Ján Ťapák: V srdci

Ján Ťapák patrí medzi najvýraznejšie osobnosti sochárskej generácie, ktorá vstúpila na slovenskú výtvarnú scénu začiatkom deväťdesiatych rokov. Upútal nielen svojou spontánnou kreativitou a dokonalou technickou pripravenosťou, ale i jedinečným obsahovým zameraním tvorby, v ktorej dokázal preniesť veci dávno minulé do súčasnosti, prepojiť stáročné tradície s filozofiou moderného človeka a autenticitu vlastnej krajiny začleniť do nadčasového kontextu vzdialených kultúr a civilizácií.

Je autorom nespočetného množstva komorných i monumentálnych diel, ktoré prekvapia jedinečnou dynamickou kompozíciou, bohatstvom tvarov a povrchových štruktúr, dramatickým kontrastom lesklých i matných plôch, kresbou a dynamikou priznaných spojov a zvarov. Pozoruhodné sú i jeho kresby uhľom, ktoré nie sú len študijnými skicami k budúcim plastikám, ale aj jedinečnými umeleckými solitérmi, často doplnenými citátmi, myšlienkami a poznámkami samotného autora.

Ťapákova  výtvarná reč pramení z archetypálneho tvaroslovia, ktoré postupne cez pôvodnú strohú geometrickú štylizáciu a neskôr priam barokovú bohatosť tvarov prechádza k plynulejším objemom, pôsobiacim napriek evidentnej robustnosti odľahčene, miestami až subtílne. Je to výsledok premyslenej kompozície, vďaka ktorej hmota z pevných objemov prestupuje v smelých krivkách do priestoru, pretína ho a navodzuje pocit pohybu, levitácie, ba až beztiaže či letu. Pri niektorých dielach však tento pocit nie je len prejavom ilúzie, ale skutočnej vibrácie a jemného chvenia jednotlivých komponentov sochy, ktoré akoby popierali zákony gravitácie i logiky a vznášajú sa vo vzduchu.

Jeho postavy priam vyžarujú silu, vytrvalosť a odhodlanie, ale aj mystiku a magickú tajomnosť. Akoby v každej bol ukrytý nejaký príbeh, ktorý divákov pozýva na jeho odhalenie. Ťapákove pevnosti, býky, jazdci, bojovníci i panovníci, mýtické postavy, ale aj prostí vidiečania sú nositeľmi metaforického posolstva o zmysle ľudského života.

Mária Horváthová