STANISLAV KIČA - ČLOVEK, KONÍK TÚLAVÝ...

Umenie je živým organizmom myšlienky a jej vyjadrenia. Umenia zobrazuje svet inak ako ho vidíme a vnímame. Umelecký artefakt  prijímajú naše zmysly ako jedinečné, výnimočné, obohacujúce, estetické a predovšetkým nové, alebo iné poznanie. Prináša múdrosť, radosť a krásu.

Život je všetko okolo nás. V podstate aj delenie na živú a neživú prírodu je len pomocné. Lebo všetko sa chveje, pohybuje, jednoducho žije. Život vyžaruje energiu. Jednou z tých najviac cenených je sila kameňov. Každý z nich má nielen silu, ale osobité čaro tvaru, farby a štruktúry. Kamene sú krásne v akejkoľvek podobe. Iba ľudia vymysleli delenie na drahé a iné kamene. Je to však iba jeden pohľad.

Civilizovaného človeka cestou kultúrnym životom občas zastaví niekto mimoriadny. Tvorca, ktorý dokázal v pretlaku bezvýsledných hľadaní autenticity poukázať svojou tvorbou na výnimočnosť vlastného diela. Stačilo siahnuť k úcte k prírode. K vrstveniu jej zlomkov do diel, ktoré napĺňa myšlienkou a umeleckým životom. Stanislav Kiča, nesporne jeden z mála objavov dnešného, a nielen slovenského umenia.

Jeho dielo poznám skoro od začiatku. Jedným z mojich prvých stretnutí s originalitou tohto umelca bola plastika “Trójsky kôň“. Vytvorená z prázdnych CD. Leskol sa v slnku i vo vetre. Bol to výborný koncept, ktorý na Slovensku takmer úplne absentuje. Ale to pravé „Kičove“ malo iba prísť. A prišlo. Usmiaty, málovravný Stano spoznal, alebo vycítil cestu, ktorej sa nevzdal. Pred vysokoškolským štúdiom bol jeho pedagóg Andrej Rudavský. Člen skupiny Mikuláša Galandu, veľká osobnosť, dal Stanovi základy, naznačil mu cesty vývoja. On si však udržal svoju osobitosť. Aj neskôr, počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Juraj Meliš ako jeho pedagóg, taktiež osobnosť slovenského sochárstva ho naučil veľa, ale opäť neovplyvnil. Stano Kiča zostáva sebou. Objaviteľom kamienkov a kameňov. Nerobí z nich jednotlivé pomaľované, alebo upravované výtvarné dielka. Poníma ich ako časti celku, ktorý nimi vytvára. Nikdy predtým som si neuvedomil tú krásu a moc masy štrku, či sutiny v kameňolome, kým som nevidel Stanove diela. Dáva priestor každému kusu. V jednote s celkom, ktorý vyjadruje jedinečnosť okamihu. Príroda zohráva pod jeho rukami cestu k výrazu novej myšlienky. Autor je figuralista. Pracuje so symbolikou. Jemne sa dotýka konceptu. Uletí na surreálnej metle, aby ako chlapec romantik otvoril rozprávku umeleckého bytia. Fakt, je to veľký talent.

Pred rokmi založila neďaleko Bratislavy skupina významných slovenských sochárov ateliér „Tri kamene“. Stanislav Kiča bol medzi nimi. Mať sochársky ateliér to je veľa, veľa remesla. Stano obstál v nárokoch na náročnú manuálnu prácu. Kov je v jeho tvorbe atribút, ktorý spája kamenné posolstvo. Realizoval niekoľko väčších plastík 

(Socha Jána Palárika v  Rakovej, 2012). Pôvab vidím v jeho komornej tvorbe, kde týmto jednoduchým a pritom najkrajším materiálom vyjadruje jednoduchosť sveta  („Vesmír“, „Zima“, Sneženie“...).

Stanislav Kiča sa narodil 12.7. 1981 v Bratislave. Jeho otec bol veľmi dobrým výtvarníkom. Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave absolvoval v roku 2006. Zúčastnil sa viacerých výstav u nás i v zahraničí. V roku 2013 získal cenu Martina Benku. A už teraz sa jeho diela nachádzajú v súkromných zbierkach zberateľov i galérií.

Tak mladý a už taký talent. Áno.

Žije a tvorí v Bratislave.

Ľuboslav Moza