Šepkárska búdka

Šepkárska búdka - Šiesty ročník Architektonického workshopu PRAKS, 2026.

Dielo bolo realizované v priebehu siedmych dní, s minimálnym rozpočtom a s využitím lokálnych materiálov.

Výsledkom spolupráce občianskeho združenia PRAKS a Divadla v Stodole bolo zadanie pre divadelnú záhradu v bratislavskom Lamači - v priebehu siedmych dní vytvoriť priestor pre exteriérové kultúrne predstavenia, ktorý územiu prinesie aj hlbší, sekundárny rozmer.

Zadanie sa formovalo postupne prostredníctvom niekoľkomesačného dialógu. Autorský tím sa rozhodlo do územia záhrady s dvoma stodolami, prístreškom, rozpadajúcim sa skladom a stromami vstúpiť čo najšetrnejšie. Sklad ponúkli cez inzerciu za odvoz a na mieste zachovali len jeho existujúce základy. Deväť betónových pätiek vymedzilo polohu a pôdorysnú stopu  nového diela. Okrem limitov ako akustika, statika, rozpočet či sedemdňový časový rámec realizácie bolo najväčšou výzvou spojiť dve protichodné funkcie: exponovaný priestor pre vonkajšie predstavenia a intímne miesto pre hlbšie rozhovory návštevníctva pred a po divadle.

Dielo čerpá inšpiráciu v divadelnej histórii, archetype stodoly a architektúre japonských brán. Ústredným motívom sa stala šepkárska búdka - historické miesto pri javisku, odkiaľ sa hercom našepkávali stratené slová. Keď na pódiu neprebieha predstavenie, dielo sa mení na autonómny mikrosvet, oddelený od vonkajšieho ruchu. Je to intímny úkryt a bezpečné útočisko pre kultivovanie ľudskosti, rovnosti a blízkosti. Miesto, kde si človek môže prisadnúť na lavičku, pošepkať tajomstvo, alebo naplno vysloviť to, čo sa inde hovorí len ťažko. Atmosféra intimity sa premietla aj do samotnej tektoniky a priestorového členenia objektu. 

Objekt stojí na piatich stĺpoch, na ktorých sú pomocou závitových tyčí vykonzolované dve lavičky - jedna smeruje do átria, druhá do zarastenej záhrady s výhľadom na kone. Medzera medzi nimi umožňuje sedieť chrbtom k sebe aj tvárou v tvár. Stena oddeľujúca lavičky je rozdelená do troch polí: spodné zabezpečuje vizuálny a fyzický kontakt (napríklad na podanie fľaše vína či dotyk), stredné tvorí bambusový výplet pre čiastočný vizuálny kontakt a vrchné pole je plné, vyplnené hlinou s jediným náhodilým otvorom. Obe lavice prekrýva sedlová strecha, ktorá fyzicky aj metaforicky drží priestor pre návštevníctvo. Konštrukciu po stranách dopĺňajú diagonálne prvky, ktoré slúžia nielen na zavetrenie stavby, ale aj ako bočné operadlo.

Konštrukcia je ukotvená do deviatich existujúcich betónových pätiek. Nosný systém tvoria smrekové KVH hranoly, pohľadové latovanie je zo smrekovca. Bambusový výplet bol zvolený ako cenovo dostupnejšia alternatíva k vŕbovému prútiu. Zmes hlinenej omietky pozostáva z vody, hliny, piesku, slamy a konského trusu - zložiek, ktoré sú čisto lokálne a v mnohých prípadoch vznikli ako sekundárny produkt či odpad.

V spolupráci s Divadlom v Stodole prebehla počas workshopu PRAKS okrem praktických lekcii (drevo, výplet, hlina) aj séria odborných prednášok otvorených verejnosti na témy - Hlína (Svetlana Devyatkina a Lukáš Bejček, Kolemhliny) a Mladý architekt (Henrieta Horváthová a Matúš Stieranka, Bakery studio). Prax tvorila predovšetkým práca s drevom, hlinou a spojovacími prvkami.

Ďakujeme všetkým dvanástim účastníkom a účastníčkam, sponzorovi DREVOMA, lektorstvu, celému Divadlu v Stodole aj všetkým inak zapojeným!

„Občianske združenie PRAKS sa prostredníctvom študentských workshopov zameriava na hmatateľnú rovinu architektúry. Cieľom je oboznámiť sa s praktickou stránkou architektúry, prehlbovať vzťah k nej aktívnou prácou na realizácii diela a zvyšovať povedomie o environmentálne zodpovednej tvorbe. Praktická časť workshopov je doplnená tematickými prednáškami. Nedokonalosti s radosťou vítame, na chybách sa učíme. Experiment nás baví a vyzdvihujeme jeho hodnotu. Volíme najmä environmentálne šetrné materiály, procesy a mierku. Uvažujeme v duchu minimalizácie nového, opätovného použitia jestvujúceho a recyklácie zdanlivo nepotrebného.“

Dokumentácia:

Vzniknuté dielo a atmosféru workshopu viac priblížia nasledovné obrázky: