Múzeum Liaunig - Korutánsko

Pamiatkovo chránená nová, moderná architektúra je u nás dosť neznámym pojmom. Na Slovensku máme napríklad problémy s pamiatkovou ochranou aj u mnohých ikonických stavieb modernej architektúry 20. storočia. Preto môže byť príklad budovy u susedov, ktorú prezentujeme dnes, zaujímavým a inšpirujúcim podnetom na zamyslenie.

Múzeum Liaunig v blízkosti Klagenfurtu vlastní jednu z najrozsiahlejších zbierok súčasného rakúskeho umenia od roku 1945, ktorá je doplnená o popredných predstaviteľov klasickej moderny a exemplárne diela zahraničných umelcov.

Úlohou architektov bolo vytvoriť reprezentatívny priestor pre rozsiahlu súkromnú zbierku Herberta Liauniga, ktorá aj na vzdialenom mieste potrebuje prilákať návštevníkov. Súčasne musel byť rozpočet a prevádzkové náklady stavby obmedzené na minimum.

Nová budova múzea je rafinovane zasadená do prírody južného Korutánska - krajiny nad riekou Drau. Návrh pochádza z dielne viedenského architektonického ateliéru Querkraft. Stavba vytvára vhodnú architektonickú a muzeologickú kulisu pre zbierky priemyselníka Herberta W. Liauniga. Po roku prác na rozšírení súkromného ​​múzeua pri dedinke Neuhaus, ktoré už stihlo obĺúbeným (určite tomu pomohol aj status pamiatkovo chránenej budovy), sa teraz chystá znovu otvoriť.

Múzeum sa javí skôr ako landart. Pri pohľade z vonku je viditeľná Iba malá časť z objemu stavby. Hlavná hala múzea čiastočne zarezaná do terénu je na juhozápadnom konci dramaticky vykonzolovaná nad husto zalesnené údolie Drávy. Z tohto miesta sa nám naskytá jedinečný výhľad na koryto rieky, ktoré sa nachádza 70 metrov pod nami. Konzola dlhá impozantných 30 metrov do strmého svahu slúži taktiež ako pútač pre návštevníkov - je zreteľne viditeľná z cesty prechádzajúcej popod múzeum. Návštevník je vedený ku komponovným výhľadom do okolitej krajiny a nadobúda dojem, že sa nepohybuje v podzemí.

Hlavná výstavná hala múzea vyčnieva na oboch stranách kopca vysoko v krajine. Rez cez terén predstavuje presnne komponovaný zásah do prírody. Je osvetlená stropnými svetlíkmi a meria 160 metrov na dĺžku a 13 m na šírku. Tento trakt je ako jeden z mála priestorov múea viditeľný pri pohĺade z exteriéru.

Z hlavného vstupu prichádzame do podzemných častí galérie, v ktorých sa nachádza umelecky a etnologicky unikátna kolekcia afrických zlatých predmetov z 19. a 20. storočia. Za týmto priestorom určeným pre prezentáciu zlata z Akan, ktorá bola súčasťou pôvodného múzea, boli pridané nové miestnosti, kde sú umiestnené zbierky zdobených skiel a portrétnych miniatúr z obdobia od 16. do 19. storočia. Vystavené sú vo veľkorysých sklenených vitrínach. Podzemná rampa prechádza zo vstupného priestoru pozdĺž skladových priestorov až k hlavnému nadzemnému výstavnému traktu. 

Pre architektonické dielo ateliéru "querkraft" ktoré získalo rad ocenení je charakteristické použitie pohľadového betónu, ocele a skla. Ako protiváha k strohým materiálom pôsobí svetelná inštalácia v oblasti východu z podzemnej kocky (zbierka zlata). Umelkyňa Esther Stocker navrhla interiér koridoru vedúceho k výstavným priestorom zbierok skla a portrétov. Prostredníctvom tohto spojovacieho kanála môžu návštevníci vstúpiť do pôsobivého, kruhového lapidária, ktoré bolo po novom sprístupnené. Priestory múzea rozšíril aj obchod vo foyer.

Pri návrhu bola jedným z hlavných aspektov aj efektívnosť a udržateľnosť budovy. Vysoké náklady na vonkajší plášť boli eliminované tým, že vačšina objemu je zapustená pod zem. Materiál z výkopových prác bol znovu použitý pri terénnych úpravách areálu. Násyp zároveň slúži ako tepelná izolácia. Surové materiály ako je betón, sklo a vlnitý plech dominujú viditeľnej časťi budovy. Tepelné čerpadlo typu zem - voda prispieva k efektivite prevádzky. Presvetlenie je riešené do značnej miery cez svetlíky, čo redukuje potrebu umelého osvetlenia.

V roku 2010 bolo múzeum rozšírené o skladové priestory pre sochárske diela. Pôvodá myšlienka postaviť túto časť múzea ako samostatnú stavbu na okraji lesa bola zavrhnutá. Vznikol nový podzemný kruhový priestor ktorý je z vonkajšej strany vnímaný ako malý kopček v krajine. Primárne táto miestnosť nebola plánovaná ako verejne prístupná. Avšak tento priestor formou skoro sakrálneho charakteru sa z úložiska a skladu rýchlo stal výstavným priestorom.

Veľké rozšírenie a dostavba ktorá prebiehala počas roku 2015, bolo už súčasťou súťažného návrhu z roku 2006. Aj vďaka tomu mohla dostavba konecepčne nadviazať na pôvodný objem. Pôvodný architektonický koncept, ktorý sa skladá zo štyroch výrazných konštrukčných prvkov je teraz doplnený o trojuholníkový priestor s priľahlým átriom pre zvláštne výstavy. Pribudli aj dve podzemné výstavné miestností a ďalšie skladové priestory.

Fotografia z výstavby:

podklady: quercraft, Múzeum Liaunig