Marko Blažo

Povahou svojich výstupov prevažne maliar, bytosťou skôr „kreslič“ a vynálezca, Marko Blažo debutoval v ranných deväťdesiatych rokoch, v období priaznivo naklonenom mladému umeniu. Sotva študent „samorastlého“ Otvoreného ateliéru Ruda Sikoru bol hviezdou sorosovských „stajní“, autorom viacerých ikonických diel desaťročia.

Imaginárny svet Marka Blaža je vytrhnutím z reality. Veci fungujú podľa vlastných pravidiel, konvencie a „pravidlá hry“ sú porušované, herné polia prekračované, funkčné väzby, časopriestorové súvislosti a kauzálne reťazce svojvoľne prevracané. Neživé predmety sú animované, živé bytosti zvecňované. Blažo maľuje a animuje (si) – v obrazoch podobných komiksu – svoj autonómny svet. Teoretikmi vnímaný a vlastne i sám sebou definovaný ako večné dieťa, ktoré „sa hrá“, si tento svoj svet „zabývava“ tým, čo má rád: imaginárnymi architektúrami a „prevtelenými kultúrnymi pamiatkami“, bájnymi zvieratami, ostalgickými hrdinami z krajiny detstva či chlapčenstva. Iným inšpiratívnym zdrojom sú dejiny umenia, exploatované ako bezodná studnica motívov, na princípe copyleft využívaných na ďalšie morfovanie. Pre Marka Blaža je umelecká tvorba zjavne slastnou aktivitou a samotné obrazy sú divácky prenosnými stopami umelcovho potešenia z tvorenia.

Pre Blažovu celoživotnú pracovnú metódu je typická kontinuita a variabilita motívov. Niektoré motívy (vlaky, katedrály, pyramídy a sfingy, domy so srdcovou strechou, žiletky, dvojplošníky, secesné zvieratá...) majú dlhý dych. Vynárajú sa priebežne vždy v nových asociáciách, revitalizované pod vplyvom nových impulzov. Zvlášť staršie, zdanlivo amortizované motívy prechádzajú v Markovej novšej tvorbe neraz až drastickým prerodom. Sú rôzne: multiplikované alebo naopak fragmentarizované, všakovako klonované, morfované, mangľované, šrotované, doslova buldozerizované...

V Blažových novších maľbách sa tiež stále častejšie objavujú rôzne „abjektné“ (slizké, odpudivé) tekuté a plazmické tvary a motívy. Umelec s nimi v počítači pracuje ako s plastelínovou hmotou, ktorej výsledný tvar kompozične „pacifikuje“ na neutrálnom pozadí farebnej plochy obrazu. Volí v zásade centrálne kompozície, štandardné „gaučové“ formáty, rámcuje ich svojím „dizajnérskym“ zmyslom pre dekór. Svoje „besy“ tak sublimuje, mení v krásne obrazy...

Interpret Blažových obrazov si ale musí dávať pozor, aby príliš nepsychoanalyzoval. Lebo, nie všetky zacyklené vlaky sú výrazom nenaplnenej sexuality, dvojplošníky obrazom strachu z lietania a amorfné guče chtónickým impulzom. Aj keď sa v Blažových kompozíciách objavujú osobnejšie motívy, jeho tvorba nie je bytostne autobiografická. A vlastne ani konceptualistická. Mnohokrát ide o čisto výtvarné asociácie. O formálne hry, kde význam istú rolu hrať môže, ale nemusí. Alebo inak: kde sa svári jedno s druhým, forma s obsahom a poézia sa situačne rodí z ich vzájomného „nestíhania“.