120 rokov od narodenia architekta a maliara Hermana Kvasnicu

K jubileu architekta vyšiel v Bratislavských Novinách článok Mateja Štrbáka, ktorý približuje osobnosť a tvorbu nášho kolegu, ktorý je autorom viacerých známych stavieb. Venoval sa najmä návrhom železničných staníc, no bol i maliarom. Jeho obrazy zachytávajú zákutia bratislavského Starého Mesta. 

So súhlasom autora článku prinášame krátky profil Hermana Kvasnicu a náhľad na časť jeho tvorby.

Herman Kvasnica sa narodil 14. februára 1905 vo Vyloku v Zakarpatskej oblasti na území dnešnej Ukrajiny.

Život však nemal vôbec ľahký. Ako deväťročnému mu zomrel otec a jeho matka zostala sama s piatimi deťmi. Herman bol študentom na maďarskom klasickom gymnáziu. Zásluhou profesora kreslenia sa dostal do kontaktu s výtvarným umením. Inklinoval k maľbe, s obdivom vzhliadal k dielu Mihálya Munkácsiho.

"Celé jeho študentské roky boli sprevádzané núdzou. Po maturite v roku 1923 sadol do bričky, autobusy vtedy neboli, a tá ho odviezla z Michaloviec, kde rodina bývala, do Košíc. V Košiciach presadol na vlak rovno do Prahy. Cesta mu trvala 24 hodín a on ju celú preležal na drevenej lavici vtedajších vagónov. Mal slabý žalúdok a tak sa mu točila hlava, že nevládal sedieť," priblížila pre Bratislavské noviny dcéra Hermana Kvasnicu Helena Gasper.

V Prahe sa zapísal na architektúru na Nemeckej vysokej škole technickej. "Nemal peniaze, na štúdiá si musel zarobiť na brigádach. Skúsenosti získaval v ateliéri významného českého architekta Františka Alberta Libru. Keďže neovládal nemecký jazyk, zvolil si špeciálnu študijnú taktiku. Vo všetkých ročníkoch skladal len praktické skúšky, teda kreslil, rysoval. A až v poslednom ročníku, keď už ovládal nemčinu, zložil aj všetky ústne skúšky. Bolo ich 40," vysvetlila Helena Gasper.

V roku 1930 sa Herman Kvasnica s čerstvým diplomom Ing. Arch. mohol rozbehnúť do života. Bohužiaľ, spolu s ním sa rozbehla aj svetová hospodárska kríza. "Celý svoj život prežil v dramatických zvratoch, nikdy sa nevzdával, ani v neriešiteľných situáciách, vždy videl svetlo na konci tunela. Optimizmus a realizmus boli jeho základným životným postojom," vysvetlila jeho dcéra.

Na prelome rokov 1935/36 sa presťahoval za prácou do Bratislavy, kde sa i priženil do miestnej rodiny. V roku 1938 si zobral učiteľku cudzích jazykov Matildu Kvasnicovú.

Od príchodu do Bratislavy sa živil grafickými návrhmi. Realizoval rôzne stavby a zúčastňoval sa  architektonických súťaží. Charakteristickým znakom jeho tvorby sú princípy funkcionalizmu, ktorým zostal verný aj napriek neskorším vonkajším tlakom novej estetiky.

Od r. 1940 projektoval najmä železničné stavby. Realizovali sa napríklad staničná budova v Považskej Bystrici či Kraľovanoch. Poslednou realizovanou architektúrou Hermana Kvasnicu v Bratislave je staničná budova Vinohrady z rokov 1966/67, kde neskôr v interiéri realizoval aj kamennú mozaiku s bratislavským motívom, ktorá je momentálne prekrytá omietkou.

Herman Kvasnica vynikol aj ako maliar Bratislavy. Bol povestný svojimi éterickými akvarelmi a akoby neformálny kronikár mesta sústredene zachytával romantické uličky starej Bratislavy aj pomaly miznúce Staré Mesto a Podhradie. Jeho obrazy sú súčasťou inventára verejných inštitúcií, Galérie mesta Bratislavy, Slovenskej národnej galérie, a iných slovenských galérií.

Svojim sústredeným záujmom o Bratislavu, vytvoril dielo, ktoré reprezentovalo jeho, aj krajinu na výstavách
Expo v Montreale 1967, Buffalo USA 1966, Tokuma Tokio 1972 v Londýne Crypt gallery, Zurichu a inde vo svete...

Herman Kvasnica sa zúčastnil sa viacerých architektonických súťaží, kde získal ocenenia (spravidla sa realizuje I. cena) či odmeny:
1936 špeciálne kúpele v Bratislave, získal II.cenu
1936 kultúrny dom v Levoči, II.cena
1937 činžovný dom na Mýtnej v Bratislave
1941 družstevné obytné domy na Tehelnom poli v Bratislave
1942 Dunajské trhy v Bratislave, III. cena
1943 Národná banka v Bratislave - spolupráca, I.cena
1950 Nová radnica v Bratislave, získal odmenu

Zdroj: Matej Štrbák v spolupráci s Helenou Gasper, 2025