Ján Valík: KAGO (mnémosyné)

Maľba zrkadlí skúsenosť zmyslovej kontemplácie. Jej úspech závisí na miere otvorenia obmedzeného poľa obrazu možnostiam vnútorného videnia, predstavivosti a vízie. Priestor maľby je v jej opakovanom a neustálom procese v zápase o víziu.
Ako sa mení pohľad, keď nemáme pred sebou rozpoznateľnú - prírodnú krajinu, ale obraz krajiny, napríklad maľbu? Ako môže byť pohľad na nekonečný prírodný svet vlákaný do malej konečnosti obrazu?

Zmyslovo-obrazový fenomén krajiny existoval až od chvíle, keď maliari začali prehodnocovať prírodu svojím konkrétnym pohľadom. Transformácia prírody na krajinu cez oko maliara je jedným z najdôležitejších úspechov a schopností maľby. Táto krajina má svoj pôvod v mozgu, a nereprezentuje iné, než seba-formulovanie konštrukciou obrazu. Neobsahuje romantiku plenéru, odkazuje k metalingvistickej alebo metafyzickej tradícii. Krajina neexistuje nikde inde mimo obrazu.

Obraz je vlastným predmetom, približuje sa ku krajine, ale vráti sa k sebe. Jeho odkazy vychádzajú z povahy predstavivosti, fenomenologického vedomia obrazu a univerzálnej povahy maľby. V jej pôvode sú maliari minulosti a tiež realita.

Divák nie je pasívny recipient, pohľad si musí vybojovať, no nie len od fyzického obrazu, ale najmä od seba samého, od podvedomých preferencií, nálad a koľají v myslení. Ide o premenu videnia na pozeranie. Videnie sa deje v okamžiku, berie kusé informácie. Pozeranie vyžaduje čas. Maľba funguje v subjektívnom, nie lineárnemechanickom čase. Čas je v maľbe skrytý a o to viac zásadný. Premýšľať o vzniku motívov a procesoch, znamená stať sa súčasťou metamorfózy, premeny uvažovania obrazom, pretože človek vidí len to, čo pozná.

Kago (z japončiny, 歌語) sú slová používané v poézii alebo hudbe.
Mnémosyné (z gréckej mytológie: “rozpomenutie sa”) je v personifikácia vnútornej pamäte a tiež jedna z dvoch, rieka rozpomenutia, protiklad rieky zabudnutia (Léthé).

Vo svojej poézii sa Goethe odvoláva na Mnémosyné ako na neustály archetyp pohybu tam a späť ako silu návratu a obmeny ako jedinú formu, v ktorej môžeme zažiť večnosť. Goethe nazýva tento fenomén „trvanie v premene“ („Dauer im Wechsel“) základnou skúsenosťou života. Táto skúsenosť je tvorená napríklad neustálym návratom období, prílivom mora alebo cyklom narodenia a smrti, kvitnutia a vyčerpania.