Intervencia diel Jána Zelinku v nestálej expozícii SNG

Kurátorka: Vladimíra Büngerová

Odborná spolupráca: Dušan Buran

Sochár Ján Zelinka (*1978) patrí k mladšej generácii sochárov, absolvujúcich klasické sochárske štúdium, ktoré začal vzdelávaním kameňosochárstva na strednej umeleckej škole a neskôr rozvinul v ateliéri slobodnej kreativity Juraja Bartusza na Technickej univerzite v Košiciach. V súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Bez zveličenia ho môžeme priradiť k originálnym autorom obdarených talentom a sochárskou invenciou. Svoju individuálnu tvorivú cestu rozvíja s vnútorným programom a vlastnou logikou, voľne experimentuje s materiálmi a technikami. Cez tradičnú figurálnu sochu prináša aktuálne témy. V minulom roku získal cenu Oskára Čepana. Inštaláciou výberu jeho diel v nestálej expozícii gotického a barokového umenia nestex nadväzujeme na tradíciu predstavovania laureátov tohto ocenenia v Slovenskej národnej galérii v Bratislave.

Výzvou na autorskú výstavu sa nestal prázdny výstavný priestor, ale nestála expozícia starého umenia, ktorej ambíciou je signálne predstavovať i súčasné umenie v konfrontácii s historickými koreňmi dejín slovenského výtvarného umenia. Spojenie starého umenia so Zelinkovými prácami prinieslo vzájomne obohacujúci dialóg, ale i konflikt a napätie. Potenciál netradičného spojenia starého a nového bol zjavný viacerými parametrami Zelinkových sôch voľne evokujúcich pompejskú drámu sopečným popolom mumifikovaných tiel ľudí i zvierat rímskej doby. Príbuznými parametrami so starým umením v jeho tvorbe sú archaický a archetypálny jazyk, ľudské telo, interpretácie kresťanskej ikonografie, symbolika zvierat, tvarová deformácia. Prítomnosť nadreálnosti a neskutočnosti v jeho dielach má pritom podstatu v životnom rozmere, realite a v súčasnom svete.

Zelinkove sochy vychádzajú z tradičného figurálneho sochárstva, zobrazujú ľudí a zvieratá na hranici medzi živým a mŕtvym. Sám autor sa viac prikláňa k tomu, že sú predsa len viac o živote ako smrti. A to návratom k prapodstate významu sochárskeho umenia, ktorou je fixovanie podoby človeka a zvierat na večnosť. Zelinka sa sústreďuje na telo, telesnosť a jej dočasnosť cez akceptovanie vlastností a špecifických kvalít materiálov. Necháva zaznieť to, čo iní pri procese tvorby skrývajú a retušujú. Zaujíma ho hľadanie podstaty, hĺbky života, akokoľvek tento jeho záujem vyznieva pateticky, je komunikovaný priamo, úprimne a bez zaťaženia špekuláciami. Sochami Zelinka vyjadruje prírodné a ľudské zákony, ich vzájomné vzťahy a narušené väzby zo strany človeka. Obnovuje etický rozmer mumifikáciou nájdených uhynutých zvierat, prekračuje hranice života a smrti.

Zelinka tvorí precízne, sústredene s tým, že experiment a proces, teda akcia je na prvom mieste a výsledok na druhom. I rozmerovo malá socha v sebe skrýva monumentálnosť, pritom rozmery jeho diel sú dôležité, pretože odkazujú na životný, ľudský rozmer. Vychádzajú z reálnych mier zobrazených technikou odtláčania tela (ľudského i zvieracieho) do hliny a následným nanášaním betónu, alebo liatím sadry priamo z foriem zvieracích koží. Zakomponuje náhodu i čaro nechceného, ktoré zafixuje ako originálnu stopu sochárskeho procesu.

Nové cesty i témy figurálneho umenia sú v prirodzenej a nenútenej súčinnosti s materiálom a jeho podstatou. Jeho sochy sú intuitívne, emocionálne, haptické, nepokojné a dynamické. Na hrane s monštruóznym a strašidelným až hororovým vyznením. Tento efekt vychádza z telesnej deformácie, ktorá nám v kontexte stálej expozície pripomenie manieristickú štylizáciu záverečnej fázy baroka.

V súčasnom svetovom umení nájdeme u viacerých sochárov/sochárok tendenciu transformovaných tiel zobrazených ako monštrá, kreatúry, hybridné telá, postapokalyptické telá evokujúce smrť ako reakciu na politické a ekonomické problémy dneška vyvážené však istým prvkom hravosti, ktoré tieto chmáry zároveň rozptyľujú, nadľahčujú a robia existenciu práve iróniou znesiteľnejšou (Berlinde De Bruyckere, Daphne Wright, Thomas Houseago a ďalší).

Vladimíra Büngerová, kurátorka

Zoznam vystavených diel

1) Uhynutá veverička zaliata v olove. 2014. Liatie, olovo, v. 45 cm, š. 18 cm, h. 10 cm

2) Uhynutá mačka zaliata v olove. 2013. Liatie, olovo, v. 55 cm, š. 35 cm, h. 12 cm

3) Uhynutý had zaliaty v olove. 2013. Liatie, olovo, v. 77 cm, š. 45 cm, h. 5 cm

4) Had /záznam z formovania/. 2013. Sadra, papier, v. 114 cm, š. 85 cm

5) Dokument. 2015. Kašírovaný betón, 6 figúr, v. 125 cm, š. 60 cm, h. 60 cm (matka); v. 135 cm, š. 65 cm, h. 85 cm (otec); v. 100 cm, š. 50 cm, h. 55 cm (brat); v. 110 cm, š. 50 cm, h. 55 cm (sestra); v. 100 cm, š. 50 cm, h. 55 cm (Ján Zelinka); v. 80 cm, š. 45 cm, h. 25 cm (pes)

6) Obrazoborectvo / oddelené súvislosti. 2010. Negatívne modelovanie, kašírovaný betón, v. 150 cm, š. 120 cm, h. 70 cm (madona); v. 220 cm, š. 50 cm, h. 50 cm (Kristus)

7) Hľadám podstatu (srnec). 2013. Sadra liata do zvieracej kože, v. 100 cm, š. 108 cm, h. 40 cm

8) Hlava I. 2010. Liatie, betón, v. 46 cm, š. 20 cm, h. 22 cm

9) Hlava II. 2010. Liatie, betón, v. 50 cm, š. 22 cm, h. 25 cm

Ponuka sprievodných programov

Utorok 6. 12. / 18.00
Večer so sochárom

Intervencia expresívnych sôch Jána Zelinku v nestálej expozícii SNG nastoľuje niekoľko otázok nielen v oblasti prezentácie súčasného umenia. Nevšedný dialóg starého a nového ponúka možnosť debaty o funkciách sochárstva, o jeho tradičných i nekonvenčných obsahoch, ale tiež o realizme, naturalizme a o expresionizme ako kľúčových formálnych kategóriách umenia „naprieč storočiami“. Diskusiu so sochárom Jánom Zelinkom na výstave povedú kurátori Vladimíra Büngerová a Dušan Buran.

Esterházyho palác – 1. poschodie, Námestie Ľ. Štúra 4, Bratislava

Vstupné: 4 € / 2 €