DOM(če)K

S potešením predstavujeme príklad, že aj starý dom sa dá adaptovať tak, že nielen spĺňa požiadavky na súčasné bývanie, ale aj rešpektuje historickú, aj materiálovú mnohovrstvovosť a viacznačnosť...

Bratislavská Petržalka niesla ešte v 60. rokoch minulého storočia charakter vidieckeho sídla s drobnou mierkou zástavby, s rytmom rodinného života pulzujúcim medzi domami a záhradami, s rozľahlými marhuľovými sadmi. Necitlivá výstavba sídliska jej pamäť narušila.

Objekt z roku 1938 je jedným z posledných dvoch pôvodných domov na ulici — dom, ktorý prešiel viacerými dostavbami a adaptáciami a ich stopu nesie vo svojej hmote dodnes.

Koncept rekonštrukcie stojí na jasnom kontraste medzi starým a novým: pôvodná hmota ostáva identifikovateľná a čitateľná, zatiaľ čo nové prvky sa od nej úmyselne odlišujú formou aj materiálom. Tak vzniká vrstvený dialóg medzi autenticitou a súčasným zásahom. Pôvodná materiálová báza – tehla, brizolitová omietka, drevo – je priznaná a zvýraznená, čím sa podčiarkuje kontinuita s historickou stopou domu.

Uličná fasáda nesie čitateľný odtlačok pôvodného objektu. Zodpovednosť voči materiálu je viditeľná v detaile. Pôvodné škridly boli demontované a znovu použité na streche, ako obklad kuchynskej linky aj ako úkryt pre hmyz v záhrade. Tehly z demontovaných priečok tvoria podlahu terasy a materiál záhradného domčeka.

Trámy a fošne pôvodného stropu — očistené a ošetrené — sa stali debnením nového železobetónového stropu. Steny prízemia sú priznané a zafixované tenkou vrstvou omietky.

Nevyhadzuj!

Rekonštrukcia neznamenala len tvorbu nového, ale predovšetkým uchopenie existujúceho. Pôvodné obvodové murivo ostalo zachované a je odprezentované zo strany interiéru, priznané sú nové zásahy - výplne otvorov, preklady - zliate do jednej farebnosti. Škridla bola demontovaná, očistená a dočasne uložená, aby sa mohla vrátiť na strechu a nevyužité časti boli formou ornamentu použité na kuchynskom ostrove. Podobne boli zachované aj stropné trámy a latovanie, ktoré sa po očistení opäť stali súčasťou nového stropu.

Pôvodné interiérové priečky z plnej pálenej tehly, ktoré stratili svoj pôvodný účel, boli rozobraté a znovu použité – boli využité ako podlaha terasy a obvodovej steny záhradného domčeka. Recyklácia sa v tomto projekte nechcela stať iba ekologickým gestom, ale súčasťou identity domu. Každý materiál si uchováva svoj pôvod, no v novej funkcii nadobúda novú vrstvu významu.

Dôležitým aspektom je aj energetické zabezpečenie domu - v chladných mesiacoch ťaží z tepelných ziskov veľkých presklení a izolácii spodnej časti domu penosklom. Dokurovaný je tepelným čerpadlom, letné tienenie zabezpečuje vzrastlá zeleň a interiérové rolety.

Spolupráca

Vizuálne umelkyňa Simona Janišová a záhradná architektka Ivana Adamaťová doplnili svoju vrtsvu k návrhu. Základom konceptu bola pravdivosť a rešpekt k miestu. Pálenú hlinu vo svojej základnej farebnosti použila Simona Janišová v reliéfoch na fasáde.

Ivana vytvorila dve línie - uličnú - mestskú, ktorá kombinuje traviny, trvalky (maky, sanguisorby, tulipány, echinacey, rozchodníky), citlivo poníma existujúce prvky zlatého dažďa, buxusu a vzrastlého smreku do jedného celku. Druhou líniou je vidiecka, úžitková, rešpektujúca pôvodnú druhovú bázu vo vnútornej záhrade.