Milujeme Slovensko! A to ozaj?

V snahe o vyvolanie dojmu seriózneho vzťahu ku krajine, v ktorej žijeme, sa často používajú „...frázy, s ktorými nesúhlasiť by bolo hanebné“ (F.M. Dostojevskij).

V tejto súvislosti sa vnucuje otázka: „môžeme milovať niečo čo nepoznáme?“ Čo tak vzťah a poznanie neprehliadnuteľnej oblasti národnej kultúry, akou je tradičný obraz slovenského vidieka s pôvodnou ľudovou architektúrou? Vzťah k týmto neodmysliteľným hodnotám, nie len o radových obyvateľoch, ale aj o samotných predstaviteľoch štátu, ktorí by mali byť aj v tomto smere príkladom. Je smutným odrazom ich (ne)vedomostí v tejto oblasti.

Príležitostné pokusy kompetentných, aj nekompetentných, predvádzať záujem, často vyznievajú ako fraška na túto tému. Úroveň vzťahu k vlastnej kultúre, na Slovensku všeobecne, je úmerná nízkej úrovni jej poznania. Vzhľadom na túto smutnú skutočnosť sme sa vzdali vlastnej – nepochybne kvalitnej oblasti národnej kultúry a vymenili sme ju za cudziu. Stávame sa cudzincami vo vlastnej zemi v snahe byť svetoví ešte skôr, ako sme stihli byť Slovákmi! „Nemôžeš milovať dom bez tváre...„ (A.d S.Exupéry, Malý princ).

Súčasný stav našich dedín – tvár našej histórie a tradícií, nesvedčí o milovaní vlastnej kultúry a už vôbec nie o snahe zachovať jej identitu! Tzv. kanadský zrub s bavorským vikierom a tirolskou dekoráciou, plagiáty bungalovov na balkánsky spôsob, alebo atrapy objektov z oblastí Álp, v prostredí slovenských dedín sú skôr svedectvom hanby k vlastným kultúrnym hodnotám. Prejavom neúcty až arogancie sa žiaľ, paradoxne stávajú aj moderné objekty s plochou strechou, často slušnej architektonickej úrovne, v prostredí tradičnej slovenskej dediny, kde nemajú čo hľadať! To všetko je výrazom nízkej úrovne poznania aj tých, ktorí by tieto hodnoty mali chrániť a ctiť si ich.

Zlyhali zložky stavebnej správy, vzdelávacie inštitúcie, architektonická obec, inštitúcie ochrany pamiatok a všetci, ktorí mohli zabrániť tejto devastačnej epidémii na kultúrnom obraze Slovenska. Slovensko bez tváre. Pri tom potenciál tradičného staviteľstva na Slovensku v rámci historického vývoja dosiahol úroveň ponúkajúcu využitie nie len formálnych znakov, ale aj konštrukčných princípov a užívateľských kvalít, umožňujúci ich uplatnenie zodpovedajúce súčasným požiadavkám a úrovni životných potrieb doby. Je veľa dobrých príkladov v okolitých, či vzdialenejších krajinách, kde vývoj novej architektúry založili na tradičných formách aj princípoch, čím zachovali čitateľný odkaz na historický charakter miesta. Skôr výnimkou je, na Slovensku, niekoľko nových objektov progresívnej architektonickej úrovne, vychádzajúcich z tradičných slovenských foriem. Žiaľ nezdá sa, že by sa stali vzorom pre ich uplatnenie vo väčšom meradle. Zostali len, síce hodnotnými, ale osamelými, solitérmi v prostredí slovenského vidieka. Je chvályhodné úsilie zachovať a prezentovať iné oblasti slovenskej kultúry (folklór v mnohých podobách, tradičné remeslá a zručnosti a pod...). Stretnúť sa s týmto prejavmi je otázkou chvíle a príležitosti. Objekty tradičnej architektúry sú však stabilným, neprehliadnuteľným prvkom miesta, krajiny či sídla. 

Prítomnosť týchto charakteristických objektov na pôvodnom mieste je už takmer šťastnou náhodou Prípadne je možné obdivovať už len tie diela, ktoré sú (našťastie) prenesené v múzeách ľudovej architektúry. Na druhej strane sa takisto neprehliadnuteľnými stávajú objekty, ktorých vzorom sú už spomenuté formy cudzích kultúr - poškodzujúce tradičnú, pôvodne vysokú stavebnú kultúru slovenského vidieka.

Naše dediny sa stávajú nesúrodou zmesou cudzích architektonických foriem a typov, ale aj urbanistických celkov, zastavanosťou bez racionálnej logiky a kultúrnej úrovne. Zamyslime sa nad otázkou, ktorú si v budúcnosti položia nasledujúce generácie „kto to dopustil?“

Na záver ešte jeden citát „ krajina bez minulosti nemá budúcnosť !“ (F.D. Roosevelt).

Tak rád by som miloval Slovensko!

Nájde sa niekto, kto ďalej posunie otvorenú diskusiu na uvedenú tému? Aj keď je už možno neskoro! 

 Igor Krpelán, júl 2020.