Skrytá hra práva

Kurátor: Avi Feldman

Umelci: Lawrence Abu Hamdan, Burak Arikan, Ariella Azoulay, Dalibor Bača, Tali Keren, Alona Rodeh, Carey Young

Vernisáž: 10. marca 2017 o 18.00

Výstava Skrytá hra práva sa zameriava na problematiku zákona, konkrétne na jeho „latentnú moc“. Snaží sa hľadať a predostrieť nové nazeranie na právo prostredníctvom postrehov súčasných umelcov. Jej zámerom je tak poukázať na jednu z najdôležitejších vlastností práva a všetkých právnych systémov, teda na skutočnosť, že ide o skryté, maskované systémy moci a ovládania. Výstava odvodzuje svoju štruktúru od opozície viditeľnosti a neviditeľnosti, prítomnosti a neprítomnosti, čím chce vytvárať priestor, v ktorom možno právo otvorene a priamo skúmať. Chce pritom diváčkam a divákom ponúknuť aktívnu rolu, skrze ktorú je možné získať povedomie o právnych i umeleckých taktikách a mechanizmoch kamufláže a transparentnosti. Zároveň tak privádza pozornosť k dôležitému súčasnému trendu rozmazávania hraníc medzi politikou, právom, ekonómiou a spoločnosťou. Výstava teda chce naznačiť, že v digitálnej a globálnej ére, v ktorej žijeme, je čoraz viac potrebné skúmať jej pôsobenie a dopad na našu schopnosť porozumieť tomu, ako právo podmieňuje všetky aspekty našich životov.

V dobe nadmerného šírenia obrazov a zvukov prostredníctvom rastúceho počtu sociálnych a mediálnych platforiem sú pod neustálym tlakom základné ľudské práva ako je sloboda prejavu alebo sloboda pohybu. Za dozvukov Brexitu, amerických prezidentských volieb a globálnej vojny, ktorú Trumpova administratíva vyhlásila ženám a menšinám, možno výstavu chápať ako skromný príspevok k reformulácii politického umenia ako takého, ktoré sa domáha vzájomnej interakcie medzi právom a umením. Dnes je možno viac než kedy predtým potrebné prepájať právo a umenie so zámerom podnietiť vznik nových teoretických a praktických nástrojov, predefinujúc pri tom obe tieto oblasti v ich trvajúcom boji za spravodlivosť.

Takéto ponímanie vizuálneho aktivizmu môže nachádzať svoj výraz v rôznych umeleckých médiach a intervenciách. Lawrence Abu Hamdan vo svojej práci skúma úlohu zvuku a reči v súdnej sieni. Ariella Azoulay volá po prehodnotení Deklarácie ľudských práv ako nikdy sa nekončiaceho procesu tvorby práva. Práca Tali Keren sa zaoberá ratifikáciou mestského územného plánu prostredníctvom aktu spievania. Alona Rodeh vytvorila pre túto výstavu sochu, alegóriu práva, v ktorej sa prekrýva obraz bohyne Justície s obrazom Šaša. Aktívna mapa, ktorú Burak Arikan návštevníčkam a návštevníkom ponúka, odhaľuje medzinárodné súvislosti medzi jednotlivými trestnými systémami. Carey Young nás vedľa toho vyzýva, aby sme sa pozreli bližšie na to, ako sa píše a interpretuje zákon. A napokon, Dalibor Bača vo svoje práci prepája výstavu a výstavný priestor s jeho bezprostredným okolím, čím nás nabáda k zamysleniu sa nad tým, čo vlastne o našom bezprostrednom (právnom) prostredí vieme a ako vlastne chceme vzhľadom na lokálne i globálne právne systémy pretvárať spoločnosť.