov, ale celého procesu od návrhu až po realizáciu, vidíme neefektívnosť a plytvanie najmä z hľadiska konečného cieľa. Kvalitné výsledky - trvácne, dlhodobo funkčné, v prevádzke úsporné, kultúrne podnetné a prostredie obohacujúce diela sú skôr vzácnou výnimku ako pravidlom. Proces verejného obstarávania v tomto geografickom priestore zrejme autonómne nefunguje. Je tu dosť miesta na nápravu. Asi aj v legislatíve (napriek môjmu úvodnému konštatovaniu). Pripájam niekoľko subjektívnych, niekedy hyperbolizovaných postrehov.

Čo je obvykle cieľom cieľom pri verejnom obstarávaní?

• získať čo najlepšie výsledné riešenie pre spoločnosť (veľmi zriedkavý, až neobvyklý postup verejného obstarávania),
• dojednať najnižšiu cenu projektu či návrhu, bez ohľadu na výsledok (najjednoduchšia mechanická interpretácia zákona, najčastejší postup v praxi - rokovacie konanie o cenách, najnižšia cena berie),
• papierovo splniť predpísané postupy, mať pokoj a krytý chrbát (najlogickejší a najbežnejší prístup z pohľadu obstarávateľa – úradníka),
• stránenie subjektívnym záujmom, účelovo smerovaný postup (vraj nie zriedkavé, ale ťažko dokázateľné spôsoby obstarávania).

Ktoré sú kľúčové body pri verejnom obstarávaní pre kvalitný výsledok?

• Súťaže. Súťaž návrhov kontra najnižšia cenová ponuka - viac v Informáciách SKA 6/2014.
• Odbornosť pri posudzovaní ponúk a návrhov. Rozhodovanie môze byť buď odborné, alebo neodborné. Preto by aj každá výberová komisia alebo porota, ak chce objektívne posúdiť a porovnať všetky ponuky nielen na základe vonkajších kvantifikačných údajov, ale na základe ich skutočnej kvality, mala mať minimálne nadpolovičnú väčšinu členov s kvalifikáciou vyššou alebo rovnakou, ako sa požaduje od predkladateľov návrhov.
• Primeraný honorár za prácu (ak sa vyberá podľa kvality návrhu). Bez legislatívnej úpravy zásad určenia honorárových pravidiel pre spracovanie projektu vrátane návrhových fáz, nezabezpečíme jasný a transparentný postup vo fázach nasledujúcich po výbere víťazného riešenia. Skúsme sa inšpirovať najlepšími príkladmi - napríklad v krajine, ktorá sa považuje za šetrnú, disciplinovanú a vzornú pri využívaní verejných prostriedkov - v Nemecku je honorárový poriadok HOAI akceptovaný parlamentom a používa sa i pri verejnom obstarávaní. Uvedomujem si, že u nás je to vzdialená perspektíva. Nejestvuje však lepšie riešenie pre všetky strany, ako sa dohodnúť na vzájomne uznaných a rešpektovaných pravidlách aj v tejto oblasti.
• Dostatočný časový, ekonomický a partnerský rámec pre vytvorenie kvalitného návrhu. Tento rámec je okrem iného zasa spätne limitovaný napríklad honorárom za projekt. Ten podstatným spôsobom určuje aj množstvo času, ktorý je možné venovať návrhovej fáze a koncepcii celkového riešenia. Nie jemožné, aby časový priestor na návrh a projekt bol najkratší zo všetkých etáp prípravy a realizácie stavby. Mal by byť porovnateľný s časom realizácie.
• Autorská kontinuita. Autor riešenia by mal plynule pokračovať v ďalších projektových etapách, vrátane dozoru počas realizácie diela. Nikto iný nemôže byť garantom toho, aby sa v niektorej fáze riešenie neznehodnotilo či už nepochopením, neschopnosťou či zámerným zásahom. Akýkoľvek vstup ďalšieho subjektu do ďalších fáz projektu by mal byť podmienený výslovným súhlasom autora. Zmena subjektu spracovateľa bez súhlasu predchodcu a autorskej korekcie diela neguje kvalitatívnu a autorskú kontinuitu. V tom prípade je to už iné dielo a iný spracovateľ  a význam strácajú aj predchádzajúce výberové etapy, v ktorých sa vyberá najlepší subjekt.
• Adresnosť. V každej etape projektových či iných prác by malo byť zrejmé, ktoré subjekty sú autormi jednotlivých riešení a rôznych dokumentov. Kto za čo zodpovedá, kto má právo rozhodovať a kto má právo posledného slova, ktoré záväzne platí pre všetkých ostatných. Do riešenia nemôžu paralelne zasahovať rôzne subjekty a naviac bez zápisu, anonymne. Každý dokument a každé rozhodnutie by mali mať podpis fyzickej osoby, ktorá zodpovedá za ich obsah.
• Kvalifikované zadanie predmetu riešenia. Už v zadávacom dokumente či podmienkach sú častokrát stanovené predpoklady k úspešnému, či menej úspešnému výsledku.
• Kvalifikované partnerstvo zo strany obstarávateľa v celom procese prípravy a realizácie diela. Bez kvalitných partnerov na obidvoch stranách je veľký problém dosiahnuť dobrý výsledok.
• Nestačí iba dobrý návrh, treba aj dobrý projekt, ktorý pripraví investíciu nielen po technickej stránke, ale aj ako dobrý podklad k výberovému konaniu na výber zhotoviteľa stavby i ako podklad k zmluve o zhotovení diela. Čo sa tu zanedbá, to sa na stavbe neobjaví! Zhotoviteľ neurobí nič naviac, čo nemusí a na čo nie je zaviazaný zmluvou. Predmet dodávky musí byť v projekte nepriestrelne definovaný. Inak sa budú návrh a realizovaná podoba výrazne líšiť.Výberové konanie na zhotoviteľa stavby by zásadne nemalo predbiehať etapu ukončenia seriózneho realizačného projektu. Čo by sme vyberali, ak nie je presne definovaný predmet výberu?
• Dozorovanie stavby počas realizácie. Dôležité sú všetky druhy dozorov, najmä autorský dozor a dozor projektanta. Nik iný ako kolektív, ktorý stavbu navrhol a projektoval nevie lepšie, akú má mať dielo podobu a aké materiálové a technické požiadavky musia byť realizované, aby výsledok plne zodpovedal projektu. Aj pri verejných zákazkach by to malo ísť tak, ako v ateliéri zvykneme pracovať pre súkromnú zákazku. Bez odsúhlasenia architektom a príslušným projektantom nie je zhotoviteľovi uhradená žiadna faktúra za vykonané práce. Nie je žiadny rozumný dôvod, aby to bolo inak aj pri verejných zákazkách (ak investorovi záleží na kvalite prác). Treba však pamätať, že aj táto etapa – dozorovanie počas realizácie – si vyžaduje tiež honorovanie.

Ako sa môže proces obstarávania zlepšiť?

Pri súkromných investoroch je to jasné. Tam je to na nás. O najsprávnejšom postupe v záujme investora ho musíme presvedčiť sami. Ak nie, buď je to naša chyba (nie sme dosť dobrí, alebo nevieme presvedčiť), alebo on má inú mierku priorít (a nezaslúži si dobrého architekta ani dobrý návrh).

Pri verejnom obstarávaní pravidlá z princípu nemôžu byť ponechané ad hoc. Legislatíva i jej aplikácia v praxi by mala zabezpečovať najefektívnejšie využitie verejných prostriedkov, vrátane zabezpečenia výberu najlepšieho riešenia a spôsobu odmeňovania návrhu a projektu. Tu stačia dva veľmi jednoduché kroky :-)

• nadpolovičná väčšina poslancov v parlamente odhlasuje legislatívne úpravy tak, aby hľadisko kvality bolo prioritným kritériom pri rozhodovaní (vrátane zásad stanovenia honorárových pravidiel),
• samospráva a štátna správa budú aplikovať tieto predpisy a ich ducha v praxi tak, aby výsledkami boli vždy iba tie najlepšie riešenia pre spoločnosť.

Utópia? Možno. Ako sme spomenuli už na úvod, pri dobrej vôli sa dá dobrý výsledok dosiahnuť aj teraz. Prax je však iná. Výsledky sú biedne. Potešiť nás môže, že sú krajiny, kde to funguje relatívne dobre. Ak sa im chceme priblížiť, bude treba postupne korigovať spoločenské povedomie i zlepšovať legislatívu. Mechanicky stačí naozaj málo (viď pár riadkov späť), prakticky je to cesta na dlhé trate...

Politický aspekt pri verejnom obstarávaní

Dlhodobá koncepčná práca je často pre samosprávu a štátnu správu nezaujímavá. To, čo presahuje rámec volebného obdobia, nestojí za pozornosť. Zaujímavé sú iba výsledky viditeľné pre voličov ešte počas funkčného obdobia,  najlepšie pred voľbami. Ak treba vynaložiť úsilie či nebodaj aj financie na niečo, čo sa týka dlhodobého strategického a koncepčného plánovania, tomu je venovaná až druhoradá pozornosť.

Ekonomická a spoločenská kultúra krajiny

Verejné investície určujú latku kvality architektúry. Kultúrna krajina sa dá spoznať aj tak, že práve stavby z verejných prostriedkov sú tie, o ktorých sa píše v domácej a zahraničnej odbornej tlači ako najlepších vzoroch hodných nasledovania.

Dobre spravovaná krajina

V takej krajine sa cení najmä rozum. Najväčšia pozornosť sa venuje prípravnej a návrhovej fáze, koncepcii pripravovanej investície s akcentom na najlepší konečný výsledok - na definitívnu realizačnú podobu a dlhodobé efektívne plnenie určeného účelu. Vynaloženie prostriedkov bez rozumu, bez dôsledného uváženia a prípravy sa pokladá za najhoršiu investíciu.

Peniaze na rozum

Rozumný subjekt nezanedbáva finančné zabezpečenie úvodných etáp investičného procesu. Venuje im mimoriadnu pozornosť. Vie, že každý cent zmysluplne investovaný do prípravných fáz, koncepcie, návrhu, optimalizácie a projektu sa mu mnohonásobne vráti. Tu sa zásadne rozhoduje o efektivite vynaložených prostriedkov na konečný výsledok.

Zaujímavou charakteristikou Slovenska je, že za rozum sa nezvykne platiť. Bežne sa počíta s tým, že návrh „nejako získame“ za čo najnižšie prostriedky, prípadne ho urobia nadšenci aj zadarmo. Potom už vyvinieme príslušné úsilie na zabezpečenie prostriedkov na realizáciu, lebo realizovať zadarmo sa už nedá. Podobne je to aj s projektom. V podstate ani netreba, aby autor návrhu dopracoval kvalitný a podrobný projekt, kde by precízne fixoval svoje predstavy vrátane detailného materiálového a technického riešenia. Ten by mohol byť vážnym problémom, lebo by nechal málo miesta na „pružné modifikovanie investičného zámeru“ počas realizácie podľa „aktuálnych okolností“. Na ilustráciu váhy, ktorá sa u nás prikladá kvalitnému architektonickému návrhu, sa stačí pozrieť na navrhované odmeny pri verejných súťažiach, alebo iných formách obstarávania. Prípadne sa stačí pozrieť, aký je ročný rozpočet napríklad Bratislavy (ale aj hociktorého iného sídla) na verejné výdavky a koľko percent z toho sa v priebehu roka použije na architektonické, urbanistické súťaže, na koncepciu a hľadanie najlepších riešení podoby jednotlivých investícií (budov, priestorov, infraštruktúry...) či samotného mesta.

Verejnosti často unikajú dva základné fakty, ktoré by mohli byť aj záverom môjho príspevku:

Základný fakt č. 1: Vyberať podľa ceny sa dá vtedy, ak je predmet obstarávania jednoznačne definovaný, určený, popísaný, zhmotnený aspoň vo virtuálnej podobe. Vtedy je to fér, lebo vieme definovať, čo sa má dodať. Podobu, formu, tvar, materiálové i technické riešenie. Tam najnižšia cena (za exaktne definovanú a uchopiteľnú kvalitu) má opodstatnenie.

Pri obstarávaní architektonického návrhu je to iné. Jeho podobu spoznáme až vtedy, keď je dielo vytvorené. Ak vyberáme dodávateľa služieb iba čisto na základe vopred ponúknutej najnižšej ceny za projekt (a nie podľa kritérií kvality) - táto cena je cenou za mačku vo vreci. (Cena spravidla zodpovedá aj obsahu vreca).

Preto by bolo korektnejšie dopredu mať jasné pravidlá, ako sa „mačky“ oceňujú, a po rozbalení vriec si vybrať tú najkrajšiu a najlepšiu (a ešte ju aj vyskúšať, či dobre chytá myši). Lebo ináč sa ľahko môže stať, že kúpime zdochlinu...

Základný fakt č. 2: Prostriedky na návrh a projekt tvoria iba zlomok z ceny investície. Dokonca ani samotné investičné náklady stavby nie sú podstatnou investíciou z hľadiska celého cyklu životných nákladov stavby (používanie, energie, opravy a údržba, likvidácia...).

Ak podceníme a zanedbáme koncepčnú, návrhovú a projektovú fázu a vyberáme podľa najnižšej ponúknutej ceny za "projekt" (a nie podľa najlepšieho riešenia), máme garantované, že zvyšné nevyhnutné prostriedky určené na stavbu (ktoré tvoria podstatnú časť nákladov), nebudú využité účelne a efektívne. Takýto postup zabezpečí zaručené plytvanie prostriedkami. Nepremyslená a dobre nepripravená stavba je najdrahšia...

V globálnej konkurencii, v súťaži ekonomík a kultúr sa presadia iba tie najlepšie produkty. To najlepšie sa líši od okolia v podstatnej miere najmä intelektuálnym vkladom tímu, ktorý produkt navrhol či vyvinul. Kvalita spočíva najmä v ľudskom tvorivom vklade – v najkvalitnejšom návrhu a riešení. Materiálová báza produktov býva porovnateľná. Platí to pre akýkoľvek produkt, vrátane architektúry a tvorby prostredia, v ktorom žijeme. Tu o to viac, že priemyselné a spotrebné produkty majú obmedzenú životnosť.

Budovy a iné objekty vybudované v rámci procesu verejného obstarávania nás však budú sprevádzať počas dlhého obdobia, často po celý život. Nedá sa im vyhnúť. Obstarávať ich ináč, ako s najvyššími ambíciami a nárokmi na kvalitu prípravnej a návrhovej fázy, by v kultúrnej a rozumne hospodáriacej krajine nemalo mať miesto.