Rekonštrukcia trojizbového bytu K49, Bratislava

Realizáciu architekta Eugena Kullmana predstavíme s textom Michala Lalinského. Článok pôvodne vyšiel v časopise Atrium 1/2021.

Mierová misia

Slovný koreň "mier" je výstižným východiskom na popis tohto trojizbového bytu. Jeho interiérová podstata je totiž založená na umiernenosti a štylistickej zmierlivosti, ale aj mierumilovnosti či definičnej miernosti.

Predpokladom štylistických snáh architekta, ktorý vytvára domov s prívlastkami "umiernený" alebo citlivý k "miernosti", sú hodnoty ukryté v etymológii ku koreňu slova "mier". Mäkkosť, jemnosť a milosť síce nepatria k bežnej výbave v tvorivých prístupoch súčasnej architektúry, predsa však zásadne podmieňujú jej významové opodstatnenie. A ak by sme chceli vystúpať do neistých výšin fenomenologického výkladu obytného priestoru, v lingvistickom rozbore "mieru" môžeme vykutrať aj staroindické slovo "minóti" teda "buduje, opevňuje...". Potom je rezonancia ešte výraznejšia: čo iné ako "budovať mier" v zmysle priateľského spolužitia (medzi ľuďmi navzájom, ale aj so samotným priestorom či predmetmi, ktoré ho vypĺňajú) je tvorba bezpečného domova? O prímerie s priestorovou substanciou pôvodného bytu v jednom z dominantných mestských blokov na rozhraní Starého a Nového Mesta v Bratislave sa úspešne pokúsil aj architekt Eugen Kullman.

Skrytými nábytkovými dverami je možné veľkopriestor rozčleniť na samostatné časti, ktoré poskytnú potrebné súkromie každému členovi domácnosti

Priaznivé východiská

Architektovi Kullmanovi šli k ruke hneď niekoľkoraké výhody pri projekte rekonštrukcie "K49". Telesná konštitúcia pôvodnej stavby mala celkom zdravý základ; konštrukcia z päťdesiatych rokov zostavená ako železobetónový skelet s výplňou tehlového muriva umožňovala ohybnejší prístup k novému usporiadaniu obytnej prevádzky. Aj samotné zadanie poskytlo impulzy k voľnejšej tvorivej sebarealizácii. Cieľom, ako to už pri takýchto rozsiahlych rekonštrukciách býva, bolo vytvoriť otvorený "priestor moderného bývania pre mladú rodinu". Zároveň architekt túžil zachovať pôvodnú autenticitu stavby. Nanovo premyslel dispozíciu príbytku: podriadil ju súčasným nárokom, ale aj overenej schéme oddelenia "dennej" a "nočnej"» zóny. Tým zároveň opravil niektoré prevádzkové mrzutosti. Napríklad spálňu presunul čo najďalej od vstupu na pokojnejší koniec bytu s výhľadom do dvora. Na jej pôvodnom mieste s oknami obrátenými do rušnej ulice vytvoril obytnú halu. Obnaženie stavebnej konštrukcie až na dreň (autor "vyradil" z hry prakticky všetky pôvodné priečky) malo za dôsledok celkové otvorenie dispozície – vzniká voľné pole úžitkových zákutí. Vďaka ich premyslenému rytmu, vloženým interiérovým prvkom či možnosti oddelenia zásuvnými dvernými krídlami však obytná hala nepôsobí "prievanom" neútulnosti. Architekt vládne umením prívetivej mierky. Preto je jeho byt umierneným útočiskom.

Obľúbený interiérový akord

Nielen šikovné členenie bytového programu, ale aj voľba interiérovej palety prispievajú k útulnosti. Eugen Kullman stavil na nadčasové spárenie bielej farby so zlatistou kresbou dubového dreva. Biela maľba na stenách pôsobí čisto a povznášajúco. Jej funkčnosť navyše vychádza z úsilia o rozjasnenie interiéru, pretože byt má síce veľké okná, no mohutná zeleň aleje stromov za nimi uberá trochu z jeho svetlosti. Druhou rozľahlou plochou, ktorá definuje interiérový výraz bytu "K49", je podlaha. Architekt v nej vzdal hold pôvodine – po celej ploche (s výnimkou kúpeľne a toalety) rozvinul jednotiacu textúru dubových vlysov v charakteristickom usporiadaní «do stromčeka». Dubová dyha sa objavuje aj na zabudovanom nábytku, kuchynskom ostrove či obložení stien so zapustenými posuvnými dverami.

Prímerie medzi tradíciou a inováciou

Základnú paletu zlatej a bielej oživujú neutrálne akcenty: čierne detaily alebo občasné sivé farby. Najlepšie sa vynímajú na «architektonických šperkoch» stropov – odhalených železobetónových prekladov so surovou, no výtvarne sugestívnou textúrou štrku a cementu. Práve nástojčivé línie betónu, ktoré križujú pustú plochu stropu, sú pripomienkou pôvodného dispozičného delenia a tým sa stávajú zamýšľanou kotvou autenticity stavby. Odhalené fragmenty železobetónového stropu, «stromčeková» dlážka či ďalšie prvky (napríklad zreštaurované liatinové radiátory) predstavujú jednotlivé kapitoly "zmierenia" minulosti so súčasným architektonickým názorom na bývanie. Predstavujú hodnotné dedičstvo povojnového modernizmu, na ktoré sa oplatí spomínať. V tomto prípade architekt prejavil mieru zrelosti i nadhľadu, keď sa s rekonštrukčným ošiaľom nespustil do radikálneho obrazoborectva. Byt nie je módnou manierou, ale súradnicou v časopriestore, ktorá má rovnako vektor minulosti ako aj vektor budúcnosti. V tomto šťastnom prípade sú oba vektory súhlasné, takže spoločne byt "ťahajú" k projektovanej myšlienke "umiernenosti", harmonického spolužitia trvanlivých hodnôt tradície s invenciou dneška.

In medias res

Otvorený priestor bytu prispel k pocitu veľkorysého bývania; zbavil domov obmedzenej stredoeurópskej "zastrúhanosti", ktorá vychádza z obvyklej sekvencie relatívne malých izbíc. Iste, za cenu určitých kompromisov. Obyvateľom bytu neprekáža, že vstup sa otvára priamo do centra života. Priestranná obytná hala do seba integrovala pôvodnú predsieň, spálňu, obývaciu izbu s balkónom a tmavú chodbu aby v zjednotenom priestore rozvinula dobre fungujúci obytný biotop. V novej dispozícii všetko plynie "bezbariérovo", bez viditeľných dverí či ohraničujúcich priečok. Len dva vložené nábytkové bloky (obmývané zo všetkých strán plynúcim priestorom) rozdrobujú byt na jednotlivé zákutia. Jeden blok je celý biely a pozostáva zo zabudovanej kuchynskej linky či skríň na rubovej strane. Oddeľuje kuchyňu od pracovne. Druhý blok je nádhernou stolárskou prácou zo zlatistého duba, ktorý sa rozprestiera po obvode zvyškových múrov kúpeľne a toalety. Do štrbín v oboch sú šikovne ukryté posuvné dvere, ktoré v prípade potreby uzatvárajú spálňu či pracovňu do tradičnejšieho pojatia. Keď sa posuvné dverné krídla upracú do štrbín, byt so zjednotenou podlahou či fragmentami betónových trámov naskutku pripomína "loft". Nie však obvyklý "postindustriálny", ale jeho miernu a kultivovanú žánrovú interpretáciu.

Architekt: Eugen Kullman; Text: Michal Lalinský; Foto: Pavel Kudiváni

Článok pôvodne vyšiel v časopise Atrium 1/2021.