Maja Štefančíková: Priestorové skice / Spatial Sketches

Prach sa stal symbolom ničoty a márnosti, odkazuje k limitom fyzického sveta, jeho konečnosti, ktorá u tých, čo túžia po večnom živote, generovala opovrhnutie telesnosťou. Prach je melancholický – odkazuje k zániku, ruine, zabudnutiu a rovnako dobre môže byť symbolom zanikajúcej, seba-deštruktívnej civilizácie. Z perspektívy dnešných poznatkov sa naopak zdá byť mimoriadne vitálny, permanentný a všadeprítomný. Je tu fascinujúci a poetický kozmický prach, je tu obávaný a povinne monitorovaný polietavý prach v ovzduší alebo domáci prach, ktorý je potrebné v mene hygieny a poriadku neustále likvidovať.

Špina je buď prehliadaná alebo je iritujúca. Prečo sa nám niečo javí ako špinavé a vyvoláva v nás zhnusenie, prečo nás pudí k istému správaniu? Špina a prach aktivujú v nás zároveň niečo pudové, racionálne i rituálne; sú vlastne mimoriadne bohaté na významy a schopné naratívu. Predovšetkým kategórie špiny a čistoty vo svojej opozícii sú schopné množstva naratívov o spoločenskom útlaku.

Napríklad útlaku žien – i mužov a sexuálnych menšín – prostredníctvom ideálov morálnej čistoty, alebo útlaku a dokonca vraždenia ľudí iných etník či chorých v mene ideológie rasovej čistoty. Aj nevinná fyzická čistota, poriadok a hygiena a s nimi upratovanie a starostlivosť o domácnosť sú zdrojom nerovnosti – boli a stále sú tradične údelom žien ako neuznaná a neplatená práca. Vďaka neoblomnosti prachu a špiny je to údel práce bez dlhodobého výsledku a zadosťučinenia, nekonečnej a monotónnej, ktorá skôr ubíja, než stimuluje dôvtip a tvorivosť.

Priestorové skice Maji Štefančíkovej sú o špine a upratovaní, no neodkazujú len k spomenutej feministickej tradícii a otázke práce, komentujú aj oblasť umenia, galerijného priestoru, vystavovania, tvorby a sebarealizácie. Pracuje tu s prázdnym (no významovo plným) galerijným priestorom, ktorý je čistý, univerzálny, moderný a účelne racionálny. Hoci výstava na prvý pohľad môže vyvolávať zdanie prázdnoty a nemennosti, jej dlhotrvajúca performance, alebo možno skôr performatívna výstava, je založená na činorodosti, systematickej a cyklickej aktivite – na každodennom a pravidelnom upratovaní výstavného priestoru. Práca sa tu mení na tvorbu a na estetický zážitok.

Kurátorka: Eliška Mazalanová
Performerky: Veronika Dubravová, Silvia Sviteková, Anna Ďurišíková, Terezka Kačeriková
Dizajn objektu: Marián Laššák
Preklad: Michal Spáda

V priebehu výstavy budú realizované tri performancie v termínoch 14. 11., 30.11. a 14.12.