Peter Roller: Bodkovanie

Výstava je súčasťou projektu Konkrétne leto/ súčasné európske geometrické tendencie 

O bodkách i čiarach, o blízkych aj vzdialených miestach 

„Nechte už toho věčného tečkováni a dělejte dobrodružství čáry!“ Na tento dávny výrok, ktorý Albínovi Brunovskému adresoval jeden z jeho českých zberateľov, som si spomenul pri nedávnej návšteve ateliéru Petra Rollera, ktorý pokrýva svoje diela tisícmi drobných bodiek. Miestami mi svojou trpezlivosťou pripomína zenového mnícha (veľmi blízko má aj k Japonsku a jeho kultúre). Potom som sa na to však pozrel z iného pohľadu – viditeľné nám len málokedy odhaľuje aj to neviditeľné. Jedným z dlhodobých projektov Petra Rollera je vytváranie takzvaných Petrogramov. Ide o maľovanie na kamene pozbierané prevažne pri mŕtvom ramene Dunaja, ktoré bodkuje a následne ukladá na rôzne miesta. Buď ostanú súčasťou krajiny, alebo si ich nájdu okoloidúci. Autor toto miesto pri Dunaji nazval Steinspital – kamienky sú poškodené, „doktori“ im stanovia diagnózu a idú sa k nemu liečiť. Práve tieto „poranené“ miesta maľuje a bodkuje a dáva im aj názvy: Cirrhosis hepatis, Surditas, Struma iuvenilis, Pancreatitis acuta, Singultus... Mnohým známym venoval kameň s prosbou, aby ho počas svojich ciest uložili niekde vo svete. Ak som si takto v duchu pospájal tie stovky (či skôr tisíce) ciest, ktoré tieto kamene urazili, objavila sa predo mnou zemeguľa obalená množstvom priamych i krivolakých čiar dokumentujúcich ich cestu. A zrazu som videl nielen nakreslené body, ale aj nefyzické dobrodružstvo čiar, ktoré svojím dielom Peter Roller vytvoril. A napokon, ich cesta nie je konečná. Niekto ďalší ich môže opäť nájsť a odniesť úplne inam, k sebe domov, do prírody či mestského zákutia. Peter Roller v tejto fáze svojej tvorby takto nechce vytvárať niečo pevné, stabilné a nemenné, práve naopak. Má rád, ak sa jeho diela pohybujú, menia svoje miesto, a ráta aj s pominuteľnosťou, keď dlhodobé dažde môžu zmyť farbu na kameni a opäť ho premeniť. Aby to však niekto zle neinterpretoval, Peter Roller má výnimočne dôležité pevné body – svoju rodinu a ateliér, v ktorom tvorí.

Len málo umelcov má takto roztrúsené diela po celom svete. Jeden z týchto kameňov mám na svojom pracovnom stole a sú na ňom malé kaligrafické záznamy, akoby malé vlajočky. Mne však skôr pripomínajú zvláštne notové zápisy, akoby boli malým fragmentom veľkého opusu skomponovaného pre našu Zem. Celkom rád by som si ho vypočul. Bola by to snová melódia, alebo poriadny rachot? Ešte spomeniem, že na vernisáže Rollerových výstav sa oplatí prísť, lebo na nich pravdepodobne od neho dostanete aj jeden pomaľovaný kameň. Veľkorysosť, pokora a radosť z obdarovania, ako to vidíme u Petra Rollera, sú v dnešnej dobe podľa mňa vzácne a ojedinelé cnosti.

A teraz niečo, čím som mal asi začať, ale predtým ešte malá poznámka. Staviate si vzdušné zámky? Peter Roller áno. Pozrite si tie z roku 1996. Sú krásne odhmotnené a takmer sa naozaj vznášajú... A teraz ku curriculum vitae. Peter Roller ako odchovanec legendárneho bratislavského sochárskeho ateliéru Jozefa Kostku bol už počas štúdia prerastený sochárskym cítením, učaroval mu kameň, neskôr aj iné materiály ako kov, sadra či papier a zaoberal sa ich vzťahom k danému priestoru. Začal požívať aj špagát, drôt a kovové tyče, aby takto vymedzoval priestor. Už od roku 1992 pôsobí ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, od roku 2009 ako profesor oddaný svojmu umeleckému a pedagogickému poslaniu dňom i nocou, za krásneho i daždivého počasia. Dobre si pamätám na tie roky krátko po revolúcii, ale aj neskôr, keď som často a rád chodieval práve na sochársku katedru, ktorá mala neopakovateľné čaro. So všetkých umelcov a pedagógov, ktorí tam pôsobili, mi boli najbližší Juraj Meliš, Jozef Jankovič, Ján Hoffstädter a Peter Roller.

Svoju tvorbu doposiaľ prezentoval na viacerých výstavách, ktoré komponuje skôr tematicky, s dôrazom na konkrétnu oblasť. Príkladom je aj nedávna výstava Známky v Roman Fecik Gallery. Známky začal vytvárať okolo roku 2000 ako miniatúrne originálne diela, ktoré rozposielal svojim priateľom ako PF. Ako píše v texte katalógu výstavy Katarína Bajcurová: „Svoje známky uňho dostali štáty – krajiny – už neexistujúce kolónie, kráľovstvá, domíniá i kondomíniá (ako to bolo kedysi), obľúbené mestá, a v nich mestské časti, ulice i námestia, staroveké ríše a zaniknuté mestá, ale aj moria, zálivy, prielivy i oceány (svoje známky nikdy nemali, tak chcel túto „nespravodlivosť“ na radu jedného priateľa opraviť), tiež vesmírne súhvezdia, dokonca aj žiarivé hviezdy umeleckého neba (spravidla však svetové a mŕtve).“ Podobne ako v kameňoch, aj v tomto prípade sa objavuje túžba podchytiť celý svet,  obľúbené aj neznáme miesta. Pozerať si kolekciu jeho známok je ako chodiť po svete, vidieť a cítiť. Spomeňme ešte, že pri jeho povahe je aj celkom logické, že sa často a rád zúčastňuje na domácich i medzinárodných sochárskych sympóziách, vytvára sochy pre exteriéry a nadväzuje kontakty so sochármi z celého sveta.

Pre výstavu v Galérii mesta Bratislavy pripravil viacero rôzne veľkých objektov komponovaných ako malé architektúry, vytvárajúcich celé nové mesto. Ich rozmanitým inštalovaním sa posúva aj do úlohy urbanistu. Tieto diela sú len čiernobiele, pôsobia výrazne úsporne a minimalisticky, a napriek tomu vytvárajú pútavé predstavenie farby a priestoru. Patrí sem aj pätnásť reliktov poskladaných z rôznych kusov, ktoré evokujú relikty pre kostoly, niečo posvätné, vzácne a vytvárané pre daný priestor. Toto minimalistické prevedenie pôsobí mimoriadne odhmotnene až étericky a zároveň je značne variabilné a umožňuje rôznorodé usporiadanie maliarsko-sochárskych architektúr. Priznám sa, že sám som zvedavý, aký bude konečný výsledok. Vidieť ich postavené v rôznych častiach ateliéru je, samozrejme, úplne iné ako vo výstavných priestoroch na prízemí Mirbachovho paláca. Bude to zaiste aj zaujímavá konfrontácia súčasnej sochárskej a architektonickej podoby s rokokovou architektúrou, zvláštne vloženie architektúry do architektúry.

Ivan Jančár