MARGARÉTA PETRŽALOVÁ - Radovánky

Radovánky, kratochvíle, tie príjemné činnosti robené za účelom vyvolania príjemných pocitov, chvíle, ktorými vypĺňame svoj voľný čas. Tajomstvá, ktoré sa dejú za zavretými dverami, alebo v kruhu priateľov. Čo je však v súčasnosti tým skutočným prežívaním? Zážitok, ktorý prežívame v danej chvíli, alebo je našim skutočným zámerom pochváliť sa na sociálnych sieťach o tom, kde sme boli, čo sme navštívili, alebo čo si môžeme dovoliť. Séria obrazov s názvom Radovánky zachytáva ľudí v zdanlivo bezstarostnom prežívaní prítomnosti. Kolotoče, nakupovanie, pojedanie cukroviniek, starostlivosť o vizáž. Spôsob stvárnenia je však expresívny, rozostrený a neohraničený. Táto deformácia je pre mňa určitým oslobodením, oslobodením od všade prítomnej dokonalosti sebaprezentácie. Je to proces, v ktorom som prítomná, a ktorý mi prináša malé súkromné chvíle zázračna. 

autorka Margaréta Petržalová

Margarétu Petržalovú som objavil na Zimnom prieskume VŠVU pred dvoma rokmi a okamžite ma zaujala svojou maľbou s výraznou fauvistickou farebnosťou a expresívnou figurálnou kompozíciou a samozrejme svojou žoviálnou, energickou bezprostrednosťou a priam živelnou živočíšnosťou. Priznám sa, stvárnené motívy som mal na pamäti ešte dlho po odchode. Za tie dva roky pozorovania jej tvorby ma presvedčila o selekcii do výstavného plánu galérie. Je to priam neuveriteľné, ako autorka vie bravúrne zachytiť zložité emocionálne pochody človeka expresívnym výrazom tváre jednotlivých zobrazených figúr. Tento emočný náboj ešte viac znásobuje divoká farebnosť v širokej škále tých najneočakávanejších možných i nemožných kombinácií. Margaréta citlivo vníma dianie okolo seba a reflektuje súčasný stav spoločnosti a katarzným spôsobom sa vyrovnáva s touto skutočnosťou aj vďaka neúnavnej tvorivej činnosti, hľadajúc a objavujúc pritom svoje nepoznané (aj temné) zákutia duše. Výbuch farieb vyjadruje široký diapazón bublajúcich emócií, ktoré sa dostávajú na povrch plátna v nespútanej podobe bez ťažkopádnych a úzkoprsých logických pravidiel a bezchybnej hyperrealistickej strojenosti/dokonalosti. Autorkina náznakovosť reálnych postáv je mi tiež sympatická, pričom necháva veľký priestor pre samotného recipienta na dopovedanie jej zažitého príbehu. Nechce dávať rady a návody, ako sa má dívať na jej obrazy, ale necháva voľný priebeh na ich reinterpretáciu na každom jednom z nás, čo si z toho domov odnesieme. Aj tak nám tieto zážitky nikdy a nikto nevezme a ostanú hlboko v nás, avšak pokiaľ ich nám náhodou v budúcnosti neukradne neúprosný a plíživo zakrádajúci sa Alzheimer, ale to je už celkom iný príbeh.

kurátor Andrej Jaroš