Turnerovu cenu 2015 získali architekti zo združenia Assemble

Tá štvrť bola odsúdená na zánik. Keď v nej v roku 1981 vypukli masívne nepokoje, päťsto ľudí skončilo na polícii. Domy horeli. Okolo štvrte Toxteth nakreslil Liverpool pomyselnú červenú čiaru, za ktorú je lepšie nevstupovať. Väčšina obyvateľov sa z domov v dlhých radových zástavbách odsťahovala, žiadni noví neprichádzali. Z ulíc zmizol život a začal sa tam hromadiť odpad, zrazu ho nemal kto odviezť.

Snahy developerov a urbanistov zregenerovať toto územie vždy zlyhali. Až kým sem neprišla skupina architektov Assemble z Londýna. Je to partia dvadsiatnikov, z ktorých väčšina na architektúru ešte nemá ani len papier zo školy. V Toxtethe sa im však podarilo to, o čo sa profesionáli pokúšali roky – vrátili tam život.

Bol by to dobrý príbeh pre noviny a časopisy o architektúre a urbanizme, keby sa v pondelok večer v škótskom Glasgowe nestalo ešte čosi. Porota prestížnej Turnerovej ceny, ktorú v Británii udeľujú umelcom už tridsaťjeden rokov, sa rozhodla oceniť práve architektov Assemble. Vôbec po prvýkrát v histórii tak cenu dostal niekto, kto sa vlastne vôbec nenazýva umelcom a koho dielo by sa len ťažko dalo predať na aukcii. Je to totiž niekoľko ulíc.

Jediní, ktorí počúvali

„Assemble boli jediní, ktorí si spolu s obyvateľmi štvrte sadli vedľa seba a skutočne nás počúvali. Potom zhmotnili naše predstavy do kresieb a modelov, a tie potom preniesli aj do reality,“ hovorí pre britský denník Guardian Erika Rushton, šéfka miestnej komunity Granby Four Streets, jednej z častí Toxtethu.

Po rokoch nádejí, že o zúfalú situáciu sa postará mesto alebo súkromný investor či developer, sa obyvatelia v okolí ulice Granby rozhodli, že už nemôžu len tak čakať.

Ich územie tridsať rokov podliehalo nepísanému zákonu: žiadne investície, žiadna údržba. Riadený úpadok. Podarilo sa im získať podporu so­ciálneho investora, a ten oslovil práve ateliér Assemble, ktorý už predtým robil tak trochu inú architektúru – kino z bývalej čerpacej stanice alebo oddychovú zónu pod diaľničným mostom.

Spolu s Assemble prišiel do Granby aj nový prístup. Dovtedy im vraj každý ponúkal iba hotové riešenia – opraviť domy bez akejkoľvek pridanej hodno­ty vnútri či vonku tak, aby boli na nerozoznanie jeden od druhého, a nasťahovať nových ľudí. Tak štandardne to však nik­dy v tejto neštandardnej štvrti nemohlo fungovať.

Chýba strop? Nevadí

„Keď sa povie regenerácia územia, je to vždy príliš tupá, abstraktná a preprofesionalizovaná vec,“ vraví Erika Rushton. „Assemble ukázali, ako sa to dá urobiť aj úplne inak, prostredníctvom vecí, ktoré ľudia môžu naozaj vidieť, môžu sa ich dotýkať, rozumejú im a dokážu si ich dokonca aj sami urobiť.“

Miestna komunita odkúpila od mesta desať prázdnych budov a s pomocou Assemble urobila z Granby miesto, ktoré priťahuje pozornosť. Mladí architekti totiž do celého procesu zapojili ľudí z okolia a snažili sa využiť všetko, čo tu bolo k dispozícii – vrátane odpadu zo zdemolovaných budov a všetkých nevýhod v tých, ktoré ostali stáť: „Chýba v dome strop? Nevadí, aspoň urobíme miestnosť s dvojnásobnou výškou,“ opisuje Lewis Jones z Assemble postup, aký si zvolili. Mottom sa stalo heslo: „Osláviť všetky výstrednosti.“

„Ja ich prístup zbožňujem,“ povedala pre The Guardian Eleanor Lee, jedna z obyvateliek časti Granby Four Street, ktorá tu žije od 70. rokov a videla okolo seba všetok ten tridsaťročný úpadok. „Sú veľmi odvážni, ich návrhy sú nebojácne a ich predstava bývania nemá podobu obyčajných béžových škatúľ. Oni sú architekti, ktorí pracujú skutočne ako umelci.“

Dôležitý je výsledok

A práve to je otázka, ktorú si kládli mnohí britskí kritici, keď porota Turnerovej ceny oznámila v máji nominácie. Je toto vôbec umenie? Odpoveď prišla v pondelok večer, keď si cenu z rúk hudobníčky Kim Gordonovej neprevzali ani Bonnie Camplin, ani Nicole Wermer, ani Janice Kerbel, ale práve skupina mladých architektov.

Podľa poroty sa im podarilo nadviazať na dlhoročné tradície umeleckých a kolektívnych iniciatív, ktoré experimentujú na hraniciach umenia, dizajnu a architektúry. „Ukázali, ako inak môže spoločnosť fungovať,“ znelo v oficiálnom stanovisku poroty. Architekti podľa porotcov navyše ukázali, že aj umenie si dokáže poradiť s naliehavými problémami.

Nad tým, či naozaj robia umenie, sa vraj mladí architekti sami nikdy nezamýšľali. „A vôbec, kto je to vlastne umelec? Veď na to neexistuje odpoveď,“ hovoril počas slávnostného udeľovania cien v Glasgowe Anthony Engi-Meacock.

„Čím viac sa o tom rozprávame, tým viac si uvedomujeme, že naše postupy sú podobné s tým, čo robia umelci a dizajnéri. Ale oveľa dôležitejšie než nálepky je predsa samotná práca,“ dodala jeho kolegyňa Fran Edgerley pre Guardian.

Ako ukázať ulicu v galérii

Assemble tvorí spolu osemnásť ľudí. V histórii Turnerovej ceny ide o najmladších víťazov – nikto z nich nemá ani tridsať rokov. Projekty, na ktorých robili doteraz, nemožno označiť za štandardnú architektúru, ale rovnako ani za „štandardné umenie“.

S nomináciou na cenu sa rýchlo museli zorientovať v galérii, kde mali pripraviť svoju finálovú výstavu. So zdanlivým problémom, ako vystaviť ulicu a prácu s lokálnou komunitou, sa vyrovnali jednoducho – vyrobili verný drevený model jedného zo zrekonštruovaných domov v Granby a naplnili ho keramikou, kľučkami a rôznymi inými doplnkami, ktoré vyrábajú spolu s obyvateľmi štvrte.

Zriadili tam totiž dielňu a asi desať ľudí v nej vyrába rôzne predmety, ktoré potom využívajú v domoch pri rekonštrukcii. Môže si ich však kúpiť aj ktokoľvek iný. Peniaze potom putujú do ďalšieho rozvoja štvrte.

„Neprekvapuje ma, že Assemble vyhrali. Ich práca je plná invencie a vynaliezavosti. Má zmysel. Nebudujú si kariéru umelcov. Ich umenie ignoruje trh s umením. A to je užitočné a inšpiratívne. Ak to, čo robia, nazývajú umením, tak potom je to umenie, ale v skutočnosti je mi vlastne jedno, či to umenie je alebo nie je,“ píše kritik denníka Guardian Adrian Searle. To, čo robia, považuje za životne dôležité najmä v čase veľkého problému s dostupným bývaním nielen v Londýne.

Ich práca podľa neho pripomína viaceré umelecké iniciatívy z minulosti, v niečom dôležitom sa však líši. Assemble nezachraňujú domy a štvrte pred demolíciou sami pre seba, ako to kedysi v 70. a 80. rokoch robili umelecké skupiny v Londýne, keď osídľovali prázdne budovy. Robia to pre iných a robia to dobre.

Jana Németh, Denník N