Milica Marcinková

Pani inžinierka architektka Milica Marcinková, rodená Vaneková, narodila sa 8.júna 1934 v Rastislaviciach – Komjaticiach, kde pôsobili jej rodičia ako učitelia. O šesť rokov neskôr sa jej narodila mladšia sestra s ktorou prežívala svoje detstvo. Do Štátnej ľudovej školy chodila päť rokov na Novej Lehote pri Piešťanoch v rokoch 1940 až 1945. Do osemročného Dievčenského gymnázia chodila v Bratislave na Dunajskej ulici, po jeho premenovaní na Treťom štátnom gymnáziu v rokoch 1945 až 1953 s maturitou. Vysokú školu vyštudovala na Fakulte architektúry a pozemného Staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave v odbore architektúra a stavba miest v rokoch 1953 až 1959, keď tam pôsobili vynikajúci profesori prvej generácie novej Fakulty z praxe, aj študenti prvej generácie architektov študujúcich na Slovensku. Promovaná bola v júni 1959 na inžinierku architektku.

Do praxe nastúpila v auguste 1959 na Stavoprojekt v Bratislave, kde pracovala šesť rokov na všetkých druhoch školských stavieb. Od roku 1965 prešla na pozvanie pracovať na technický rozvoj výstavby Ministerstva školstva, a po reorganizácii na Ministerstvo kultúry, kde bola spolu daľších sedem rokov až do roku 1972 na expertíze projektov. To jej dalo možnosť širšieho pohľadu a nadhľadu na investorské, projektové, realizačné a posudzovacie práce dôležitých stavieb školstva a kultúry na Slovensku a priamej účasti na týchto prácach. Od roku 1972 pracovala takmer 20 rokov na Projektovom ústave kultúry v Bratislave až po odchod do dôchodku v júni 1991. V tých rokoch vypracovala rad štúdií, návrhov a projektov stavieb kultúry a rekonštrukcií pamiatok architektonického dedičstva. Za návrh budovy, interiérov a starostlivosť pri realizácii Domu kultúry na námestí v Bojniciach dostala v roku 1982 Cenu Zväzu slovenských architektov a o rok neskôr bol projekt tohoto Domu kultúry vystavený na Medzinárodnej výstave architektúry Interarch V Sofii.

Po odchode do dôchodku architektka Marcinková pracovala vo svojej profesii príležitostne ďalej v slobodnom povolaní.

Od roku 1956 žila s manželom Mariánom Marcinkom, tiež architektom a ich dcérou Dankou, narodenou v roku 1962, ktorá vyštudovala záhradnú a krajinársku architektúru v Lednici na Morave. Milica Marcinková vo svojej dobrosrdečnosti celú svoju rodinu od rodičov počnúc a dvomi vnúčatami končiac vždy spomínala, všetko pre nich obetavo robila a nadovšetko mala rada.

Pani inžinierka architektka Milica Marcinková má veľa priateľov a známych, od bývalých spolužiakov počnúc doposiaľ sa stretávajúcich, i spolupracovníkov a kolegov všetkých profesií ktorí ju vždy radi videli medzi sebou ako spolupracovníčku prinášajúcu rozvahu a kľud do práce aj spoločenských a priateľských vzťahov, ktorí spolu s ňou vytvorili veľké kultúrne dielo, za čo im všetkým patrí veľká vďaka.

Prínos pre spoločnosť a architektúru v diele inžinierky architektky Milici Marcinkovej

V päťdesiatych rokoch 20. storočia, keď pani Inžinierka architektka Milica Marcinková študovala na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave bolo snahou Fakulty, aby každý študent v ateliérovej tvorbe školy pracoval a prechádzal čo najviac ateliérov u profesorov a katedier, aby tak dostal univerzálny základ profesie so širšou možnosťou uplatnenia v praxi. Až v praxou sa potom prípadne špecializovať, ak bolo treba, na dajakom špecializovanom pracovisku. V päťdesiatych rokoch pôsobilo na Fakulte veľa výborných pedagógov, ktorí tam prišli s bohatými skúsenosťami z praxe na čele s profesorom Bellušom, zakladateľom Fakulty, profesormi Kramárom, Karfíkom, Hruškom, Lackom, prvým dekanom Pifflom a ďalšími. Ich ročník končil šesťročné vysokoškolské štúdium vrátane štátnicového projektu v máji 1959, bolo ich 52, z toho 15 dievčat. Všetci sa v praxi uplatnili. Bola to povojnová doba malého množstva odborníkov a veľkých nárokov na výstavbu a projekciu. Doba prvých ročníkov študujúcich architektúru na novej Fakulte architektúry na Slovensku.

Do praxe nastúpila dva mesiace po ukončení školy v auguste 1959 na miestenku do Stavoprojektu v Bratislave. Tu navrhovala najmä Základnú školu v Bratislave Devíne, Detský domov diagnostický v Bratislave na Trnávke, robila projekt na Vysokoškolský domov v Trnave. Všetky sa realizovali a slúžia svojmu účelu. Okrem toho niekoľko ďalších návrhov budov, Planetárium v Bratislave a interiérov pre výskumné ústavy. Na Stavoprojekte bola do roku 1965. V rokoch 1965 až 1972 pracovala na pozvanie na úseku technického rozvoja a expertízy projektov Ministerstva školstva a Ministerstva Kultúry SR. To jej pomohlo najmä k širšiemu spoločenskému chápaniu problémov architektúry a zložitostí súvisiacich procesov. Na projektovom ústave kultúry bola od roku 1972 do 1991. Projektovala najmä Dom kultúry na hlavnom námestí v Bojniciach, návrh pre kultúrno spoločenské stredisko pre okruh 10 tisíc obyvateľov, sedadlá pre sériovú výrobu zasúvateľných podláh pre spoločenské sály, kino v Nových Zámkoch. Navrhla obnovu a rekonštrukciu bloku budov medzi Kapucínskou, Klariskou pre účely mestskej knižnice a rekonštrukciu Kláštora Kapucínov v Bratislave, rekonštrukciu Břeclavského zámku a nový amfiteáter pod zámkom v Břeclavi, obnovu domu č.201 na Trojičnom námestí v Banskej Štiavnici pre spoločenské priestory Mestského úradu, obnovu záhrady pri Kaštieli rodiny Thonetových vo Veľkých Uherciach spolu s dcérou Danou Marcinkovou, podobne aj rekonštrukciu záhrady a kaštieľa v Dubnici nad Váhom. Obnovu Františkánskeho kláštora v Skalici, dostavbu kultúrno-spoločenského strediska v Kollárove s Jurajom Molnárom, Dom kultúry na sídlisku západ v Prievidzi s Janou Kavanovou a ďalšie.

Začiatky jej účasti na verejných architektonických súťažiach boli sľubné, robievala ich spolu s manželom. Ešte počas štúdia na vysokej škole, zúčastnila sa aj súťaže na rodinné domy z panelov pre sociálnu výstavbu, za návrh dostali 1. cenu. V rokoch po jej skončení vysokej školy sa zúčastnili verejnej architektonickej súťaže na obchodný dom Prior a hotel Kyjev na Kamenné námestie v Bratislave, kde riešili hotel do priestoru námestia, dostali odmenu. V tom istom roku 1960 robili súťaž na internátnu školu v Bratislave Pod Bôrikom, dostali 1. cenu. V roku 1961 robili súťaž na novú Vysokú školu dopravnú v Žiline umiestnenú na vyústení bulváru Na Hlinách, dostali 1. cenu.

Tvorba na jej samostatných prácach sa vyznačovala jednotou architektúry budovy a interiéru, integráciou budovy a jej okolia so širším urbanistickým prostredím mesta alebo obce a zeleňou, prírodou. Otvorený priestor by bol nezmyselný bez zelene. Preto toľký dôraz kládla na obnovu alebo vybudovanie prírodných zložiek okolo objektov ktoré projektovala. Budova a najmä prízemie, ktoré sa rozpadá a prelína s okolím budovy a spolu sa viažu považovala za jeden z prínosov modernej architektúry, ktorý sa snažila v svojej tvorbe uplatňovať V priestoroch budovy kládla dôraz na viacúčelovosť, zabezpečenie krátkodobých a dlhodobých vzťahov medzi priestormi a účelovými skupinami priestorov. Zdôrazňovala polyfunkčnosť, univerzálnosť priestorov, budov a komplexov, ktoré vedia mať väčšiu stabilitu a dlhodobú úžitkovosť vďaka svojej diverzite a rôznorodosti. Mala obdiv ku škandinávskej architektúre, poznala dánsku, fínsku ale najmä švédsku od svojho detstva, keď tam aj pol roka chodila po vojne do školy a neskôr ako architektka aj viackrát bola tam na súkromných cestách na pozvánku známych, i keď to bolo už veľmi zložité s povoleniami.

Za návrh Domu kultúry v Bojniciach dostala architektka Milica Marcinková v roku 1982 cenu Zväzu slovenských architektov za dielo v oblasti architektonickej tvorby, v roku 1984 od ministra kultúry titul Vzorného pracovníka kultúry za pracovné výsledky v oblasti projektovania stavieb kultúry, v roku 1988 čestné uznanie za dosiahnuté výsledky práce na Projektovom ústave kultúry. V roku 1983 bol projekt Domu kultúry Bojníc poctený vystavením na Svetovej výstave architektúry Interarch v Sofii usporiadanej UIA, Medzinárodnou Úniou architektúry.

Realizácie a projekty

- Základná deväťročná škola Bratislava-Devín
- Detský domov diagnostický Bratislava-Trnávka
- Dom kultúry na námestí v Bojniciach (s Eleonorou Sopkovou)
- Kino v Nových Zámkoch s kapacitou 400 sedadiel
- Sedadlá k zasúvacej stupňovitej podlahe pre kultúrne a spoločenské sály
- Interiéry pre Výskumný ústav papiera a celulózy, Centrálne výpočtové stredisko a Virologický výskumný ústav SAV v Bratislave (s Mariánom Marcinkom)
- Návrh obnovy a rekonštrukcia bloku objektov medzi ulicami Kapucínskou, Klariskou Na vŕšku pre Mestskú knižnicu v Bratislave
- Návrh obnovy a rekonštrukcie domu č. 201 na Trojičnom námestí v Banskej Štiavnici
pre obradné a banketové priestory Mestského úradu

Ďalšie projekty, štúdie a súťaže

- Návrh Kultúrno-spoločenského strediska pre okruh cca 10 tisíc obyvateľov
- Návrh obnovy a rekonštrukcie Zámku v Břeclavi a nového Amfiteátra pod Zámkom
- Návrh obnovy a rekonštrukcie Kláštora kapucínov v Bratislave pre Štátny ústav pamiatkovej starostlivosti (s Jurajom Molnárom)
- Dostavba Kultúrno-spoločenského stredisla v Kollárove (s Jurajom Molnárom)
- Kultúrne a spoločenské stredisko, Mestský úrad, Dom kultúry ROH a Kino na Námestí Slovenského národného povstania vo Zvolene
- Obnova a rekonštrukcia záhrady pri Kaštieli rodiny Thonetových vo Veľkých Uherciach
(s Danou Marcinkovou)
- Návrh na kiná s jednosmernou prevádzkou s kapacitami 400 a 600 sedadiel
- Obnova a rekonštrukcia Kaštieľa a záhrady v Dubnici nad Váhom
- Dom kultúry v Pohorelej
- Dom kultúry na sídlisku v Prievidzi – západ (s Janou Kavanovou)
- Návrh obnovy a rekonštrukcie Kláštora františkánov v Skalici pre cirkevné účely a koncertné sály
- Súťažný návrh na sériovú hospodárnu výstavbu rodinných domov s panelov, 1.cena
- Súťažný návrh na obchodný dom a hotel na Kamennom námestí v Bratislave, odmena
- Súťažný návrh na internátnu školu v Bratislave Pod Bôrikom, 1.cena
- Súťažný návrh na Vysokú školu dopravnú v Žiline na Hlinách, 1.cena (súťaže s Mariánom Marcinkom)