Živá architektúra Východného Slovenska na prelome tisícročí

V roku 2000 zorganizoval Spolok architektov Slovenska v spolupráci s Maďarským kultúrnym inštitútom na Slovensku výstavu Živá architektúra 2000 - organická architektúra na Slovensku, kde
v katalógu výstavy napísala jej kurátorka, historička umenia Klára Kubičková, toto: „Organická architektúra na Slovensku vytvára svoju identitu počas asi desaťročnej existencie. Na rozdiel od tvorby v Maďarsku nehľadá svoje korene v predkresťanskej mytológii a národných dejinách, prevažujú myšlienkové pramene kresťanstva a snaha o pochopenie regionálneho kultúrneho dedičstva - a to v polohe tak ľudovej, ako aj meštianskej architektúry. Niektorí autori sa približujú k tomuto prúdu z pozícií hlbšieho chápania humánnej ekológie a spolužitia architektúry so svojím prostredím, z toho vyrastá potom objavenie kultúrnych koreňov a identity regiónov. Keďže u nás existuje aj silná novodobá tradícia funkcionalistickej architektúry, nemôžeme opomenúť ani wrightovský spôsob chápania architektúry a jeho sympatizantov. Organická architektúra prirodzene pozná technické možnosti a funkčné požiadavky svojej doby, avšak pozná aj krásu a ušľachtilosť prírodných materiálov a ich rukodielne spracovávanie - vyberá si z veľkej škály možností a pracuje s nimi v zmysle svojho presvedčenia a celistvosti konečného výsledku. Organická architektúra je súčasťou myslenia konca 20. storočia a predkladá nám taký druh zhmotnených predstáv, ktoré sú nám akosi dôverne známe. Pomáha nám rozpamätať sa na budúcnosť…“

To, čo Klára Kubičková napísala pred 20 rokmi, platí aj dnes, keď sa snažíme o hodnotenie retrospektívy 30 rokov živej architektúry na Východnom Slovensku. Źivá architektúra medzitým absolvovala cestu, ktorá je vydláždená sériou zaujímavých architektonických diel, ktoré majú úprimnú snahu o symbiózu so svojím prostredím, čomu je prispôsobená nielen mierka stavby, ale aj jej materiálové, technické i výtvarné riešenie. Ide väčšinou o diela neveľkého rozsahu, ale s bohatým obsahom, resp. s architektonickým posolstvom. Časť architektov totiž pochopila, že architektúra naozaj vie byť pokračovaním svojho prostredia, že pre prostredie je dôležitejší ekologický prístup ako vyzývavosť, že aj neveľké architektonické dielo dokáže svojou úprimnosťou, srdečnosťou a vytváraním pocitu ozajstného domova byť veľkým prínosom - a nielen pre jej užívateľov, ale aj pre náhodných okoloidúcich.