Vodárenská veža v Palárikove - pamiatková obnova

Podobné technické pamiatky sa mnohokrát nedožijú dôstojnej obnovy. Preto s radosťou prezentujeme tento príklad kde sa to podarilo. Nič sa neudeje automaticky. Hoci v kultúrnom, fungujúcom štáte by mechanizmy mali byť nastavené tak, že hodnoty (vrátane technických i historických) by sa nemali ničiť, ale inštitucionálne chrániť, udržiavať, ošetrovať a obnovovať.

V tomto prípade, podobne ako i v iných so šťastným koncom, je výsledok zrkadlom nasadenia zanietených jednotlivcov (architektov) a v neposlednom rade aj ústretovosti zainteresovaných inštitúcií (a v nich tiež zasa konkrétnych ľudí) - obce, vlastníka pamiatky Štátnych Lesov SR... Bez nich by sa to nepodarilo.

Počiatočné nadšenie sa premietlo neskôr do konkrétnych činov - architektonicko-historického výskumu, návrhu na zápis do ústredného zoznamu pamiatkového fondu, nájdenie potrebných financií na obnovu a nakoniec do komlexnej pamiatkovej obnovy veže aj so strojovňou.

Pamiatku tvoria dva objekty. Samotná päťposchodová, celodrevená veža, ukončená na vrchole železnou cisternou. K nej sa primyká jednoduchá prístavba strojovne so studňou a parným strojom s čerpadlom. Parný kotol musel byť z požiarnych dôvodov umiestnený mimo drevenenej konštrukcie.

Pred započatím prác bola spracovaná projektová dokumentácia pre obnovu. Avšak, ako to u pamiatok chodí, počas prác došlo priamo na mieste k viacerým objavom, na základe ktorých sa musel zámer upravovať a modifikovať.

Počas celej obnovy bola maximálna snaha zachovať čo najviac z pôvodných konštrukcií. Preto prioritou bola zvolená prísna konzervačná metóda. Každý narušený prvok konštrukcie bol individuálne posúdený, a iba v prípade nevyhnutnosti vymenený za repliku z nového materiálu. Nové prvky sú v intenciách Benátskej charty vzhľadovo odlíšiteľné od pôvodných.

Obnova i celkový výsledný výraz veže je presvedčivý. Objekty si zachovali svoju autenticitu nielen tvarovú, ale aj materiálovú, vrátane patiny, ktorú priniesol čas.

Niekoľko snímkov dokumentujúcich podobu veže po obnove:

Veža - interérové pohľady:

V prípade obnovy strojovne sa zvolil trochu iný postup. Tu bola použitá náznaková rekonštrukcia podoby pôvodnej strojovne, na základe prvkov zistených v historickom prieskume i objavených počas vlastnej rekonštrukcie.

Niekoľko snímkov dokumentujúcich strojovňu po obnove:

Zariadenie strojovne:

Podrobnejšie históriu i objekt predstavuje  Ing. arch. Peter Hudák, PhD.:

Proces zefektívňovania poľnohospodárstva v 19. storočí na našom území súvisel s budovaním pokrokového technického vybavenia vtedajších šľachtických veľkostatkov a hospodárskych komplexov. Tie najmä na južnom Slovensku predstavovali základy hospodárskej prosperity celých regiónov. Pokrok  súvisel s intelektuálnou vyspelosťou a aj moderným a progresívnym myslením vlastníkov a zakladateľov týchto komplexov.

S prestavbou a modernizáciou veľkostatku v dnešnom Palárikove začal gróf Ľudovít I. Károlyi, ktorého výchova a všeobecné vzdelanie získané v mladosti vo Viedni sa zúročili v jeho verejnom, podnikateľskom a mecenášskom pôsobení v pozícii neskoršieho nitrianskeho župana a neskôr veľkostatkára na rodinných majetkoch v Palárikove. Výchove jeho syna Alojza bola venovaná obdobná pozornosť a okrem všeobecného vzdelania, ktoré získal vo Viedni ho jeho jazykové schopnosti a inteligencia predurčili na dráhu profesionálneho európskeho diplomata, ktorý viackrát ovplyvnil chod dejín Európy. Napriek jeho bohatému a činorodému životu nezabúdal na rodové sídlo v Palárikove a v bohatej korešpondencii, ktorú viedol, pokladal toto panstvo za svoj domov.  V atmosfére konjunktúry stojacej na základoch kvalitného vzdelania rodiny Károlyi vznikali  technické a aj architektonické diela, ktoré výrazne poznačili tvár dnešného Palárikova.

Prestavbou a výstavbou hospodárskeho dvora a kaštieľa bol poverený viedenský architekt Henrich Koch. Zhoršujúci sa zdravotný stav a úmrtie H. Kocha v roku 1861 postavili Ľudovíta I. pred otázku voľby nového architekta, ktorý by dokončil začaté práce a pokračoval v budovaní objektov na panstve. Po skúsenostiach Ľudovítovho brata Jozefa I. Károlyi so stavby jeho paláca v Pešti a prestavby sídla vo Fóte oslovil Ľudovít I. mladého a ambiciózneho architekta Mikuláša Ybla. Vzdelanie architekta, ktoré získal na Parížskej polytechnike, prax získaná v popredných architektonických ateliéroch (P. Nobile, H. Koch, M.Pollack a i.) a štúdijných cestách po Európe si zaslúžili sympatie Károlyiovskej rodiny, ktorá ho zamestnávala až do jeho posledných chvíľ množstvom objednávok. Vedomosti o vodnom staviteľstve z Paríža zúročil pri objednávke cisárskej rodiny na výstavbe komplexu kúpeľov na Alžbetinom ostrove v Budapešti. Ani po roku 1863, keď zomrel gróf Ľudovít I. nespomalili stavebné práce v Palárikove a o ich pokračovanie sa postaral Ľudovítov syn Alojz.

Medzi významné súčasti poľnohospodárskeho komplexu v Palárikove patril chov koní, ktorý tvoril súčasť rozsiahleho panského dvora nachádzajúceho sa v susedstve budovy kaštieľa. Denná spotreba vody a snaha o zefektívnenie ľudskej práce pri napájaní početného chovu vyvolali  potrebu moderného riešenia, ktorá viedla v roku 1869 k vybudovaniu vodárne poháňanej parným strojom. Vodáreň bola vybudovaná pri komplexe hospodárskych budov v areáli anglického parku, ktorý aj dnes obklopuje kaštieľ. Okrem zásobovania vodou hospodárskeho komplexu, ku ktorému už patril neskôr aj liehovar, likérka, píla plynáreň a samostatné hospodárske dvory s chovom ošípaných a hovädzieho dobytka, zásobovala vodáreň budovu kaštieľa, vodomety v parku a aj malú nemocnicu a školu, ktoré dal gróf Alojz Karolyi vybudovať. Vodáreň bola v intenzívnej prevádzke viac ako polstoročie a aj po zavedení obecného verejného vodovodu stále zásobovala časť objektov z bývalého areálu panských budov a tak viac ako jedno storočie slúžila svojmu pôvodnému účelu ( zdravotné stredisko – býv nemocnica až do roku 1990). K neodmysliteľným súčastiam lesku aristokratických sídiel a významným kompozičným prvkom areálu patrili vodomety, ktorých prevádzka sa zastavila s ukončením prevádzky vodárne po komplexnej obnove kaštieľa ukončenej v roku 2002. Nasledovalo obdobie bez jej údržby.

Stručný sprievodca po vodárni:

Vybudovanie vodárne spadá do obdobia pôsobenia Mikuláša Ybla na Károlyiovskom panstve v dnešnom Palárikove. Intenzívne stavebné aktivity pri obnove budovy kaštieľa a panského dvora začal ešte gróf Ľudovít I. Károlyi. Po jeho smrti v roku 1863 v nich pokračoval jeho syn gróf Alojz Károlyi. Podľa maľovaného datovania na tráme pod nádržou bola vodáreň vybudovaná v roku 1869. Na miesto vedľa datovania sa signoval aj tesársky majster Fischer. Vybudovanie vodárne súviselo s potrebou zabezpečenia dostatku pitnej vody pre známy Károlyiovský chov koní. Okrem pravidelného zásobovania chovu koní zásobovala aj kaštieľ, budovy panského dvora, nemocnicu, budovu správy veľkostatku, budovy neďalekého výrobného komplexu na Remeselníckej ulici a I. budovu  školy. Voda ako významný kompozičný prvok parkovej kompozície tu vďaka vodárni bola využitá aj v podobe vodometov umiestnených v hlavnej kompozičnej osi pred a za budovou kaštieľa.

Palárikovská historická vodáreň je drevenou stavbou na murovaných základoch. Vodu do kovovej nádrže, ktorá je umiestnená vo vrchole veže, ťahal pôvodne parný stroj, ktorý sa nachádzal v strojovni pri studni. Paru získaval z kotla, ktorý sa nachádzal v bezpečnej vzdialenosti od drevenej stavby. Údržba vodárne začala upadať po vybudovaní verejného obecného vodovodu a k posledným objektom, ktoré vodáreň zásobovala bolo zdravotné stredisko. Prevádzka vodárne skončila okolo roku 1990.

Vodáreň v Palárikove je jedinou svojho druhu na území Slovenska a najstaršou vodárňou s celodrevenou konštrukciou vodárenskej veže v Európe. Napriek havarijnému stavu, do ktorého sa vodáreň v uplynulom období dostala sa podarilo pri komplexnej obnove zachovať takmer 70 % z jej pôvodnej drevenej hmoty vrátane doskového obvodového plášťa.

Podľa datovania na jednom z nosných trámov veže bola vodáreň vybudovaná v roku 1869. Ten istý trám nesie aj meno pravdepodobného hlavného tesárskeho majstra Fischer. Ďalší z trámov nesie pravdepodobne meno ďalšieho z majstrov Sisak. Autorstvo architektonického návrhu vodárne a jej konštrukčného riešenia síce nie je potvrdené, ale s ohľadom na skutočnosť vedenia stavebných činností v období keď vodáreň vznikla možno prisudzovať projekt vodárne Mikulášovi Yblovi, ktorý mohol navrhnúť takéto premyslené a technicky náročné konštrukčné riešenie.

Jednotlivé prvky pôvodnej drevenej konštrukcie nesú okrem tradičných tesárskych značiek vydlabaných do dreva aj kolkované značenie vytvorené červeným farbivom, ktoré je na Slovensku v kontexte stavieb vybudovaných v 19. storočí pokladané za jedinečné. Vodárenská veža je unikátna aj svojou celodrevenou konštrukciou, ktorá nemá v kontexte ostatnej Európy obdobu a to nielen vnútorným konštrukčným riešením, ale aj obdobím vzniku v roku 1869, ktoré z nej robí najstaršiu zachovanú drevenú vodárenskú vežu v Európe.  Z ďalších opráv, ktoré sú doložené priamo na konštrukcii veže je známa oprava z roku 1906 vedená majstrom s iniciálami Z I  (Zsálessák István?, Zsiduliak István? a pod.) a ďalšia oprava realizovaná okolo roku 1959. Po viac ako storočí  prevádzky vodárne nastalo obdobie bez výraznejších opráv a odstavenie vodárne. Havarijný stav veže bol sanovaný v roku 2012 za pomoci Ing. Vladimíra Kohúta (PRODIS plus s.r.o.), keď hrozilio jej zrútenie. V roku 2014 sa vlastník vodárne Lesy Slovenskej republiky, š.p. podujal na komplexnú obnovu, ktorú realizovala fi.  PAMARCH, s.r.o. a zabezpečila aj predprojektovú a predprojektovú prípravu obnovy. Architektonicko-historický výskum spracovali: Ing. arch. Ivan Gojdič a Ing. arch. Peter Hudák, PhD., ktorý v priebehu obnovy dohliadal aj na realizáciu obnovy.   

Podklady: Ing. arch. Peter Hudák, PhD.