ANDREJ TREBATICKÝ: DOBRÝ DIVÁK

„Keď som bol malý, rád som si listoval v knihe  „Lovy bez zbraní“.  Išlo o obrazkovú publikáciu popredných československých fotografov, v ktorej zachytili neopakovateľné okamihy z ríše zvierat v našej prírode.  Čosi podobné mi pripomína tvorba Andreja Trebatického.  Akurát že tuná je to ľudská fauna pristihnutá pri studničkách a na pastvinách kultúrnych ustanovizní, kde či už individuálne alebo kŕdlovite, čerpá a nasáva svoje podnety … Andrej má na muške, pardon, v hladáčiku prevažne vernisáže, krsty kníh, jeho snímky sa na nič nehrajú, sú jednoducho záznamom skutočnosti.  Zniká tak široká mozaika istého osobitného spoločenského fenoménu, kde vidíme ľudský druh pri styku s výtvarným dielom, pri vzájomnej komunikácii alebo predvádzaní sa.  Čiže spontánne reakcie spodobnených osôb:  raz nadšených, inokedy ľahostajných, hĺbajúcich, otrávených povinno-úsmevných …  Pod pojmom osobitného spoločenského fenoménu treba chápať rozbitie tradičných štruktúr kultúrnej pospolitosti po nežnej revolúcii, zánik klubov, ohlučnenie podnikov, a tým pádom strata miest prirodzených stretávok.  Tento priestor, najmä staršej generácii, nahradili podujatia galérii a kultúrne inštitúty, kde sa možno zísť, podeliť sa s myšlienkami, nápadmi a zážitkami, pretriasť udalosti, spoločenské stratégie.

Korene Andrejovho exaktného prístupu nájdeme v jeho minulosti.  Tento trenčiansky rodák, vyrastajúci v Novom Meste nad Váhom, študoval v Bratislave chémiu a pedagogiku, neskôr celý život strávil v Chemických závodoch Juraja Dimitrova, kde sa venoval aj odbornej výchove mládeže.  Takže pedantnosť a precíznosť, ako aj potreba society je jasná.  S fotografiou si začal počas základnej vojenskej služby, kedy sa zúčastňoval súťaží tvorivosti v rámci armády.  Vtedy išlo najmä o prírodu, krajinu a architektúru.  Neskôr sa zdokonalil za fundovaného vedenia nadšeného propagátora a popularizátora fotografie, legendárneho  Ladislava Noela.  Ten vyznával desatero zásad, z ktorých sú pre Andreja tri podstatné:

1/   Hlavnou podmienkou fotografických úspechov je čistota, poriadok, presnosť, usilovnosť, vytrvalosť a húževnatosť v práci.
2/   Zamerať sa treba na fotografovanie a nie experimentovanie s technikou.  Cieľom je vynachádzavosť v tvorbe.  Pri fotografovaní prísne hodnoťme zábery, aby sme vytvárali len obrazy kvalitné a prínosné pre osobnostnú tvorbu.
3/   Predložený výsledok práce má hovoriť sám za seba, preto úsilie musí smerovať k tomu, aby obraz námetom, kvalitou a vyhotovením bol na úrovni.

Ďalšie obzory mu rozšíril Fotoklub PKO a jeho členovia – dlhoročný predseda Zväzu slovenských fotografov  Ivan Kozáček,  Štefan Paulovič,  Jozef Šťastný,  či  Ondrej Nosál.  Vari práve preto, a nielen kvôli architektonickej hodnote, ako aj tamojším čajom o piatej, ktoré sa konali o štvrtej a Bratislavským lýram, je mu clivo za zbúranými budovami.

No, a v poslednom čase objavil zásluhou  Pavla Kastla  a  Kataríny Bako-Dohnanyi čaro digitálnej fotografie.  Tak sa rodia fotoreportáže, ktorých kapitál spočíva v rýchlosti a jedinečnej chvíle.  Viaceré z nich vznikli na pôde bratislavských galérii,  kultúrnych inštitútov,  ktorých prierez si dovoľujeme predstaviť na súčasnej výstave.  Dokladajú, že mnohé Andrejove práce tvoria nielen závažný spoločenský komentár, lež zavše obsahujú aj básnivý náboj.

Pritom Andrej nie je sebec.  Pri každej vernisáži sa vášnivo pokúša získať čo najväčší počet e-mailových adries, aby práce nezištne rozoslal čo najväčšiemu počtu zachytených účastníkov.

Tak  Andrej,  už len kvôli nám:  dobré oko, pevnú ruku, bleskovú spúšť a príznačne skryté šibalstvo !“

PhDr. Miroslav  PROCHÁZKA