Solárna stratégia udržateľného mesta, časť 3: Legislatíva

Vybrané časti knihy zverejňujeme na pokračovanie (prvú časť nájdete tu, druhú časť tu). Dnes je témou legislatíva, právne predpisy, zákony a normy.

Stanovenie normatívov je v prvom rade kultúrnym aktom. Aj mesto a život v ňom dokážeme „čítať“ na základe zákonov platných na jeho území. Pravidlá spájajú fyzickú a sociálnu substanciu mesta, prepájajú kvalitu s kvantitou a latentné charakteristiky s cieľmi sebaurčenia. Stávajú sa tvorivými nástrojmi, zabezpečujúc vyváženú formu kontroly medzi slobodou a doktrínou.

Súčasťou histórie spoločenského spolužitia sú zákony, pravidlá a normy vo vzťahu k dostupnosti priameho slnečného žiarenia, ktoré sa rozvinuli najmä počas obdobia Rímskej ríše.  „V starom Ríme sa starostlivosť o verejné zdravie považovala za jednu z prioritných funkcií štátu. Právne garancie v tomto smere sa nachádzajú v rímskom právnom systéme v časti Jus urbanorum praediorum. Právo na slnečné žiarenie, svetlo a nezatienený pozemok bolo formulované v 6 zákonoch, z ktorých 3 garantovali právo stavať a ďalšie 3 slúžili na ochranu proti nevhodnému stavaniu z hľadiska neprimeranej výšky stavby, zamedzenia dostupnosti priameho slnečného žiarenia, denného svetla a zníženia výhľadu.“ V 6. storočí nášho letopočtu boli „slnečné miestnosti“ populárne do takej miery, že Justiniánsky kódex – Codex Justinianus Leges Duodecim Tabelarum hovoril o „práve na Slnko“ s cieľom zabezpečiť prístup každého jednotlivca k slnečnému žiareniu. Neskôr sa vyvinuli rôzne právne predpisy týkajúce sa práva na využívanie Slnka, ako napríklad: De architectura libri decem – rímske právo, anglické právo – Doctrine of Ancient Light, či americké Doctrine of Prior Appr opriation.

V Anglicku bola v roku 1696 zavedená „Window Tax“ – okenná daň a počas jej platnosti dochádza k minimalizovaniu preslnenia vnútorných priestorov, nakoľko sa zamurovávajú existujúce okenné otvory a nové budovy boli navrhované s minimálnymi perforáciami s cieľom vyhnúť sa poplatkom. Táto epocha s neadekvátne veľkými okennými otvormi sa končí rušením dane v roku 1851.

Bryson dodáva: „Ľudia daň nemali radi a nazývali ju „daň za vzduch a svetlo“, čím mysleli, že mnohé služobníctvo či chudobnejší ľudia sú odkázaní žiť v uzavretých temných komorách.“ Približuje nám aj druhú daň, zavedenú v roku 1746, ktorá sa nezakladala na počte okien, ale na váhe skla v nich, ktoré vtedy bolo drahý a nedostatkový tovar. Daň zrušili roku 1945, čo Bryson považuje za jeden z dvoch hlavných impulzov na postavenie ikonickej stavby – Krištáľového paláca. Ten druhý bol zrýchlenie výroby ťahaním skla. „Práve keď Paxton potreboval viac skla, ako kto kedy chcel pred ním, cena klesla o viac ako polovicu. Spolu s technologickými zmenami a zrýchlením výroby, umožnili tieto súhry existenciu Krištáľového paláca."

Jeden z najznámejších zákonov, zaoberajúcich sa prístupom slnečného žiarenia k plochám okien – Law of Ancient Lights, pochádza z Veľkej Británie z roku 1663. Podľa tohto zákona, ak prístup (slnečného) svetla k nehnuteľnosti bol skutočne budovou využívaný neprerušene od nepamäti, ostáva toto právo absolútne nedotknuteľné. Okolité budovy podľa tohto zákona nesmú byť postavené tak, aby obmedzili prístup slnečného žiarenia na konštrukcie, ktorými ho daná budova využíva. Interpretácii tohto zákona a posudzovaniu miery tienenia okien chránenej budovy sa venovala už kniha On Ancient Lights. Po úprave zákona tzv. Prescription Act z roku 1832 sa zmenilo obdobie „od nepamäti“ na obdobie 20 rokov a v roku 1959 vychádza zákon doplnený, pod názvom Rights of Light Act.

Originálne anglické znenie zákona: „When the access and use of light to and for any dwelling house, workshop, or other building shall have been actually enjoyed therewith for the full period of twenty years without interruption, the right thereto shall be deemed absolute and indefeasible, any local usage or custom to the contrary notwithstanding, unless it shall appear that the same was enjoyed by some consent or agreement expressly made or given for that purpose by deed or writing.“

V súčasnosti sa legislatíva zaoberá prísunom slnka do bytov predovšetkým zo zdravotného a hygienického hľadiska. Denné osvetlenie v obytných budovách je ošetrené kritériom maximálneho ekvivalentného uhla tienenia, ktorý sa môže pohybovať v rozsahu 25º až 42º (uhol 25º je stanovený pre školské učebne a podobné priestory; uhol 30º je horný limit ekvivalentného tienenia okien miestností s dlhodobým pobytom ľudí; 36° hustejšia zástavba; 42º v historických centrách miest). Pre našu zemepisnú šírku (45 až 50°) odporúča Paul Littlefair na zabezpečenie možností využívania slnečného žiarenia uplatňovať kritický uhol tienenia 30°. Slovenské požiadavky na minimálne kritériá prísunu priameho slnečného žiarenia do obytných miestností definuje STN 73 4301 pojmom preslnenie

„Všetky byty sa musia navrhovať tak, aby boli preslnené. Byt je preslnený vtedy, ak súčet podlahových plôch jeho preslnených obytných miestností sa rovná najmenej 1/3 obytnej plochy bytu. Do súčtu plôch z jednej strany preslnených miestností, ani do súčtu plôch všetkých obytných plôch bytu sa na tento cieľ nezapočítavajú časti plôch obytných miestností ležiace za hranicou hĺbky miestnosti, ktorá sa rovná 2,3-násobku jej svetlej výšky.

Obytná miestnosť je dostatočne preslnená, ak:

• pôdorysný uhol slnečných lúčov s rovinou vnútorného zasklenia zvislého osvetľovacieho otvoru je najmenej 25°, resp. uhol vymedzený slnečnými lúčmi a kolmicou na rovinu iného ako zvislého zasklenia je menší ako 70°;
• priame slnečné žiarenie vniká do miestnosti osvetľovacím otvorom alebo otvormi, ktorých celková plocha vypočítaná zo skladobných rozmerov je najmenej desatina podlahovej plochy miestnosti, najmenší skladobný rozmer osvetľovacieho otvoru musí byť aspoň 900 mm s výnimkou strešných okien so sklonom väčším ako 15° od zvislice, v tom prípade musí byť aspoň 750 mm;
• priame slnečné žiarenie dopadá na bod v rovine vnútorného zasklenia vo výške 300 mm nad stredom spodnej hrany osvetľovacieho otvoru, ale najmenej 1200 mm nad úrovňou podlahy miestnosti;
• čas preslnenia (pri zanedbaní oblačnosti) je od 1. marca do 13. októbra najmenej 1,5 hodiny denne pri výške slnka nad horizontom väčšej ako 5°. V bytoch, ktoré majú dve a viac obytných miestností má byť 3-hodinové preslnenie aspoň jednej obytnej miestnosti. Ak je pred obytnou miestnosťou alebo nad ňou čiastočne alebo úplne otvorený tieniaci priestor (napr. balkón, loggia), stačí dodržať požadovaný čas pre kritický deň 1. marca.
• V historických častiach sídelných útvarov v osobitne odôvodnených prípadoch (stavebné úpravy, výstavba v prielukách) musí byť čas preslnenia bytov aspoň 1 hodina.“

Na využívanie pasívnych energetických ziskov v zimnom období však minimálne normové kritériá nie sú dostačujúce, na zabezpečenie prístupu slnečnej radiácie ku kolektorovým plochám solárnych systémov nie sú kritériá stanovené vôbec. Právo na slnko, ako právo na prístup k priamemu slnečnému žiareniu, je potrebné vnímať nie len z hľadiska hygienických aspektov, ale aj z pohľadu energetiky. S integráciou obnoviteľných zdrojov energie do zastavaného územia, predovšetkým s plnohodnotným pasívnym a aktívnym využívaním energie solárneho žiarenia, súvisí požiadavka na neobmedzený prístup slnečných lúčov ku kolektorom (transparentné plochy fasád, aktívne plochy solárnych systémov etc.). V urbanizovanom území predstavuje vzájomné tienenie budovami, či inými pevnými prekážkami, výrazné obmedzenia a v prenesenom zmysle aj energetické straty oproti maximálnej možnej vyťažiteľnosti daného systému. V niektorých severoamerických štátoch sa spravidla

„zabezpečuje dostupnosť priameho slnečného žiarenia medzi 9.00 až 15.00 hodinou pravého slnečného času a to tak, aby na solárne zariadenie mohlo dopadať najmenej 90 % z toho množstva, ktoré by v príslušnej lokalite dopadalo v tomto čase na úplne netienené zariadenie.“

Z prostredia Kalifornie, USA je známy Solar Rights Act, či Solar Shade Control Act (1979), ktorý sa vzťahuje priamo na využívanie aktívnych a pasívnych solárnych systémov. Podľa zákona nesmú byť dodatočne zatienené nainštalované solárne systémy ani konštrukcie na pasívne získavanie energie na viac než 10 % v čase od 10.00 do 14.00. Kalifornský občiansky zákonník zaručuje definovanie solárnych vecných bremien pre prípady zabezpečenia riadneho prístupu slnečného žiarenia tým subjektom, ktoré používajú solárne pasívne a/alebo aktívne ener getické systémy. Z hľadiska solárneho územného plánovania je zaujímavý nemecký stavebný zákon, definujúci obsah územného plánu (§ 9 (1) Nr. 23 b, 24 BauGB). Na jeho základe možno definovať územia, v ktorých sa pri výstavbe vyžadujú určité opatrenia na získavanie, využívanie, alebo ukladanie energie z obnoviteľných zdrojov – napríklad možno definovať vyhotovenie strechy a fasády s určitým podielom solárne aktívnych plôch, uplatnenie solárnych systémov a pod. Je prípustné definovať územia, v ktorých je nutné dodržanie určitých stavebných opatrení, napr. zvýšené energetické štandardy, dodržanie kritérií pre pasívne domy a pod. Možno tiež vyžadovať vyhotovenie stavebnej prípravy na pripojenie k lokálnym alebo regionálnym energetickým sieťam. Vynútiteľnosť jednotlivých opatr ení ostáva otázna.

Legislatíva týkajúca sa prístupu slnečného žiarenia do budov v jednotlivých európskych krajinávh veľmi rôzni. Dokazuje to práca Daylighting Standardisation in Northern Europe, ktorá sa zaoberá odlišnosťami svetlotechnických legislatívnych požiadaviek krajín severnej Európy. Nie len, že rôzne krajiny používajú rôzne prísne kritériá, ale aj metodika posudzovania splnenia požiadaviek pre obytný priestor sa často líši. Je to pochopiteľné najmä z hľadiska rôznych geografických daností, ale svoj vplyv zohráva aj historický vývoj. Eventuálne zjednotenie kritérií na celoeurópskej úrovni sa javí ako relatívne komplikované.

Článok je výňatkom z publikácie Solárna stratégia udržateľného mesta
Autori: Ing. arch. Ján Legény, PhD; Ing. arch. Peter Morgenstein, PhD.
Ústav ekologickej a experimentálnej architektúry Fakulta architektúry Slovenská technická univerzita Nám. slobody 19 813 45 Bratislava
Vydala Slovenská technická univerzita v Bratislave v Nakladateľstve STU. Bratislava, 2015
ISBN 978-80-227-4366-2 85-216-2015

V ďalšej časti sa budeme vnovať metódam aplikácie solárneho princípu do tvorby urbanizmu.