Ateliér zasunutý do stodoly

Maliar ostro rezaných obrysov a jeho žena kúpili na sklonku deväťdesiatych rokov chátrajúci, ale novodobými nešvármi neponičený statok broumovského typu. Na začiatku bol jasný úmysel aj odhodlanie sa sem v budúcnosti presťahovať.

Štyri rozľahlé objekty obklopujúce štvorcový dvor prvých niekoľko rokov len uvoľňovali od harabúrd. Odhalili takmer chrámovo čisté priestory vymedzené exaktnou prácou dávnych nemeckých staviteľov. Stali sa z nich zberatelia náhradných stavebných dielov z miestnych búračiek. Získali tak k domom potrebný vzťah a premysleli následný postup. Začali s citlivou rekonštrukciou, prvá na rade bola budova prístavku.

Aby sa majiteľ mohol aj tu venovať svojej práci, potreboval na to vyhovujúci ateliér. Prišiel za nami s myšlienkou zastrčiť jednoduchú stavbu na spôsob šuplíka do otvoreného priestoru priečne prejazdnej stodoly.

Krabička ateliéru svojimi rozmermi vychádza z jasne daných tesárskych konštrukcií stropu a strechy, preberá vždy prekvapivo presný modul osovej vzdialenosti krokiev a trámov. Do dvora vykukuje zarámovanou presklenou plochou, tým ho čiastočne uzatvára a zároveň necháva otvorený pohľadom do priestoru dielne umelca.

Rozptýlené severné svetlo dovnútra preniká pásovým strešným oknom, ktoré vzniklo odobratím dvoch radov škridiel. Nízke poschodie vstavané do krovu tradičným spôsobom slúži ako sklad plátien, farieb aj dokončených obrazov. Vstupuje sa do neho existujúcim dreveným schodiskom z prejazdu na pôdu.

Zámer od prvých úvah počítal s tým, že bude možné všetko jednoducho odstrániť a stodolu tým nijako neznehodnotiť. Na sucho montovaná nová konštrukcia je poňatá len ako výplň tej starej. Tieto požiadavky najlepšie splnil klasický sadrokartón. Montážne profily sú kotvené na celú výšku poschodia a vyplnené tepelnou izoláciou. Zachované drevené stropné trámy sú vsadené do otvoru v strope.

Zvnútra sú ateliér i poschodie s galériou biele. Vonkajší plášť tvorí hladká stierková omietka s tmavo šedým náterom. Jasnožlté vstupné dvere korešpondujú s pôvodnou farbou náterov niektorých dverí v objekte.

Priebeh stavby nebol zo strany architekta hodný nasledovania. Miesto činu navštívil len pri zameriavaní a potom až po rokoch, rovno s fotografom. Všetka komunikácia prebiehala telefonicky a nad zaslanými fotkami. Takýto spôsob spolupráce možno riskovať len s vedomím pevnej vôle stavebníka, jeho tu nadobudnutých stavbárskych skúseností, prirodzeného citu pre vec a nákazlivého perfekcionizmu.

Dielo je produktom ateliéru: under-construction architects s.s.o.