Albín Brunovský: Záhrada snov

Albín Brunovský vstúpil na scénu v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Jeho diela sa stali súčasťou domácich a zahraničných prehliadok umenia, jeho meno sa začalo spomínať v medzinárodných súvislostiach a kontextoch. Umelcove grafické listy a obrazy vyjadrujú zhmotnený výraz vnútorného stavu – fantazijný realizmus pozostávajúci z „archetypov“ života (človek a príroda, život a smrť, tajomstvo a poznanie). Stali sa miestom, kde sa skutočné prelína s nadreálnym, predstava so skutočnosťou, poznané s neznámym, ríša tvarov so zakódovaným systémom  myšlienok, ktoré treba odtajniť. Brunovského vklad do súkvetia imaginatívneho umenia v Európe prerástol hranice Slovenska a stal sa jeho autentickou súčasťou (spolu s maliarmi M. Jakabčicom, V. Žilinčanovou, grafikmi V. Gažovičom, D. Kállayom). Hodnota a kvalita jeho tvorby si zachovali vysokú úroveň. Počas svojho pedagogického pôsobenia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (oddelenie voľnej grafiky a knižnej ilustrácie) vychoval celý rad absolventov, ktorí vošli do dejín ako takzvaní Brunovského žiaci. Slovenská umenoveda ich rozdeľuje na tri základné generačné vrstvy, na ktoré potom nadviazali aj ďalšie generačné zoskupenia mladých umelcov, odchovaných jeho nástupcami na pôde spomínanej vysokej školy.

Albín Brunovský pochádzal zo Zohora. V rokoch 1951 – 1955 študoval grafiku na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave, v rokoch 1956 – 1961 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Dezidera Millyho a Vincenta Hložníka. Po skončení štúdia absolvoval na tejto škole umeleckú ašpirantúru (1963 – 1965), roku 1967 bol poverený vedením tamojšieho oddelenia knižnej tvorby. V roku 1973 bol vymenovaný za docenta a roku 1981 za vysokoškolského profesora. V roku 1980 bol vymenovaný za zaslúžilého a roku 1985 za národného umelca. Zameral sa na rozvoj fantázie a myšlienok v dielach, ktoré z neho urobili umelca tvoriaceho s neobyčajnou mierou imaginácie a poetického nazerania na svet. Generačne patril k vlne básnikov označovaných pojmom „Trnavská skupina“, s ktorými ho viazalo až do smrti veľké priateľstvo. Od roku 1963 mu učaril najmä lept a možnosti jeho kombinácie s inými technikami. Do roku 1971 leptal do zinkových platní, od tohto roku výhradne do medených dosiek a od roku 1975 dával všetky dosky pred odtlačením pooceľovať. Inou autorovou doménou bola technika litografie, v ktorej dosiahol vynikajúce výsledky. Brunovského maliarska tvorba vykazuje osobité znaky najmä pokiaľ ide o technické a technologické možnosti práce s farbou, uplatňovanie jednotlivých farebných vrstiev a lazúr a spôsob, akým pracuje s farbami na pevnej drevenej podložke. Tematické rozpätie jeho grafických listov, obrazov atď. je široké, od námetov čerpajúcich z rodného kraja cez fantazijné motívy, mytologické témy a námety z histórie alebo námety inšpirované historickými legendami až po vymyslené scény a kompozície, v ktorých sa uplatnil ako osobitý zjav na slovenskej výtvarnej scéne 20. storočia. Právom je považovaný za jedného z  najvýznamnejších predstaviteľov imaginatívneho umenia na Slovensku. 

Z diváckeho hľadiska sa stali atraktívnymi najmä umelcove maľby na dreve. Napriek tomu, že Albín Brunovský nás opustil už pred 20 rokmi, akoby sa prihováral cez svoje dielo, vďaka ktorému prelomil bariéry domáceho sveta, aby ho spojil s „ostatným“ svetom. Na začiatku a konci výpovede jeho diel sa rozpína jeden pól: theatrum mundi – divadlo sveta so všetkým, čo k tomu patrí: realitou i fantáziou, láskou a zradou, dobrom i zlom, priateľstvom a nenávisťou, skutočnými príbehmi a nadprirodzenými súvislosťami nášho ľudského bytia. Brunovského tvorba je predovšetkým výpoveďou o človeku – o jeho ľudskom i neľudskom svete, kde každý z nás odhaľuje za rôznofarebnými a prekvapujúcimi maskami svoju vlastnú tvár. O tom sú jeho grafické listy pochádzajúce z troch decénií tvorby. Nechýbajú dnes už slávne diela ako Ešte jedna slza (l97l), Lamento della Ninfa (l972), povestné Dámy v klobúku (l98l), cyklus Chvála zamotaných snov (l985) a Labyrint sveta a raj srdca (1989 – l990). Všetky pochádzajú z majetku Galérie Nedbalka v Bratislave. Je to tvorba, ktorá bola ocenená na viacerých významných podujatiach doma i v zahraničí: dostal Cenu mesta Paríž (l967), Cenu Otrano d´Argento (l969), Cenu za grafiku na Intergraphic v Berlíne (l976), Cash Award na Footprint v Seattli (l977), Grand Prix na medzinárodnom bienále grafiky v Krakove atď. 

Výstava predstavuje kolekciu umelcových grafík a obrazov (vyše 65 diel) z rôznych období jeho tvorby. Nemá ambíciu byť retrospektívou, rekapituláciou umelcovej celoživotnej tvorby. Vzhľadom na jej osobitosť, rozsah, zaužívané spôsoby umelecko-historickej interpretácie a prozaický dôvod, akým je mapovanie umelcovho diela, by to ani nebolo možné (ako vždy v takomto prípade). Kompletné spracovanie Brunovského tvorby na pôde výstavného projektu, t. j. zosumarizovanie a priblíženie umelcovho celoživotného výtvarného odkazu, nás ešte len čaká. Napriek tomu, alebo práve preto, je akýkoľvek relevantný umelecko-historický pokus o jeho postihnutie vítaný. Treba ho považovať za potrebný krok pri objasňovaní meandrov, zákutí, osobitosti a rozsahu umelcovej tvorby (svoju úlohu v tejto súvislosti zohrala Brunovského monografická výstava Theatrum Mundi v Slovenskej národnej galérii v Bratislave roku 1996), inak povedané za krok vpred pri rozširovaní poznania o všetkom, čo s danou tvorbou súvisí. Len na základe dosiahnutého stavu poznania možno totiž formulovať východiská a spôsoby, ako ho ďalej prehlbovať. A práve o to sa pokúsila aj výstava Albín Brunovský – Záhrada snov v Galérii Nedbalka, koncipovaná a realizovaná s ohľadom na základné, dominantné črty umelcovej tvorby, prezentované prostredníctvom grafických listov a obrazov pochádzajúcich prevažne zo zbierkových fondov tejto galérie (doplnené o niektoré diela z umelcovej pozostalosti a zo zbierok Oravskej galérie v Dolnom Kubíne).

Ľubomír Podušel