Juraj Kollár: Prízemie

Galéria Jána Koniarka v Trnave predstavuje autorskú výstavu Juraja Kollára, jedného z najosobitejších maliarov súčasnosti. Sústreďuje sa na výber z najnovšej tvorby, obrazy ktoré vznikli v priebehu posledných rokov. Pre Juraja Kollára je charakteristický pohyb viacerými smermi ale zároveň aj vyhranený – sofistikovaný maliarsky koncept, v ktorom všetko so všetkým súvisí. Je svojho druhu solitér, nedotkol sa ho obľúbený trend popovej ironizácie a gýčového sarkazmu súčasnej maľby, je mu cudzia aj prvoplánová sociálna angažovanosť, či posadnutosť predvádzaním vlastného ega. Je to dôsledkom jeho zdanlivej „nenápadnosti“ a introvertnej povahy? Alebo skôr do seba sústredenej vnútornej tvrdohlavosti a uvzatosti, s akou kráča za svojimi cieľmi, za tou svojou predstavou maľby? Maľba a maliarstvo je jeho životom, splynutím s ním, ba možno povedať, že je mentálnym a fyzickým spôsobom jeho existencie, ktorú doň – mentálne i fyzicky – vkladá. Ide mu totiž hlavne o prieskum možností, ktoré mu maliarstvo ako také dáva, nielen čo sa týka zobrazenia samotného predmetu, jeho prenosu na plátno, do iného jazyka, ale predovšetkým subjektívneho vnímania (percepcie – videnia z „prízemia“, z pevného bodu, z ktorého sa na svet díva...) a spôsobov sprostredkovania reality farbou (hmotnosťou, resp. nehmotnosťou farby) a maliarskym rukopisom. Obrazy, ktoré predstavuje na prítomnej výstave sú z dvoch cyklov alebo typologických skupín: sú to najnovšie skladané obrazy (krajiny videné cez sklobetónové steny) a abstraktné kompozície. V prvej skupine využíva celú škálu zobrazení od hyperrealizmu až po zovšeobecnenie motívu do abstraktnej siete, najnovšie k dosiahnutiu ilúzie priehľadu využíva dokonca rozmanité súčiastky, stavebniny – objekty z Baumaxu, ktorými „maľuje“. Pôvodne dvojdimenzionálne kompozície nadobúdajú novú objektovú fakticitu, vecnosť a priestorovosť. Kontrapunktom k týmto „ilúziam“ sú abstraktné maľby – môže takto skončiť zväčšený detail obrazu krajiny, či fragment skladaného obrazu alebo sa ním priamo stáva emócia, spontánny stav, ktorý mu navodí sám proces maľby. Väčšina Kollárových diel je veľkoformátová, akoby chcel pred svojím obrazom stratiť kontrolu nad ohraničením formátu, čo najviac sa fyzicky, telesne prepojiť s hmotou farby, ktorá mu svojím objemom konkuruje, ale vie jeho rozmer zmenšiť do miniatúry, aby hapticky, telesne premenil a definoval vizuálny vnem. Maliarov pohyb medzi týmito dvomi polohami, ktoré by sme zjednodušene mohli označiť binárnymi pojmami: predmetné – nepredmetné, realistické – abstraktné, zobrazujúce – nezobrazujúce, je celkom prirodzený, ba dalo by sa povedať, že až maliarsky bytostný.

Katarína Bajcurová