Adam Hudec: Architektúra pre viac než len ľudí

Vitajte v ateliéri, v Dusts Institute, vo WUK-u, vo Viedni. Práve tu sídli Adam Hudec a jeho kolegyne a kolegovia. Akému typu architektúry sa venuješ a prečo?

Dusts Institute sme založili ako experimentálne štúdio, kde si každý z nás priniesol vlastný prístup k tvorbe. Väčšina z nás sú architekti, ale tak ako to býva u mladých ateliérov, naša práca bola od začiatku veľmi voľne definovaná – robili sme inštalácie vo verejnom priestore, výstavy, malé projekty financované z grantov, ktoré nám pomohli si postupne vytvoriť vlastný rámec.

Moja práca osobne stojí na pomedzí architektúry a umenia, no veľkú rolu v nej hrajú aj vedecké poznatky. Snažíme sa vychádzať z materiálového výskumu a vedeckých faktov, z ktorých potom vyplývajú nové priestorové a experimentálne vzťahy, ktoré reflektujeme v tvorbe. Architektúra by totiž mala byť predovšetkým o nastavovaní vzťahov – o skúmaní prostredia, vedy a technológií.

Výskum dna Dunaja

Povedz nám niečo o tvojich najnovších projektoch. Ako pokračuje výskum dna Dunaja, ktorý ste robili v lete?

Tento projekt realizujem s umelkyňou Monikou Pascoe Mikyškovou z Bratislavy. Spoločne sme napísali grant pre projekt Tidal Arts, podporovaný cez program Horizon Europe. Realizuje sa v maďarskom Ráckeve, kde robíme umelecko-architektonický a materiálový výskum zameraný na podvodné ekosystémy – konkrétne na dno Dunaja, ktorého sedimenty nám vedia povedať veľa o kvalite ekosystému, klimatickej zmene a o tom, aký vplyv máme na vodné prostredie.

Je to výskumný projekt, ktorý bežal od januára a jeho úvodná výskumná fáza prebehla počas leta. Teraz pokračujeme workshopmi priamo v Ráckeve a výstupom bude výstava plánovaná na marec, kde odprezentujeme naše poznatky.

Čo vás k tomuto výskumu priviedlo?

Osobne ma fascinoval jeden druh ryby v Dunaji – vyza veľká. Nevyhynula, ale prakticky zmizla z horného toku Dunaja. Je to migrujúci druh, ktorý putuje z Čierneho mora smerom nahor, kde sa rozmnožuje. Od päťdesiatych rokov minulého storočia tento druh z hornej časti Dunaja zmizol – vďaka výstavbe priehrad, zmene kvality vody, a najmä zmene kvality riečneho dna. Vyza veľká totiž na rozmnožovanie potrebuje rýchly tok, ktorý zabezpečuje dobre okysličený sediment. Táto kvalita dna však vďaka spomaleniu toku, lodnej doprave a ďalším zásahom prakticky zanikla.

S Monikou sa na tento fenomén snažíme upozorniť cez materiálový výskum – zbierame sedimenty priamo z Dunaja a porovnávame ich kvalitu na rôznych miestach: za priehradou, pod priehradou, v rýchlom aj pomalom toku. Tento rok bol výnimočný v tom, že sme sa mohli prechádzať po takmer úplne odhalenom dne Dunaja.

Ako sa vám takúto tému darí komunikovať bez toho, aby vyznela dystopicky?

To je presne to, o čo sa snažíme – neprezentovať katastrofický scenár, ale ukázať, že zmeny síce existujú, ale je na nás, ako s nimi naložíme. Vedecké poznatky o tom, čo a ako robiť, máme. Chýba však aktivácia – tá prax. A práve to sa snažíme v Dusts Institute vždy priniesť: nájsť pozíciu, z ktorej sa dá aktívne pôsobiť.

Je to v podstate téma manažmentu vody v krajine, len nikto nechce mať zrazu zatopené územie v Bratislave – hoci to je presne to, čo by v mnohých prípadoch pomohlo. Je tu vidieť skutočnú, viditeľnú stratu v ekosystémoch, a existujú riešenia, ktoré sa dajú implementovať relatívne jednoducho. Problém je väčšinou v tom, že spoločnosť to jednoducho nechce – sme zvyknutí na to, že všetko má slúžiť potrebám ľudí.

Architektúra pre "viac než človeka"

Venuješ sa aj architektúre pre mimoľudských aktérov. V slovenčine je pre to trochu nešťastný výraz – anglické more-than-human sa dá ťažko preložiť. Non-human znie príliš negatívne, ale v princípe ide o to isté.

Nedávno som čítal o pojme "Anthropo-not-seen" od juhoamerickej filozofky Marisol de la Cadena, ktorá kritizuje samotný koncept antropocénu – ten nás totiž vždy stavia do kontrastu s prírodou: človek a to druhé, human a non-human, nature a culture. Ona sa snaží túto polarizáciu odstrániť – sme jedno.

To je podľa mňa kľúčové pochopiť aj v architektúre. Nedá sa robiť len pre ľudí, alebo len pre vtáky, či hmyz – vždy sa robí pre celý ekosystém. A práve to ju robí komplexnejšou a náročnejšou.

Máte s tým aj konkrétnu skúsenosť?

Áno, na Veľkej Javorine práve realizujeme projekt so siedmimi krajinnými intervenciami, ktoré majú zvyšovať biodiverzitu. Pri navrhovaní, napríklad vtáčích búdok, sme si rýchlo uvedomili, že náš intuitívny prístup ako architektov je v úplnom kontraste s tým, čo potrebujú samotné vtáky.

Prizvali sme ornitológa, ktorý nám presne špecifikoval veľkosť, materiál aj umiestnenie búdok. A výsledok? Búdky sú najlepšie, keď sú skryté – keď ich nevidno. Vtedy nemáš pocit, že si ako architekt niečo "urobil". Ale to treba akceptovať – dizajn pre iných než ľudí je často takmer nezbadateľný. Podľa mňa je to veľká lekcia pre ľudské ego: vedieť nerobiť nič nápadné. Aj to je architektúra.

Podobne aj pri výbere dreva a spôsobu jeho úpravy sme dbali na to, aby z intervencií nevznikol žiadny toxický odpad. Drevo sa tak časom stáva súčasťou ekosystému – napadajú ho huby, osídľuje ho hmyz, postupne zvetráva. Tento proces je súčasťou návrhu – nesnažíme sa drevo konzervovať na desiatky rokov. A to je aj výzva pre klienta či organizátorov – akceptovať, že o dva-tri roky sa niektoré intervencie jednoducho rozložia.

Čo si myslíš napríklad o rozhľadňach, ktoré sa v krajine stavajú čoraz častejšie? S tým sa ja neviem stotožniť. Nechápem, na čo sú dobré – pohľad o desať metrov vyššie mi nič neprinesie, ale krajinu to poškodí. Myslím si, že za tým je čistý antropocentrizmus.

Verejnosť si však podľa mňa v skutočnosti veľmi pozitívne pozerá na ekologickejšie zásahy do krajiny – len jej často nie je ponúknutá alternatíva k rozhľadniam. Keď sa ukáže, akým spôsobom sa dá s krajinou pracovať inak, dá sa poukázať aj na jej ekologický význam – bez toho, aby sme sa na ňu pozerali "zvrchu". Aj to je podľa mňa filozoficky nesprávne – vyvyšovať sa nad krajinu je pozostatok modernistického prístupu kontroly človeka nad prírodou, respektíve utópie, že ju vieme kontrolovať.

Príroda má totiž vždy posledné slovo. Nech urobíme čokoľvek, zub času to skôr či neskôr poškodí, rozloží, zafarbí. Otázka je, ako sa s tým vieme popasovať ako architekti – tie zmeny budú len rýchlejšie, vzhľadom na čoraz častejšie extrémne počasie. A materiál, ktorý odoláva úplne všetkému, neexistuje.

Existuje z histórie architektúry inšpirácia, ako na to?

Mám rád príklad gotických katedrál. Tie väčšinou vznikali ako prístavba k pôvodným románskym kostolom – nikdy nevznikli "na zelenej lúke", ale vždy ako aditívum k existujúcej architektúre. A práve to ich robilo veľmi dobre adaptovateľnými na zmeny počasia aj klímy. Gotické katedrály máme dodnes – aj keď, samozrejme, s obrovským množstvom údržby, ktorá je súčasťou aj samotného dedičstva. Musíme sa naučiť sa o existujúcu architektúru starať.

Pamiatková ochrana a "biela" modernistická architektúra

Venoval si sa aj obnove pamiatok?

Áno, v rámci dizertácie na Akadémii vo Viedni som sa venoval téme ochrany pamiatok, s dôrazom na obnovu modernistických budov. Snažil som sa vybudovať pozíciu materiálových experimentov, z ktorej som kritizoval fakt, že tieto budovy sú udržiavané akoby "zakonzervované v čase" – ich biele fasády sú často v priamom kontraste s pôvodnými ideami modernizmu.

Napríklad Vila Tugendhat bola pôvodne navrhnutá tak, aby splynula s prostredím, nie aby s ním kontrastovala. Mies van der Rohe zámerne zvolil fasádu, ktorá dobre reaguje na prostredie – počítal s tým, že bude časom kolonizovaná biopatinou a prirodzenými zmenami. Napriek tomu ju dnes udržiavame tak, aby vyzerala, ako keby bola postavená len nedávno – hoci má vila už sto rokov. A práve preto nám prirodzené zmeny na fasáde pripadajú "zanedbané" – prírodu totiž vnímame ako niečo, čo do architektúry nepatrí.

Práve preto je ochrana pamiatok taká citlivá téma. Predstava kultúrneho dedičstva, ktorú si spoločnosť vytvorila, musí byť "bez akýchkoľvek prírodných stôp" – a tento štandard sa potom nevedome internalizuje aj do bežnej, "všednej" architektúry.

To je vlastne podobné ako s kosením trávnikov. Prečo si časť ľudí myslí, že pokosený trávnik je krajší než rozkvitnutá lúka? Je to len otázka preferencie, hoci vieme, že pre ekosystém je jednoznačne lepšia rozkvitnutá lúka.

Myslím si, že ľudia jednoducho nemajú dostatočné vedomosti o tom, ako s prírodou spolunažívať – a možno aj obavy z nekontrolovaných procesov, napríklad z koreňov rastlín, ktoré by mohli poškodiť potrubia. Je v tom strach z nekontrolovateľného.

Paradoxné je, že v podobnom čase s nadšením prijímame všetky výdobytky AI technológií – hoci AI je v podstate jeden z najväčších "kolonizátorov" v súčasnej spoločnosti. Tam, kde by opatrnosť bola namieste, ju často nemáme.

A čo si myslíš o AI v architektúre?

Je to veľmi široká téma. Zažili sme už veľa technologických prevratov v architektúre a AI bude asi len ďalší nástroj na dizajnovanie – možno budeme vedieť rýchlejšie stavať mrakodrapy. Ale to podstatné – nastavenie kontextu, vnímanie materiálových, sociálnych a klimatických súvislostí – to všetko sú rozhodnutia. A tie by mali zostať v našich rukách. Uvidíme, čo sa s tým časom stane.

Feral Catalyst: 22 kilometrov života v Düsseldorfe

Na čom ešte momentálne pracujete?

Náš najväčší aktuálny projekt je Feral Catalyst – realizujeme ho už takmer dva roky v Düsseldorfe. Je to 22-kilometrový krajinný projekt v spolupráci s nemeckými železnicami, Deutsche Bahn.

V rámci modernizácie trate sa Deutsche Bahn rozhodli rozšíriť existujúcu trať S-Bahn v centre Düsseldorfu o jednu koľaj a vypísali súťaž na návrh protihlukových stien pre architektov a umelcov. Túto súťaž sme s naším tímom v Nemecku vyhrali a momentálne máme dokončený dizajn samotných stien.

Dôležité však je, že sme nenavrhli len samotné steny, ale aj spôsob ich realizácie – tak, aby zároveň zvyšovali biodiverzitu v centre mesta. Popri železničných tratiach totiž zvyčajne rastie neudržiavaná náletová zeleň, o ktorú sa nikto nestará, pretože na jej údržbu nie sú peniaze. Pre náš projekt je to ale ideálna príležitosť – príroda si totiž dokáže v takýchto plochách vybudovať ekosystém najlepšie práve bez nášho zásahu.

To sme však nemohli mestu Düsseldorf ani Deutsche Bahn navrhnúť priamo. Preto sa snažíme napríklad odpadový stavebný materiál, ktorého pri stavbe vznikne veľké množstvo, nevyvážať, ale rovno z neho vytvárať kamenné štruktúry, ktoré budú môcť byť postupne kolonizované prírodou a vytvárať priestor pre nové ekosystémy.

V rámci projektu sme zároveň vytýčili aj bezzásahové zóny – časti z tých 22 kilometrov, kde sa vôbec nezasahuje a ktoré sa jednoducho stávajú mestskou prírodnou rezerváciou. A ako ďalší krok priamo navrhujeme aj plán údržby celého projektu.

Zaujímavé – starostlivosť ako súčasť samotného návrhu.

Presne tak. Ide nám o to, predostrieť princípy a spôsoby, ako sa o takýto projekt starať. Toto je nad rámec pôvodnej súťaže, ale chystáme o tom aj publikáciu – veríme, že tieto princípy budú aplikovateľné nielen v Nemecku, ale v celej strednej Európe v súvislosti s klimatickými zmenami.

Prečo myslíš, že sa podobné projekty nerealizujú častejšie, keď je to zdanlivo tak jednoduché?

Ateliéry ako náš sú v mainstreame často vnímané ako "idealisti", ktorí si robia svoje "veselé projektíky". Preto si myslím, že je veľký úspech, že sa nám podarilo dostať až k reálnej realizácii. Najnáročnejšie je to totiž monetizovať – monetizácia architektúry prebieha úplne iným spôsobom.

Momentálne máme za sebou štúdiu uskutočniteľnosti, ktorá bude tiež súčasťou pripravovanej publikácie. Stále si myslím, že podobný projekt sa nedá zrealizovať skôr ako za dva-tri roky – v podstate ide o strategický plán, ako sa dá alternatívne zasiahnuť do tak citlivého priestoru, akým je centrum mesta, ktoré je jedno z ekonomicky najvýkonnejších v Nemecku. Aj to je dôvod, prečo práve tam – kapitál na podobné projekty tam pravdepodobne je.

Myslím si tiež, že Düsseldorf dlho hľadá vlastnú identitu – snaží sa nájsť, čo môže mestu prinášať, aké inovatívne myšlienky vie ponúknuť. A práve tento projekt bol podľa mňa vybraný preto, že sa snaží túto inovatívnosť ukázať.

Vlna ako izolácia: keď odpad z farmy zateplí dom

Máte aj nejaký nový, menší projekt?

Áno, ideme prvýkrát robiť aj menšiu komerčnú architektúru – takú mini rekonštrukciu. Ideou je nájsť alternatívny spôsob, ako zvýšiť tepelnú efektivitu budovy bez použitia akéhokoľvek plastu – teda žiadna minerálna vlna, žiadny polystyrén. Vieme, že alternatívne technológie existujú, ale my sme išli ešte ďalej – skúmame, ako to urobiť výlučne z lokálne dostupného materiálu.

Projekt sa realizuje na Slovensku, blízko ovčej farmy zameranej na produkciu mlieka. Ovce sa tam napriek tomu musia dvakrát ročne strihať – a keď máte 600 oviec, vznikne z jedného strihania až 10 ton vlny. Pre farmu je to obrovský objem odpadu a ekologická záťaž. My sme sa rozhodli pozrieť, čo sa stane, keď nepranú vlnu použijeme priamo na fasáde budovy.

Vypočítali sme si základné koeficienty prestupu tepla – zhruba 15 cm styroduru sa dá nahradiť približne 30 cm vlny. Teraz hľadáme systém, ako nepranú vlnu aplikovať tak, aby reálne zvýšila tepelnú efektivitu budovy. Urobili sme prototyp – desať dní sme strávili priamo na farme, kde sme testovali, koľko vlny potrebujeme na zateplenie jedného štvorcového metra a ako dlho trvá ručná aplikácia, pretože technológia, ktorá by vedela spracovať surovú vlnu automatizovane, jednoducho neexistuje.

Prečo práve nepraná vlna?

Vlna sa bežne pred použitím v izoláciách musí prať a zbavovať nečistôt. Tie "nečistoty" sú však v skutočnosti funkčné – ide o lanolín, ktorý odpudzuje vlhkosť a vodu. Prácou vlny jej teda paradoxne uberáme jej najlepšie vlastnosti.

Áno, nepraná vlna má typický zápach, ale v exteriéri to prakticky nie je cítiť – musíte k nej priložiť nos, aby ste to zaregistrovali. Dôležitým technickým aspektom je aj gravitácia – keď materiál naskladáte na seba, začne sa časom stláčať a strácať izolačné vlastnosti, pretože izoluje práve vzduch uväznený medzi vláknami, nie vlna samotná. Preto potrebujeme premyslieť, ako často vlnu v konštrukcii rozdeľovať do modulov, aby zostala nadýchaná.

Chceme ukázať, že ostrihaná, nepraná vlna má pri použití v architektúre veľmi dobré vlastnosti – a že prací proces, ktorý je navyše aj ekologicky náročný (všetok lanolín skončí v odpadovej vode), v skutočnosti tento materiál o jeho benefity zbavuje. Pre textilný priemysel je pranie samozrejme nevyhnutné, ale v architektúre nám podľa nás nedáva veľký zmysel.

Pozvánka na Bielu noc

A na záver – čo pripravujete na Bielu noc?

Pripravujeme veľkú nafukovaciu štruktúru vyzy veľkej, vysokú 15 metrov, ktorá bude umiestnená na nábreží Dunaja, priamo pred Eurovea. Ide o mláďa vyzy veľkej – a to hneď z dvoch dôvodov.

Po prvé, sochársky je pre nás mláďa vizuálne zaujímavejšie – dospelý jedinec, ktorý dorastá až do osem metrov, je v podstate len malá hlava s dlhým telom. Mláďa má oveľa estetickejší tvar.

Po druhé, ide o silnú metaforu. V bratislavských dunajských vodách totiž nikdy neboli dôležité len dospelé jedince, ale práve miesto, kde sa vyza veľká neresila – kde sa rodili mláďatá, ktoré potom migrovali späť do Čierneho mora. Modelovať mláďa je tak metaforicky silnejšie než zobraziť dospelého jedinca.

Do Bratislavy sa vyza veľká už nedostáva?

Nie, od päťdesiatych rokov minulého storočia sa sem už nedostane – kvôli výstavbe priehrad Iron Gate v Bulharsku a Srbsku, a napokon aj Gabčíkova. Aj keď tieto priehrady majú rybie priechody, vyzy sa nedokážu dostať cez usadené sedimenty za hrádzami – nedokážu preplávať cez niekoľko kilometrov nahromadeného sedimentu, takže sa jednoducho nedostanú k miestam, kde by sa mohli rozmnožovať.

Posledná vyza pod Gabčíkovom, respektíve pri Budapešti, bola zaznamenaná niekedy okolo roku 1955 či 1956. A pritom kaviár vyzy veľkej bol v Rakúsko-Uhorsku obrovskou delikatesou, súčasťou celej gastronomickej tradície. Sú aj historické záznamy o tom, že počas hladomorov náhodou vyzy priplávali do Dunaja a ľudia z ich mäsa dokázali prežiť – napríklad v kronikách sa spomína, že v Budapešti vtedy vylovili 55 kusov vyzy veľkej.

Preto tá fascinácia touto rybou.

Presne tak. Preto sme sa rozhodli urobiť ju veľkú – 15 metrov – aby mala mierku, ktorá je hodná verejného priestoru. tešíme sa na vás v októbri!