Pred zatmením

Martina Mäsiarová (*1991, Žilina) v roku 2018 ukončila štúdium na VŠVU na Katedre maľby a iných médií pod vedením prof. Daniela Fischera, neskôr Martina Špirca a Rastislava Podhorského.

Počas štúdia absolvovala niekoľko domácich aj zahraničných stáži a rezidencií (Schaubmarov Mlyn v Pezinku, Írsko, Portugalsko, Nemecko, naposledy Švédsko), vystavovala na Slovensku aj v zahraničí, napr. projekty: hora2 (Nová Synagóga v Žiline, 2019), 1+1+1+1=1 (Galéria Medium 2019),  How to build a nest (ad/ad Project Space, Hannover, Nemecko 2019), Future Perfect Simple Continuous (Slovenské národné múzeum, Bratislava, 2020), Rozhovor s pozorovateľom (Turčianska galéria v Martine, 2021). Venuje sa tiež pedagogike a mimoškolskému vzdelávaniu. 

Tvorba  Martiny Mäsiarovej je postavená na prenose neviditeľného do materiálneho, teda  emocionálnej a spirituálnej skúsenosti do obrazu, gesta, priestoru, zvuku, alebo slova. Jej autorská jedinečnosť spočíva v nenásilnom prepojení tohto vnútorného sveta s tým, čo ho obklopuje a prevyšuje - krajinou a vesmírom. Tieto dva svety sa tu stretávajú ako ústredná téma výstavy.

Autorka tematizuje fyzickú a emocionálnu skúsenosť s krajinou. Tú pozoruje, dokumentuje, kreslí, fotografuje, nahráva  v celej šírke jej obrazov a emócii. Takmer realistické kresby krajinných fenoménov, efemérnych prírodných dejov až po atmosférické impresie sugestívne kombinuje so zvukovými plochami či textom. Zachytáva prchavé javy a deje ako kuklenie a liahnutie motýľa, padanie snehu, prechod kométy nočnou  oblohou, pozorovanie farby tieňa, ticha...

K dôležitým prvkom výstavy tiež patrí motív slnka a svetla. Ich intenzívnu prítomnosť vníma ako inherentnú súčasť priestoru synagógy. Pohráva sa myšlienkou nelineárneho plynutia času, ktorý sa krúti, vibruje, cyklicky sa vracia späť na začiatok. Výstava bude uvažovaním o čase a priestore, uvažovaním otvoreným všetkým médiám, s dôrazom na ich prepájanie a súznenie, v potrebe a podpore jedného voči druhému.

„človek vchádza dnu a má chuť skloniť hlavu...no zároveň mu to nedá a pohľad sa snaží obsiahnuť celý priestor, uvidieť ho všetok– naraz... miesto, kde sa stretáva čas. je nelineárny. krúti sa, vrtí, chveje, vibruje, odchádza a vracia sa späť na začiatok... prúdi svetlom, je v múroch, je vo farbách, je v tichu. kde tieň je rovnako prítomný ako svetlo. Svetlo, ktoré prichádza zvonku, zďaleka, sa mieša so svetlom vnútorným, vlastným svetlom miesta.

zvuk svetla. zvuk ticha. . to ticho má vlastnú farbu, tiene majú vlastné svetlo. Je nejaký rozdiel medzi tichom a mlčaním?    

cyklický pohyb, cyklickosť času, hmoty, priestoru, kruh ako nekonečný pohyb – tam a späť. koniec je nový začiatok. návrat. špirála. ako to asi vyzerá vnútri lastúry? má začiatok a koniec? má tento koniec farbu? krúti sa dokola, bez konca...čo je to zakukliť sa- vytvoriť si kuklu okolo vlastného tela? je to ako vytvoriť si úkryt, ktorý dokonale sedí, bez medzery, bez prázdneho priestoru. vlastným pohybom, vychádzajúcim zvnútra von. mesiac na svojej obežnej dráhe v určitom okamihu stretáva slnko a nastane zatmenie.......ich úplné prekrytie trvá len kratučký okamih, no svet predtým a potom už nie je ten istý. slnko je polmesiac a jeho svetlo má rovnaký tvar.

kométa. znovu a znovu a znovu sa opakovane vracia, pravidelne, s absolútnou presnosťou. jej chvost je stopa, dotyk s oblohou. ľad a prach a kameň. kameň. kameň a svetlo. a sme zase na začiatku

a kto je to pozorovateľ, a čo je to pozorovať?

čakať“

predstavujem si že sa zobudím

a v ústach mám kameň

inokedy zaspávam a mám ho za očami

len tak

hocikedy

alebo sa prebudím a je v miestnosti. so mnou

vypĺňa všetok priestor, celý objem

prejdem okolo neho, len keď sa tesne okolo neho pretiahnem

 fotocredit: Ján Skaličan

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na Podporu umenia

 vystavené dielo vzniklo v rámci projektu hora3: Lapidárium