Interiér STJR, Bratislava

Realizáciu architekta Eugena Kullmana predstavíme s textom Michala Lalinského. Článok pôvodne vyšiel v časopise Atrium 6/2022.

Rozuzlenie

Bratislavská štvrť Trnávka je svojským územím s prívetivou mierkou, hoci jej urbanizmus vychádza z príliš utilitárneho zahustenia drobnými stavbami a občas pôsobí stiesnene. Dnes však už nemá povesť robotníckej kolónie, je skôr prehliadkou a nedocenenou časťou s autentickou atmosférou, ktorá láka čoraz viac mladých obyvateľov.

Tu býva aj mladý pár so starostlivo pestovanou afinitou na nezávislú pouličnú a basketbalovú scénu. Pár, ktorý žije aktívny mestský život, má rád umenie a „street style“, vyhľadáva spoločnosť a rád si užíva. Obydlie, definované na tomto životnom pôdoryse, si zariadil na prízemí malého rodinného domu strateného v úzkych uličkách Trnávky. Jeho rekonštrukciu zveril do rúk bratislavského architekta Eugena Kullmana, ktorý si zas zavolal na pomoc kolegu Petra Hubinského.

O Eugenových architektonických realizáciách sme v Atriu písali už niekoľkokrát - zakaždým očarený pevným autorským konceptom, ktorý dokázal preniesť do reality s príkladnou ľahkosťou. Jeho interiéry sú na pohľad často jednoduché, no skrývajú v sebe množstvo úsilia venovaného koncepčnému, materiálovému i remeselnému detailu. Projekt rekonštrukcie prízemia v Trnávke - architekt ho vo svojom portfóliu vedie pod kódovým označením „STJR“ - náleží k rodu tých „redukovanejších“ a „puristickejších“. Jeho dominantným rysom je absencia akéhokoľvek vizuálneho ruchu - byt je vybielený až do krajnosti. „V pôvodnom stave som zreteľne pociťoval zomknutú dispozíciu,“ vysvetľuje architekt zámer vybieleného a vyčisteného priestoru. „Domu neprospievali malé funkčné celky, ktoré sa zauzľovali cez vstupné priestory. Miestnosti dennej časti boli oddelené predsieňou, nočnú časť spájala so zvyškom domu tmavá chodba, ktorá viedla cez hygienický uzol. Tým dochádzalo k výraznému kríženiu funkcií.“ Prevádzkovo zamotanú situáciu architekt „rozuzlil“ ráznymi stavebnými rezmi (dávkovanými, samozrejme, s chirurgickou presnosťou). Priestor uvoľnil a prevzdušnil, jednoznačnejšie zadefinoval súkromnú a verejnú zónu a zapojil do hry dominantnú bielu farbu. Ňou doslova prežiaril pôvodné ospanlivý vnútrajšok a dodal mu intenzívnu vitalitu.

Nahrávala mu celá škála priaznivých okolností - odhodlaní a neortodoxní klienti, ktorí s vďačnosťou prijali architektove nekonvenčné riešenia, uvoľnenejší rozpočet, situácia s prívetivou orientáciou na svetové strany aj prízemie so záhradným dvorom. Ak k tomu prirátame Eugenove skúsenosti, výsledok je podľa očakávania výborný. Exceluje v programovej strohosti, ktorá však neznesie najmenšie remeselné zaváhanie. Inscenuje zámernú bezvýraznosť tak, aby majitelia mohli ďalej dotvárať byt výtvarnými dielami, no súčasne pôsobí vľúdne - doslova atmosférou domáceho pohodlia.

Atypické riešenie bytu reaguje aj na „streetový“ životný štýl obyvateľov. Vstup sa odohráva in medias res - vchodové dvere ukryté za záclonou ústia rovno do obytného monopriestoru, ktorý delí vstavaný nábytok na funkčné celky. Prevádzkový prúd ho obteká cez kuchyňu na jednej strane a jedáleň s obývacou izbou na druhej, ďalej pokračuje cez svetlú chodbu až ku spálni a záhradnej terase. Toaleta, kúpeľňa, schodisko a priestranný sklad pod ním vytvárajú funkčnú nárazníkovú zónu medzi dennou a nočnou časťou. Architekt vylial po celom pôdoryse polyuretánovú podlahu, aby vymazal stopy pôvodne tmavých a nekonzistentných izieb. Odtieň „Moonlit Snow“, teda snehobiely, mäkčený a elastický „povlak“ značky Mellow, ktorý v projekte „STJR“ realizovala spoločnosť Liquidfloor, doslova vyhladil akékoľvek vrásky minulosti a rozjasnil aj ten najtmavší kút. V jeho estetickej tónine pokračuje biely nábytok zbavený rukovätí, ktorému občas oponuje dyha morená hlbokou čerňou. Achromatické akordy zaznievajú v kuchyni aj kúpeľni, spálni aj na schodisku.

Iný, dispozične výstredný prvok čaká pred kúpeľňou. Architekt ju chcel prepojiť s terasou a jej denným svetlom, preto ju zabudoval za sklenenú priečku. Netreba sa však báť akváriového efektu - priečka s výplňou tekutých krištáľov sa dá „vypnúť“ a úplne znepriehľadniť. Medzi kúpeľňou a východom na terasu vznikol neveľký medzipriestor, akási predsieň s miestom na obraz či kolekciu zberateľských artefaktov. Pôvodne tmavú spálňu prežiarilo svetlo terasy sprístupnené cez zväčšené francúzske okno. Citlivo rozmiestnené akcenty - napríklad nábytkové solitéry ako Vitra „Metal Side Tables“ z galvanizovanej ocele v obývačke a spálni, fungujú ako nenápadné referenčné poznámky na životný štýl majiteľov (ukotvených v spomenutom „street“ štýle).

Architekt: Eugen Kullman; Text: Michal Lalinský; Foto: Pavel Kudiváni

Článok pôvodne vyšiel v časopise Atrium 6/2022.