#mojemiesto 2025 - výsledky

Na tomto mieste sa cítim doma.

Tu som #domaveurópe.

Víťazi druhého ročníka súťaže #MOJEMIESTO si ceny prevzali na výstave v priestore TU-BA.

Literárno-fotografická súťaž #MOJEMIESTO zavŕšila svoj druhý ročník slávnostným otvorením výstavy ocenených študentských prác v Bratislave, v priestore TU-BA. Trojčlenná porota v aktuálnom ročníku vybrala zo 62 prihlásených študentských prác do finále 11 najlepších a z nich vybrala 5 víťazov bez určenia poradia.

V druhom ročníku súťaže mladí ľudia cez slová a fotografie zachytili a ukázali, čo pre nich znamená byť doma, sami sebou a autentickí – a zároveň pritom byť súčasťou Európy. Témou aktuálneho ročníka bolo motto: „Na tomto mieste sa cítim doma. Tu som #domaveurópe.“ 

Študentky a študenti z rôznych stredných škôl zo všetkých kútov Slovenska sa podelili o svoj pohľad a ukázali, že #domaveurópe môže byť všade tam, kde cítime spojenie, porozumenie a hodnoty, ktoré nás spájajú. 

Otvorená výzva pre študentov a študentky stredných škôl bežala viac ako dva mesiace na jeseň tohto roku. V druhej polovici novembra sa zišla trojčlenná porota. V spoločnej diskusii porota dospela k zhode o tom, ktoré prihlásená príspevky zaradí do finálového výberu a z nich vybrala 5 ocenených prác.

„Tento ročník ma opäť utvrdil v tom, aké nevyhnutné sú platformy, ktoré umožňujú mladým hovoriť o témach, ktoré spoločnosť často zanedbáva. Súťaž sa veľmi presne dotkla identity a pocitu domova – tém, ktoré sú dnes aktuálnejšie než kedykoľvek predtým,“ uviedol po hodnotení porotca Michal Huštaty. Vysoko ocenil aj úprimnosť a prirodzenosť, s akou študenti a študentky pristupovali k tvorbe svojich diel a dodal: „Ich osobné príbehy a výpovede sú také silné, že ma neraz preniesli späť v čase. Aj pre takéto momenty považujem túto súťaž za mimoriadne cennú, okrem toho, že je mimoriadne dôležitá pre rozvoj kritického a citlivého myslenia mladej generácie.“

Literárno-fotografickú súťaž pre stredoškolskú mládež vyhlasuje Inštitút Slovenskej komory architektov. Spoluorganizátorom súťaže je občianske združenie ArtTvor, ktoré založila Mária Nováková, spoluautorka konceptu súťaže.

„Pre dnešných mladých ľudí je úplne prirodzené byť #domaveurope. Fluidne prekračujú hranice pri cestovaní, pri štúdiu, pri uvažovaní o svojej budúcnosti. Jedným z hlavných odkazov tohto ročníka CE ZA AR bolo: Budúcnosť slovenskej architektúry je úzko spojená s európskym kultúrnym kontextom, v ktorom sa snúbia tradície, inovácie a zodpovednosť voči budúcnosti. Tou budúcnosťou sú práve mladí ľudia. Preto je dôležité ich vnímať s porozumením. Nemáme právo im tú budúcnosť svojvoľne pokaziť,“ vyzdvihla Oľga Miháliková, tajomníčka Inštitútu Slovenskej komory architektov.

„Je skvelé, že stredoškolská mládež prijala ponuku k dialógu a dovolila nám cez druhý ročník súťaže #MOJEMIESTO nahliadnuť do svojho sveta a zdieľať svoju perspektívu videnia aktuálneho stavu spoločnosti či blízkych vzťahov. V úprimnosti a autenticite príspevkov som vnímala veľký kus nádeje,“ doplnila Mária Nováková.

Literárno-fotografická súťaž #MOJEMIESTO je sprievodnou aktivitou súťažnej prehliadky CE ZA AR, ktorej aktuálny ročník sa tiež niesol v kontexte témy #domaveurópe. 

Víťazky a víťazi #MOJEMIESTO 2025 bez určenia poradia:

YEKATERYNA BUSLOVA

Mám dva domovy.

Niektoré analógové fotografie boli urobené na Slovensku tento rok a niektoré pred štyrmi rokmi na Ukrajine. Myslím si, že keď je človek spokojný so sebou, cíti sa dobre kdekoľvek. V novom prostredí sa snažím nachádzať nové spomienky, ktoré v sebe nesú ozvenu tých starých.

Komentár poroty:

„Autorka popisuje príchod na Slovensko z Ukrajiny, a napriek hrozivej skúsenosti vojny je jej vizuálny prejav poetický, snový, zahmlený... Fotografie skutočne ukazujú vrúcny vzťah k daným miestam a situáciám, nech je to kdekoľvek,“ uviedla porotkyňa Danica Pišteková.

„Yekateryna vytvára vizuálne aj významovo pôsobivé mosty medzi dvoma prostrediami. Jej autorský prístup jemne naznačuje, že domov môže byť rozdelený na dve miesta, a predsa zostáva plný vnútorných spojení,“ doplnil porotca Michal Huštaty.

V práci Olja Triaška Stefanović ocenila úprimnosť a svedectvo o tom, ako sa študentka cítila po príchode na Slovensko, do neznámej krajiny: „Autorka popisuje svoje emócie, sny a poetickým vizuálnym jazykom nám ukazuje predstavuje jej nový svet a miesta, ktoré sú okolo nej.“

MIRIAM FERKOVÁ

Moje miesto

Neviem s istotou povedať, kde je moje miesto.
Kam vlastne patrím.

A preto aj na jednoduchú otázku „Odkiaľ si?“ odpovedám nejednoznačne.
Prvú polovicu života som strávila na východe a tú druhú zasa na západe krajiny.
Bijú sa vo mne dva protipóly - rozličné kultúry, postoje ľudí či k politike, náboženstvu, alebo sami k sebe navzájom a životu ako takému.

Ani cesta medzi tým nebola priamočiara. Skôr pripomínala čmáranicu po mape Slovenska, ktorá ide tam a späť a kolom naopak.
Časom však prichádzam na jeden fakt.
Jedna z mála vecí, ktoré mi popri tom všetkom prinášali malý kúsok istoty, bola moja mama a sestra.
Bez nich by som sa  azda stratila.
Uvedomila som si, že aj keby sme sa ráno zbalili a išli aj hoci okolo celého sveta, viem, že s nimi by som sa cítila bezpečne.

Oni sú moje miesto.

Komentár poroty:

„V trojgeneračnom príbehu študentka rozpráva o svojom živote, ako sú dôležité a jedinečné vzťahy s jej mamou a sestrou. Cez vizuálnu esej, prepojenú s archívom a fotografiami reflektuje svoje pocity a miesta, ktoré sú pre ňu a pre jej rodinu dôležité,“ uviedla Olja Triaška Stefanović.

„Autorka reflektuje svoj život medzi západom a východom krajiny a v akejsi neistote či chaose nachádza svoje pevné body v mame a sestre. Projekt má aj archívny charakter,“ zdôraznila Danica Pišteková a doplnila: „Mapuje dané miesta, ale aj vzťahy v rôznych časových rozpätiach, čo dodáva projektu väčšiu hĺbku.“

„Miriam dokáže presvedčivo prepájať osobný príbeh s univerzálnou témou bezpečia a rodiny,“ vyzdvihol Michal Huštaty. „Jej text pôsobí vyzreto a prirodzene, vďaka čomu veľmi presne vystihuje hľadanie miesta, kam človek patrí.“

TEODOR MÉSZAROS

„Tam, kde je domov ..."

Môj starký už nežije. Ani jeden, ani druhý. Chýbajú mi... No kým som rástol, učili ma všetko, na čom záleží..
Na drobnostiach ! 
Ešte aj teraz  si spomínam  na cestu na traktore a vlečke. Cesta pod nami bola obyčajná, rozbitá a bez značiek, ale viedla tým najlepším smerom. Starký hovoril málo, no každé gesto bolo lekciou, ktorú si pamätám doteraz.
Keď som bol malý a držal v rukách jašteričku, cítil som presne to, čo ma učili. Byť zvedavý, ale citlivý. Dotýkať sa prírody s rešpektom. V špinavých dlaniach som mal kus sveta, ktorý mi dôveroval.
Vôbec mi nevadilo a ani nevadí a už som trošku podrástol - keď mám ruky od zeme, práve naopak.
Záhrada - koľko sme boli v záhrade spolu..
Mrkva, ktorá sa objíma, je dôkaz, že život má zmysel pre HUMOR. Všetko, čo pestujeme s pozornosťou a láskou raz zakvitne… alebo nás aspoň rozosmeje  :)
Toto je malý - krátky príbeh o tom, čo zostáva, keď ľudia, ktorých milujeme, odídu. Je to príbeh o domove, ktorý rastie v srdci. A o starkých, ktorí nás učia žiť aj vtedy, keď tu už nie sú.
Ukázal mi, že domov je tam, kde ti niekto verí, kde sa smeješ, domov je niečo,  čo sa neodkladá do skrine, ale nesie sa v srdci.

Komentár poroty:

„Teodorov príspevok je nežný, otvorený a plný drobných pozorovaní, ktoré formujú silnú emóciu domova ,“ uviedol Michal Huštaty a ocenil najmä to, ako citlivo a s rešpektom Teodor pracoval so spomienkami na svojich starých rodičov.

„Silná práca, kde nám veľmi citlivo študent ukazuje krajinu a mesto, v ktorom vyrastal, to čo ho formovalo a stále formuje. Jeho práca je autenticky príbeh o dospievaniu a prepojení s prírodou,“ vyjadrila sa Olja Triaška Stefanović.

Aj Danicu Pištekovú zaujala autenticita projektu: „Študent citlivo vníma svoj postupný prechod z detstva do dospelosti v kontexte prírody a dedinského prostredia, kde vyrastal, ako aj silných medziľudských vzťahov, ktoré ovplyvňuje kolobeh života. Je to nefalšovaná sonda do duše, ukážka zraniteľnosti a intimity prežívania.“

ADELA OMANOVÁ 

Tu  sa cítim doma, tu som v Európe. Moje obľúbené miesta sa postupne menia na politickú hru. Koľko ešte bude toto trvať? Budeme mať slobodný umelecký prejav? Alebo aj to nám vezmú? Do kultúry nasadia si bábky a čakajú, že ich budeme v tom podporovať. NIE. MY SME TU DOMA. MY SME EURÓPA.

Komentár poroty:

„Autorka ukazuje jasný postoj k súčasnej politickej situácii na Slovensku,“ zdôraznila Danica Pišteková vo svojom hodnotení vyzdvihla skutočnosť, že je to v dnešnej dobe určite neľahká úloha, avšak je to veľmi cenný akt nielen pre autorku samu a jej vymedzenie sa voči neprávosti, ale aj pre jej okolie a spoločnosť. „Projekt má formu série s jasným odkazom na inštitucionalizované zlo tam, kde by kultúra mala prekvitať a byť našou výkladnou skriňou,“ doplnila Danica.

„Adela dokázala do svojho diela vniesť naliehavosť a občiansku odvahu, ktorá sa v tvorbe mladých objavuje len výnimočne. Jej séria veľmi jasne naznačuje, že domov môže byť aj priestorom, kde sa zápasí o hodnoty a slobodu prejavu,“ dodal Michal Huštaty.

„Projekt ako séria jasne poukazuje na to, ako autorka citlivo vníma situáciu v krajine. Vizuálne jasne a koncízne to pretavuje do svojej série,“ súhlasí s kolegami Olja Triaška Stefanović.

JERGUŠ PRIBULA

Stojíš na Kamennom námestí, zvony bijú do studeného neba, je desať. Rozmýšľaš, na čo sa asi tak umiera v Bratislave. Nevieš si predstaviť, že by tu niekoho zrazilo auto, zachytila električka, alebo že by niekto dostal infarkt; všetko plynie príliš pomaly, mesto má hustú krv, mesto je lenivé zviera na dne veľmi plytkej jamy.

V Horskom parku čítam Rosovú a viem, že táto kniha bude odteraz môj návod na prežitie.

Počítam, koľko je tu kanálov, do Tesca zájdem ešte po jedno víno, pri pokladni sa zarehocú, že mi za chvíľu odpadnú nohy, ak sa neprestanem tak bezhlavo preháňať.

Rozmýšľam, aké by to bolo - bez nôh. Nechodil by som po korzách tohto mesta, nepočítal, koľko je tu kanálov. Mama mi vždy hovorila: „Pozor, kanál, nestúp naňho, lebo v ňom skončíš“.

Odkedy som sa sem presťahoval, počítam kanále a pociťujem ich dôležitosť.

Búriaca sa voda, ale i tá pokojná, tu nachádza miesto svojho domova. Väčšinou nevie, čo so sebou, prúdy stekajúce dole, sú vyslovene donútené k nadviazaniu sa s miestnou kanalizáciou.

Tiež si pripadám ako dažďová voda, hľadím do okrúhleho priestoru a dúfam o premenu v kvapalinu. Moje potulovanie by tak nabralo význam, ktorý tak urputne hľadám.

Ženieš sa po nábreží; kedysi by sa človek normálne utopil, dnes prebieha okolo, mrnčí a myslí si, že toto je kríza. Kedysi by človek miloval, dnes si namočí temeno srdca, úplné nič, a hovorí o láske. Žijeme mľandravo, mľandravo milujeme a mľandravo raz umrieme. Je to zo strachu? A napokon, v čom je to vlastne iné - tie jeho detsky útle ruky a tvoje kostnaté, tiež sa len do kohosi zadrapíš, chvíľu urputne fabuluješ a napokon pustíš.

A zas hľadám niečo večné. V pominuteľnosti. V umení.

Na výstave, Zámocká ulica, pár zátiší. V slabšej chvíli sa pri gobelíne rozrevem ako malé decko. Nitované mušle a odtiene modrej, pohľad z okna, slovenská dedina, osud národov, pasivita, generačná trauma.

Hovorím, že ho volám domov, ale on nepríde, aj tak urputne vzlykám, otvorené ústa dokorán, zavíjam pred sprievodkyňou v dôchodcovskom veku, nikdy by som starších neotravoval, má čierne šaty, značne elegantné, len si sa poplietol, ospravedlním sa, idem doprava, horom treba kráčať ďalej.

Komentár poroty:

„Text a fotografie tvoria skvelý celok a navzájom sa dopĺňajú, fotky nie sú pozadím ani ilustráciou, sú autonómnym vyjadrením,“ vyzdvihla kvalitu príspevku Danica Pišteková. Spolu s Oljou Triaška Stefanović sa zhodli, že text je skvelo napísaný, štylisticky aj jazykovo vyspelý, fotografie ukazujú cit pre detail, atmosféru, svetlo či vrstevnatosť sveta ako takého.

Michal Huštaty doplnil: „Jergušov text pôsobí ako autentický generačný zápis – melancholický, úprimný a pozoruhodne introspektívny, s jemnou dávkou irónie. Rovnako v texte aj vo fotografii vytvára výrazný mentálny obraz, ktorý v čitateľovi či divákovi pretrváva dlho po dočítaní.“

Ďalší finalisti a finalistky:

TOBIAS MANAK             

Na týchto schodoch sme sedávali celé večery, kecali sme o všeličom a smiali sa bez dôvodu. Každý rozhovor tam nechal kúsok z nás. Rozmazané postavy sme my spomienky, čo sa síce strácajú, ale nikdy úplne nezmiznú. 

Na tomto ihrisku sme trávili celé dni, tu sme vyrastali. V tej bránke sme si plnili sny aj smiali sa z každého gólu. Teraz je prázdna, ale keď sa na ňu pozriem, stále tam vidím nás, akoby sa čas zastavil.

VIKTÓRIA DUDOMOVÁ

Alica v krajine zázrakov

Kde bolo, tam bolo, bolo jedno dievča. Malo dlhé hnedé vrkoče, velikánske modré oči, veľký úsmev na tvári a nádej, že všetko má svoj dobrý koniec. Verilo, že nič sa nedeje náhodou, že život je rozprávka. Nie všetko vyzeralo vždy ružovo a nádherne, no stále neprestávala veriť v dobro ľudí a v šťastné konce. 

Toto dievča som ja. Mnohí si možno myslia, že som divná. Ja to však nevnímam ako niečo zlé, veriť v rozprávky, aj keď som už veľká. Keď neveríme v nič, aký ma potom zmysel žiť? Pretože ako povedal Nikos Kazantzakis: „Aby sme uspeli, musíme najprv veriť, že to dokážeme.“ Tento citát som sa naučila po ceste k tancovaniu. Moja trénerka mala vo zvyku hovoriť, že ak chceme niečo dosiahnuť, nemôžeme sa vzdávať. Časom sa tanec stal „mojím miestom“, kam sa vždy teším a môžem byť sama sebou.

Keď tancujem, môžem sa uvoľniť a započúvať sa do hudby. Hudba potom prúdi v mojich žilách a ja nemyslím na nič. Užívam si to naplno, teším sa z mojich úspechov a učím sa z mojich chýb. Každý jeden pohyb má svoj význam – zdvihnutá ruka, otočka, skok – všetko rozpráva svoj vlastný príbeh. Cítim, ako sa dupot topánok ozýva od stien a tvorí vlastnú pieseň, ešte predtým, než začne hrať hudba. Tam, na sále, nie som sama. Každý z nás je súčasťou jedného celku, jedného tanca, ktorý by bez jediného kroku nebol úplný. Je to miesto, kde si môžem dovoliť robiť chyby, učiť sa, rásť – a predovšetkým veriť, že aj ja som dôležitým kúskom skladačky.

Na sále sa cítim bezpečne, dobre, sama sebou. Ale hlavne, je to moja druhá rodina, ktorá ma podrží a podporí vždy, keď bude treba. A tak sa táto rozprávka nekončí, ale pokračuje. Alica si ide za svojím šťastným koncom a snom.

SOFIA VARHOLÁKOVÁ

 Milujem hudbu 
      a hocikde je so mnou,
cítim sa doma.
Prečo sa nemôžem
       nasťahovať do interiéru 
saxofóna? 
Ja mu dávam dych, 
        On mi dáva šťastie. 
Sme si kvit.
Hudba je môj vesmír
         a takto vyzerá moja galaxia.
Tu patrím!

LUCIA LILIAN SPONDIAKOVÁ    

Nezastaviteľná

V momente, keď zostúpim zo schodu vlaku na pevnú zem pražskej vlakovej stanice, zaleje ma pocit radosti s prímesou strachu zo všetkého, čo na mňa v tomto meste čaká. Zdvihnem tvár k slnku, ktoré ma spolu s vánkom pošteklí na nose. Aj vzduch zaváňa niečím novým – nepoznaným. Praha.

„Zase Praha,“ povie Den skôr znudene než šťastne a vykročí smerom, ktorým sa tlačia všetci ľudia okolo nás. Zdá sa, že nevie, ako sa na svoj budúci vysokoškolský život teším. Zamračím sa. Ako by to aj mohol vedieť, keď som mu za celú cestu o svojich pocitoch nepovedala nič? Prečo? Odpoveď na tú jednoduchú otázku by som chcela v tejto chvíli vedieť viac ako hocičo iné.

Začne mi niečo hovoriť ,ale jeho slovám nedokážem porozumieť. Vnímam ich, ale nerozumiem im. Zakaždým, keď ich chcem chytiť, rozpustia sa do bezvýznamnej ničoty, čo pretečie pomedzi moje prsty ako bahno. Uvedomenie, že vlastne ani ja nepoznám jeho ma zasiahne ako kameň.

„...som jediný, do koho si sa kedy zamilovala, takže to dáva zmysel,“ ukončí svoje vyjadrenie a vtedy to pochopím. Doslova započujem cvaknutie, keď všetko zapadne do seba ako puzzle.

Možno si myslí, že by som to tu bez neho nezvládla, ale nie je to tak. Nie je jediný, do koho som zamilovaná. Nie je láska to neviditeľné puto, ktoré je dôvodom, prečo práve dva motýle z miliónov lietajú vedľa seba? Alebo prečo niektorí vtáci zostanú spolu sedieť na konári stromu a niektorí odletia? Takto milujem aj iných ľudí, zvieratá, či skrátka momenty života. Milujem uháňať na koni cez lesnú cestu, kde som nezastaviteľná. Neovplyvniteľná. Som tam, kde patrím. Nie je táto láska rovnako dôležitá ako tá, ktorú cítim k nemu? 

DOMINIKA VALEKOVÁ

Tieň ulice

Moje miesto nie je bod na mape.
Je to dych medzi dvoma vetami,
kde sa ticho mení na domov.

Tam, kde sa svetlo láme o okno
a ja viem, že deň sa ešte neskončil.
Kde vonia prach po daždi
a vzduch má chuť spomienok,
ktoré nikto iný necíti rovnako.

Moje miesto je lavička,
na ktorej sedím sama, no nikdy osamelo.
Je to tieň stromu,
ktorý si pamätá, ako som rástla.
Je to ulica, čo ma pozná po krokoch
a dvere, ktoré nevŕzgajú, keď prichádzam.

Je to šepot minulých dní,
ktorý sa stratí medzi listami stromov,
a ja ho zachytávam v dlani,
ako keby bol krehký kúsok svetla.

Je to vôňa chleba z rohu,
ktorú pozná len moje detstvo,
a hudba vetra, čo sa hrá s listami,
ako keby mi spomínala moje mená.

Tu sa svet zdá menší,
a predsa všetko dýcha veľkosťou,
ktorú si pamätám z detstva,
z rúk, čo držali moje,
zo smiechu, ktorý sa zrazu vrátil
v pachtiacich sa listoch na chodníku.

Niekedy sa stratím v jej tichu,
a predsa ma vždy nájde,
ako stará známa melódia,
ktorú som zabudla,
ale ktorá nikdy nezmizla.

Moje miesto je spomienka,
ktorá sa dýcha každým krokom,
ktorá sa usmieva v každom svetle,
ktoré sa lámalo o okno,
a ja viem, že domov
nenájdeš len na mape, 
ale v tichu,
kde sa tieň ulice stáva mojím.

EVA VALASKAJOVÁ