Peter Barényi: kresby a koláže

Subtílne kresby sú formou vizuálneho denníka, ktorý narába s jednoduchými vyjadrovacími prostriedkami ako bod, škvrna, línia a plocha. Pre Barényiho však znamenajú najrýchlejší (nie však taký rýchly) a najautentickejší spôsob vyjadrenia.

Peter Barényi je ako umelec známy najmä svojimi intermediálnymi inštaláciami. Jeho abstraktné, subtílne kresby, ktoré doteraz fyzicky vystavil iba raz, sú známe najmä jeho priateľom, verejne ich mimo svojho webu a občasne na facebooku neprezentoval. V A4ke výstavne predstavuje svoje minimalistické kresby a koláže druhýkrát. Všetky boli vytvorené zhruba v posledných dvoch rokoch. Práce na papieri občas vznikali ako reakcie na konkrétne životné situácie autora, inokedy ako spontánne záznamy subjektívnych stavov, niekedy boli „iba“ výrazom nutkavej potreby tvoriť a sformovať/skomponovať ťažko pomenovateľné obsahy svojho vedomia do vnímateľnej podoby. Práca s používaním a komponovaním základných vyjadrovacích prostriedkov ako bod, škvrna, plocha či línia na neveľkých formátoch papiera sa pre autora stala v tomto prípade najrýchlejším (nie však vždy rýchlym) a najakurátnejším spôsobom sebavyjadrenia. 

Barényi už dlhšie venuje pozornosť fenoménu či koncepcii denníka ako umenia a umenia ako denníka. Vystavené práce, aj keď je ich podoba výrazne odlišná od autorovej predchádzajúcej tvorby, v tomto smere nevybočujú z oblasti jeho záujmu. Každá kresba je zo zadnej strany označená presným dňom vzniku a ako súbor ich možno považovať za nepravidelný, vizuálny denník umelca. Zároveň, súc na prvý pohľad výrazovo odlišné od predošlej tvorby, predsa v nich badať v jemných náznakoch špecifiká Barényiho autorskej poetiky: pohyb na pomedzí temného a jasného, tlmeného a exponovaného, intímne/osobne zakúšanej a všeobecne zdieľanej skúsenosti, príjemného a nepríjemného, existenciálne závažného a odľahčene uvoľneného, premysleného a spontánneho. To, čo mimo tematických a mediálnych rámcov ešte mimoriadne výstižne charakterizuje nie len aktuálne vystavené autorove práce, ale aj celú jeho tvorbu, je nonšalantnosť v najlepšom zmysle tohto slova. Teda nie nedbanlivosť, ale skôr nenútenosť, s akou dokáže komponovať ideový i hmotný materiál, s ktorým pracuje, a ktorý je vždy ukotvený v životnej, uveriteľnej, autentickej ľudskej skúsenosti. V Barényiho tvorbe nie je prítomný chladný kalkul, jeho diela komunikujú s divákmi veľmi prirodzene, a aj keď sú štruktúrovanejšie či zložitejšie premyslené, alebo, naopak, je v nich prítomný moment práve objavenej náhody, vždy im akosi mimovoľne „rozumieme“ a veríme.

 V prípade aktuálne vystavených diel nás môže upútať, ako z jednoduchej formy a prostého, na základné a často na prvý pohľad izolované, solitérne prvky obmedzeného repertoáru výrazových prostriedkov vystupujú či nevdojak presakujú ich vzťahy: ambivalencie, korešpondencie, asociatívne prepojenia, náhodné koincidencie. Oslovuje nás, že vzťah medzi napríklad čiernou škvrnou spreja a neďalekým zeleným lesklým bodom či tenkou líniou v ich blízkosti, pociťujeme nie ako vzťah človeku odcudzených prvkov výtvarnej kompozície, ale celkom mimovoľne a nenútene, takmer automaticky, ale zároveň nejasne – ako abstrahované usporiadanie kohosi (autorovej, tvojej, jej) mysle, ako vzťah prvkov v ľudskom vedomí. Podľa toho, aké obsahy vedomia či akú životnú skúsenosť máme, môžeme potom vnímať napríklad tenkú mriežku s hrubšími, krátkymi farebnými líniami v nej ako skriňu s uloženým šatstvom, tabuľku v administratívnom tlačive, rybársku sieť, detskú stavebnicu, alebo hoci len ako pekný obrázok – vždy však obrázok kohosi aktuálneho usporiadania mysle.