Hore
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

Divízia ISOVER Saint-Gobain Construction Products

Dokonalá izolácia

Stará Vajnorská 139
Bratislava

Saint-Gobain

BIM knižnice a objekty

Stará Vajnorská 139
Bratislava

Internorm

Okná pre pasívne domy

Galvaniho 15 B
Bratislava

Sto Slovensko, s.r.o.

Stavať zodpovedne

Pribylinská 2
Bratislava

SCHÜCO International KG, o. z. Slovensko

Okná, dvere a fasády

Tomášikova 17
Bratislava

KOMA Modular s.r.o.

Říčanská 1191
Vizovice

VELUX SLOVENSKO spol. s r.o.

Prinášame Vám svetlo

Galvaniho 7 7/A
Bratislava

BMI SLOVENSKO

Šikmé a ploché strech

Mojmírovská 9
Ivanka pri Nitre

ISOVER EPS GREYWALL

Divízia ISOVER Saint-Gobain Construction Products (výrobca)
Divízia ISOVER Saint-Gobain Construction Products (distribútor)

VELUX INTEGRA

Elektrické panoramatické strešné okno s...

VELUX SLOVENSKO spol. s r.o. (výrobca)
VELUX SLOVENSKO spol. s r.o. (distribútor)

CITY moduly

Designový mestský mobiliár v merítku drobnej...

KOMA Modular s.r.o. (výrobca)
KOMA Modular s.r.o. (distribútor)

2N® Indoor Compact

2N® Indoor Compact je vnútorná odpovedacia...

2N TELEKOMUNIKACE, a.s. (výrobca)
2N TELEKOMUNIKACE, a.s. (distribútor)

PANORAMA CELOPRESKLENÉ OKNO HX 300

OTVORENÉ. SVETLÉ. VOĽNÉ.
Veľkoplošné...

Internorm (výrobca)
Internorm (distribútor)

Povrchové temperovanie betónového jadra

Princíp temperovania betónového jadra spočíva...

REHAU s.r.o. (výrobca)
REHAU s.r.o. (distribútor)

Hore
Menu
Kalendárium
Vložené
21. december 2015
0
945

Stein a Ludwigov mlyn - industriál očami odborníkov / pamätníkov - 3. časť

Na Fakulte architektúry STU v Bratislave sa uskutočnila v dňoch 10. 11. – 22. 11. 2015 zaujímavá výstava. Témou bola problematika priemyselného dedičstva - industriálnej architektúry. Tretia časť je venovaná osobným rozhovorom s pamätníkmi, bývalými pracovníkmi pivovaru. Cieľom je získať iný pohľad, možno presne taký, ktorý nám chýba.
Stein a Ludwigov mlyn - industriál očami odborníkov / pamätníkov - 3. časť
Autori: Ing. arch. Nina Bartošová, PhDr. Katarína HaberlandováSpolupráca: Mgr. Petra Kalová (Pamiatkový úrad SR Bratislava), Mgr. Naďa Kirinovičová (Pamiatkový úrad SR Bratislava), prom. fil. Blažena Moravčíková (Jazyková korektúra)Návrh: 2014 - 2015Adresa: Námestie slobody 19, Bratislava, SlovenskoPublikované: 22. december 2015

Orálna história a industriálne dedičstvo (Nina Bartošová)

Metóda orálnej histórie nie je preferovaným nástrojom skúmania architektúry. Ide o kvalitatívnu metódu, ktorá bádateľa nedovedie k jednoznačnému obrazu minulosti, ale charakterizuje ju „demokratické“ poňatie dejín. /WEBER, David. Metóda orálnej histórie [online]. Paměti národa [cit. 2015-10-15]. Dostupné na internete: http:// www.pametnaroda.cz/page/index/title/oral-historymethod?locale=sk_SK/
 Ak nazrieme do Charty priemyselného dedičstva /Charta průmyslového dědictví TICCIH [zostavená Medzinárodným výborom pre ochranu priemyselného dedičstva]. Praha, ČVUT, VCPD FA 2013/ z roku 2003 – jedného z najzásadnejších dokumentov v tejto oblasti – zistíme, že definícia priemyselného dedičstva zahŕňa rozličné pozostatky priemyselnej kultúry, „ktoré majú historickú, technickú, sociálnu, architektonickú a vedeckú hodnotu“. Bližšie objasňuje, že ide o fyzické veci alebo miesta. Je teda otázne, do akej miery možno pracovať s osobnou spomienkou, ako so súčasťou priemyselného dedičstva. Spomienka nie je hmotná, teda ju nemožno zničiť. Stratí sa, len ak odíde médium, ktoré ju dokáže sprostredkovať – či už ide priamo o živého človeka, alebo len písomný dokument, audio či videozáznam.

Efemérnosť spomienok nevedie k potrebe chrániť ich spôsobom, ako to robíme s fyzickými artefaktmi, nakoľko to podobným spôsobom ani nie je možné. Chrániť možno až médium, záznam. Z pohľadu skúmania architektúry a jej histórie je navyše subjektívnosť príťažou a spochybňuje relevantnosť predkladaných faktov. Hoci v osobných životoch si uvedomujeme dôležitosť ústne podávanej, napríklad rodinnej histórie, ale keď prejdeme do sféry, ktorá presahuje osobný rozmer, opieranie sa o fakty šírené ústnym podaním nepôsobí dostatočne seriózne. V tomto smere teda nebadať ani snahu o vznik organizovanejšej aktivity o ich zachytenie. Orálna história sa berie o čosi vážnejšie len v prípadoch, keď ide o spomienky či rozhovory s architektmi. /Napríklad viacero publikácií Kataríny Andrášiovej (ÚSTARCH SAV), pracuje s materiálom získaným rozhovormi s významnými slovenskými architektami 60. rokov 20 storočia (ANDRÁŠIOVÁ, Katarína. Šesťdesiate roky 20. storočia v architektúre Slovenska. Výskum prostredníctvom autobiografických výpovedí. In Architektúra & urbanizmus, 2008, roč. 42, č. 1 – 2, s. 119 – 140)/ Architekti sú však málopočetnou a spoločensky exponovanou skupinou ľudí a navzájom sa väčšinou (aspoň v rámci jednej generácie) poznajú. Ich tvorba sa ovplyvňuje v zmysle inšpirácie i konkurencie. U robotníckej masovej triedy, ktorá síce za komunizmu tvorila spoločenskú základňu, ale nepovažovala sa za intelektuálnu elitu, môžu byť dnešné výpovede oveľa „pravdivejšie“. 

Do úvahy treba brať aj to, že minulosť priemyslu v Bratislave, zachytená metódou orálnej histórie, je časovo limitovaná. V druhom desaťročí 21. storočia sa ťažko dopracovať k spomienkam spred roku 1945. Máme k dispozícii len veľmi krátky časový úsek, ktorý mnohí považujú za ešte málo vzdialený, aby sa mohol stať predmetom historického výskumu. Alebo z hľadiska histórie priemyslu v Bratislave, za nie dostatočne zaujímavý, ako bolo napríklad obdobie prelomu 19. a 20. storočia, keď bola industrializácia v meste na vrchole.

Neodškriepiteľnú rolu tu hrá aj komunistická minulosť krajiny. Priemyselná výroba je neoddeliteľná od robotníckej triedy, a keďže tá bola súčasťou politickej propagandy a bolo jej venované priveľa ideologického priestoru, nie je prekvapujúce, že táto téma vedecky neláka. Spomienky bývalých zamestnancov fabrík sa objavujú v publikovaných prácach len skutočne vzácne a nebývajú predmetom uceleného výskumu. Napríklad v kapitole Dynamitka v spomienkach a prameňoch z nich čiastočne čerpá historička Viera Obuchová. /OBUCHOVÁ, Viera. Príbehy z dejín Bratislavy. Bratislava : Marenčín, 2013. s. 233 – 253/ Čerstvou výnimkou je diplomová práca študentky Katedry etnológie a muzeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Michaely Úradníčkovej: „Dimitrovka“ v spomienkach bývalých a súčasných zamestnancov, ktorá je založená práve na využití metódy orálnej histórie, s cieľom „zachytiť kolektívnu pamäť, ktorá je reflektovaná do rozprávania jednotlivých osôb s ústrednou témou obrazu  Dynamitky“. /(Bratislava, FiF UK 2015). Práca vznikla čiastočne z môjho podnetu, po tom, čo som v apríli 2014 oslovila doc. PhDr. Hanu Hlôškovú, CSc., s prosbou, či by sa tejto téme nemohol v rámci zadania venovať niekto z jej študentov/

Napriek tomu, že historicko-architektonické výskumy vo všeobecnosti nemá význam zakladať na ústne podávaných – a teda nevyhnutne subjektívnych – faktoch, konkrétne ochrana pamiatok je na tom inak. V tejto oblasti často vidieť, že ak je argumentácia potreby pamiatkovej ochrany založená len na odborných argumentoch, predovšetkým vychádzajúcich z úzko špecializovaných oblastí, ktoré súvisia s dejinami architektúry a umenia, a ak sa proces ochrany prednostne sústreďuje na metódy a techniky pamiatkovej obnovy – väčšinou naráža na nepochopenie širokej verejnosti. Pre ochranu pamiatok sú kľúčové hodnoty a nejde len o hodnoty definované odborníkmi na pamiatky. Udržateľnosť konkrétnej pamiatky závisí od toho, ako ju vníma spoločnosť, respektíve subjekty, ktoré s ňou prichádzajú do kontaktu a majú vplyv na jej budúcnosť. 

Výpovede, ktoré sme pre túto výstavu zhromaždili, boli získané prostredníctvom rozhovorov s niekoľkými pamätníkmi v septembri roku 2015. Ich réžia bola pomerne voľná, nesnažili sme sa zameriavať len na skutočnosti, ktoré by podopreli naše presvedčenie o zmysluplnosti ochrany a nového využitia priemyselnej architektúry. Cieľom bolo získať iný pohľad, možno presne taký, ktorý nám chýba. Oslovení pamätníci boli bývalými pracovníkmi továrne Stein, nakoľko Ludwigov mlyn po prestavbe v päťdesiatych rokoch postihol požiar. Následne sa využíval len na skladovanie surovín, čo viedlo k tomu, že nemal významnejší počet stálych zamestnancov.

Hoci, alebo práve preto, že zachytené výpovede a doplňujúce fotografie či dokumenty sú pomerne heterogénne, dúfame, že zarezonujú u širšej skupiny obyvateľov Bratislavy, ako len u tých, ktorí boli s továrňou v priamom kontakte. To je jedným z cieľov, o ktorý nám na výstave ide – uvedomenie si, že história mesta ako taká, vrátane sfér a miest, ktoré s niektorými z nás zdanlivo nemajú nič spoločné, sa nás dotýka. Je tým, čo vytvára osobitosť jednotlivých štvrtí a pozostáva z veľkej miery zo subjektívnych spomienok, ktoré majú tú moc pútať ľudí k určitému územiu. Takto nadobudnutý vzťah motivuje k rešpektu prostredia a k aktivite, ktorá vedie k pozitívnemu rozvoju daného priestoru oveľa efektívnejšie, než zámery prichádzajúce zvonka, ktoré nezohľadňujú ráz tých, ktorým je tento priestor vlastný.

Neraz sa stretávame v odborných, ale aj populárnych médiách s vyzdvihovaním príkladov zo zahraničia. Sústreďujeme sa na výsledok, ktorý by sme chceli dosiahnuť a nevenujeme dostatočnú pozornosť krokom, ktoré tam našu spoločnosť so svojou históriou a danosťami, majú šancu doviesť. Na jednej strane môže byť, z pohľadu spomínanej komunistickej minulosti, priskoro na to, aby sme sa témou priemyslu po roku 1945 zaoberali, lebo nedokážeme zaujať potrebný odstup, na druhej strane nám už neostáva veľa príležitostí, aby sme túto minulosť zachytili z prvej ruky.

Čo však uľahčuje v tomto smere konfrontáciu s minulosťou, je uvedomenie si, že každodenný život mal ďaleko od propagandy. Nevyhnutnosť chrániť dedičstvo druhej polovice 20. storočia by malo byť dnes prirodzenou súčasťou pamiatkovej ochrany, hoci v skladbe pamiatok 20. storočia sa to zatiaľ odzrkadľuje len nepatrne. Bez ohľadu na ideologické hľadisko, alebo práve kvôli nemu, veď je súčasťou našich moderných dejín. Neznamená to predsa, že ho nemáme vnímať kriticky. Pracovníci tovární, ich vzájomné vzťahy a postoj k miestu, kde pracovali, odborné znalosti technologických postupov, majú paralely v rôznych politických režimoch. Je možné nepopierať historicko-politický kontext, ale zároveň mu venovať len takú mieru pozornosti, aby neodpútavala pozornosť od skutočností, ktoré napomáhajú pochopiť minulosť komplexnejšie. Slovami francúzskeho sociológa Michela Lallementa, ktorý vychádza z myšlienok jedného z najvýznamnejších sociológov 20. storočia, zakladateľa „chápajúcej“ (komprehenzívnej) sociológie, Nemca Maxa Webera: „Treba rozumieť činnosti ľudí z hľadiska jej subjektívnosti, prostredníctvom ich hodnôt a nielen na základe vonkajších príčin a obmedzení.“

V pivovare Stein fungovali pevné väzby medzi zamestnancami, bez ohľadu na  politicko-spoločenskú situáciu. VPRAVO HORE: Zamestnanci pivovaru Stein v medzivojnovom období. VPRAVO DOLE: Spoločenské podujatie zamestnancov pivovaru Stein v Nitre. Koniec 80. rokov. VĽAVO: Robotníci v pivovare Stein v medzivojnovom období.
V pivovare Stein fungovali pevné väzby medzi zamestnancami, bez ohľadu na politicko-spoločenskú situáciu. VPRAVO HORE: Zamestnanci pivovaru Stein v medzivojnovom období. VPRAVO DOLE: Spoločenské podujatie zamestnancov pivovaru Stein v Nitre. Koniec 80. rokov. VĽAVO: Robotníci v pivovare Stein v medzivojnovom období.Archív Ivana Ozábala a fotografia Kolomana Zúrika

Stein očami pamätníkov (Nina Bartošová)

Osobné rozhovory, ktoré sme absolvovali s tromi pamätníkmi, bývalými pracovníkmi pivovaru Stein, vrhajú územie, ktoré na výstave predstavujeme, do iného svetla. Stein, respektíve už len spomienka naň, nadobúda iný, intímny rozmer. Hoci cez spomienky nedostávame ucelený obraz o minulosti, autenticita, subjektívnosť postrehov, ako aj forma, akou je osobná história podávaná, umožňujú sprostredkovane zažiť pivovar živším spôsobom než odborný historický výklad. Osobné spomienky dovoľujú nahliadnuť do každodenného života ľudí, ktorí v Steine strávili podstatnú časť svojich životov. Pivovar v spomienkach každého z pamätníkov je trochu iný – každý z nich pracoval v podniku v inom časovom rozpätí a v inej pozícii, čo nezainteresovanému poskytuje možnosť dozvedieť sa o rôznych aspektoch: osobných vzťahoch, historických zaujímavostiach, politike podniku, ale aj o produkcii piva a procesov, ktoré bolo nevyhnutné dodržať pri svojho času populárnom nealkoholickom pive Pito alebo výrobe diabetického piva.

Ivan Ozábal

Od roku 1968 pracoval na generálnom riaditeľstve v sekcii odbyt – zásobovanie, od roku 1989 priamo v pivovare Stein, po tom, čo rozpustili generálne riaditeľstvo. Pod generálne riaditeľstvo patrilo podľa Ozábala (osobný rozhovor, 9. septembra 2015) 5 podnikov, potom závody: Západoslovenské pivovary, Východoslovenské pivovary, Stredoslovenské pivovary a pod bratislavský podnik patrilo Hurbanovo, Bratislava, Nitra a dva sódovkárenské závody. Pri dobových záberoch spomína, ako pomáhal propagovať pivo, keď bol odbyt na mizivej úrovni: „Vymyslel som štafetové pitie piva, zoradili sme päť pivárov a na čas pili pivo, jeden vypil, položil, druhý zobral, položil, iná reklama sa vtedy viac-menej nedala robiť, tak sme robili takúto reklamu, aby sme získali záujemcov o naše pivo.“ V Steine robili údajne celé rodiny a „v mnohých prípadoch aj deti a ešte aj vnúčatá tam robili. Z toho pohľadu to bola fabrika, povedal by som, rodinného typu“. 

V čase, keď nastúpil, v bytovom dome, ktorý patril Steinu, bývali viac-menej už len robotníci, „úradníkov tam už veľa nebývalo“. Vysvetľuje, že novšie vzťahy, ktoré v Steine vznikali po roku 1989, už neboli pevné, staršie vznikali dlho, navyše v tom zohralo veľkú rolu ROH. Mnohí boli absolventmi odborného učilišťa v Topoľčanoch. „To vychovalo ľudí aj pre Stein a tí chlapci a dievčatá išli robiť sem do fabriky, takže tie kamarátske vzťahy tam už boli, priateľské alebo aj milenecké, to je to, čo tu teraz chýba. Učilište v Topoľčanoch bolo zamerané aj na výrobu, aj na techniku, na čierne remeslá, a teraz odborníci na čierne remeslá nie sú.“

Ozábal spomína aj na bývalý Ludwigov mlyn, pracoval tam ako brigádnik v roku 1962, keď však fungoval už len na skladovanie. „Pamätám si už len, ako som vykladal ryžu a pšenicu z vagónov a to potom išlo do tých síl. Došla ryža a úprimne povedané, ja som sa ani nezaujímal, odkiaľ je tá ryža. Kamarátov otec robil kedysi, ešte za bývalej republiky v Koospole, potom robil v Ludwigovom mlyne a on nás tam vodil. Takže my sme sa tam len prezliekli a vykladali sme 100 kg pytle s cukrom alebo s ryžou, pšenicou. Robotníci pracovali už len na výkladku a nákladku, neboli tam už partie, ktoré by pretrvali. Zrejme pár administratívnych pracovníkov a potom sme tam boli my brigádnici.“

Na otázku, ako vníma súčasnú situáciu, reaguje, že sa mu na to ťažko pozerá. „Nemajú záujem nič udržať, vidíte aj tuná idú veľkú jamu robiť.“ Zmobilizovanie bývalých pracovníkov, ešte než začali Stein búrať, nevidel ako reálne. „Kto tu zostal, keď to zoberiete... ja mám 74 rokov. Babky, čo tu bývajú v tom baráku, majú cez 80. Majú záujem?“

Juraj Demuth

Juraj Demuth pracoval ako údržbár na fľaškovni. Začínal v sódovkárni v Bratislave, oproti bývalým polygrafickým závodom, na Peknej ceste. Do pivovaru Stein odišiel v roku 1986, v čase, keď sa postavila nová sódovkáreň na Pestovateľskej ulici, predtým tam chodieval len na brigády. V podniku pracoval až do skončenia výroby v roku 2007. Ako vedúci odborov od deväťdesiatych rokov sa stará aj o pravidelné stretávky dnes už len bývalých zamestnancov. Stretnutia bývajú raz do roka a zamestnanci udržiavajú medzi sebou živé vzťahy: v roku 2014 sa ich stretlo 75, tento rok 59. Niektorí z nich majú síce len okolo 50 rokov, ale mnohí vyše 70 – 80, no postupne ich ubúda. 

Demuth v osobnom rozhovore (28. septembra 2015) spomína, že závod sa staral dobre aj o zamestnancov, aj o zariadenie. Až do roku 2002 fungoval kotol, ktorý bol postavený na plyn v roku 1944. Konštatuje, že práca robotníkov bola „zo začiatku velice náročná, vo fľaškovni bol hluk, ťažká robota s bedňami, so sudmi, ...najskôr sa robilo všetko ručne, až neskôr prišla automatická linka. Jedného času, keď nebolo dostatok pracovných síl, robili Kubánci, u nás robili aj Poliaci – po Solidarite, v deväťdesiatych rokoch,“ dodáva. Kubánci chodili do Steinu pracovať údajne za odmenu. „Jeden tu ostal, bol aj na stretávke.“

V závode pracovalo aj veľa žien, väčšinou pri linke alebo v administratíve, mnohé majú dnes nad 70 rokov a viaceré bývajú v „steiňáckej bytovke“. Demuth je podobne ako aj ostatní z bývalých pracovníkov smutný, keď sa rozhovor zvrtne na osud Steinu. Je si vedomý, že by do budúcnosti prevádzka pivovaru v rozsahu, v akom bola, nevydržala v lokalite širšieho centra, kde sa nachádza „kapacita, ktorá privážala a odvážala tovar, kolidovala s mestskou dopravou“, súčasnú jamu – stavenisko, ktoré ostalo po zbúraní väčšej časti zástavby – vníma bolestivo.

Martin Fratrič

Rozhovor s Martinom Fratričom, ktorý pracoval v pivovare ako technológ vo výrobe, poskytuje najširšie spektrum informácií. Podrobne pozná nielen výrobný proces, ale bol predstaviteľom už druhej generácie svojej rodiny, ktorej život bol spätý so Steinom. V Steine totiž začínal už jeho otec (na základe osobného rozhovoru, 28. septembra 2015), Matej Fratrič, len ako 16-ročný brigádnik v roku 1917. Martin Fratrič do Steinu nastúpil v roku 1962, ale vzťah k nemu získal už ako dieťa, keď tam chodieval s otcom. Spomína, ako mu zo žartu zvykol starší zamestnanec maľovať na tvár fúzy výťažkom zo sladu. Vôňa piva mu nikdy neprekážala, práve naopak. „Už keď som šiel trolejbusom z Patrónky a keď mláto vyhadzovali, už som vedel, čo sa deje. Vôňa mláta – vývaru, to bolo niečo fantastické.“ V závode pracoval až do zastavenia výroby, ktoré niesol veľmi ťažko, mal už len dva roky do penzie. Rovnako ho zasiahlo búranie objektov. „Až slzy mi vyhŕkli. Človek keď to vidí, stisne mu srdce.“

Dobre si pamätá aj príbehy, ktoré mu rozprával ešte otec. Na Stein mal takisto pekné spomienky. Ten zažil ako pôvodného majiteľa, starého pána Steina, ktorého mali zamestnanci veľmi radi. /Šlo o Alexandra Steina, ktorý podnikal spolu s mladším bratom Bernátom a synovcami. Podľa: KURINOVÁ, Anna - ZÁHORSKÝ, Ivan: Storočnica bratislavského pivovaru. Bratislava, Západoslovenské pivovary, závod Bratislava 1973, s. 20/  Za vojny ho ako Žida chceli odvliecť a zamestnanci ho schovali v pivovare. „Môj otec mal v tom čase cez 30 rokov, možno 40 a Legionárska ulica bola v tom čase úzka, pivovar zasahoval po tú cestu. Stáli tam železobetónové tanky, uzavreté nádoby a tento starý Stein tam bol cez vojnu skrytý. Vedelo o tom len pár ľudí z pivovaru a medzi nimi môj otec. Chodili tam, zásoby mu nosili. Nemci tam chodili toľko ráz, ale nenašli ho. Bol tam určite pár mesiacov. „Neskôr predal pivovar mestu, aby sa zachránil. Podarilo sa mu ujsť do Viedne, a potom do Ameriky.“ Demuth dopĺňa, že keď sa vrátili jeho synovci v deväťdesiatych rokoch a chceli si Stein nárokovať, zistili, že bol odpredaný. Miesto, kde sa Stein schovával, už neexistuje, bolo to na mieste, ktoré bolo zbúrané v sedemdesiatych rokoch a zasahovalo na dnešnú Legionársku ulicu. Stáli tam staré spilky a varňa. „Tie staré kade sa museli odstreľovať,“ spomína Fratrič. „Došli tam najprv machri so zbíjačkami, do tých jeho spiliek tratataaa a tie sa ani nepohli. Ten betón, keď ho prerezali, ten bol zeleno-modrý, taký betón dneska nevidíte, možno ani mosty, keď sa stavajú. Mohli to jedine odstreliť.“ 

Steinovi synovci pracovali cez prázdniny v továrni, pričom sa na nich nebrali zvláštne ohľady. „Dostali kefu a vodu a „všetko muselo byť čisté, ako paluba na mori. Lebo z vody vzniká sliz, ak sa to neočistí.“ Prácu v Steine si ľudia veľmi vážili, údajne sa tam nedalo len tak dostať, len na odporúčanie. Majitelia dokonca neprepúšťali ani mimo sezóny, pomocná pracovná sila sa používala na udržiavacie práce. Pracovníci dochádzali pôvodne z rôznych miest, Matej Fratrič na bicykli z Lamača, až neskôr hromadnou dopravou. Bytový dom postavil Stein až za vojny. „Tam dostali byty technici, šéfovia, inžinieri, ale aj starý sládek, aby ich mal Stein blízko.“

Proces výroby v pivovare stein

Martin Fratrič popisoval, že v okolí Bratislavy boli veľmi kvalitné odrody jačmeňa, „ten musí byť špeciálny - nesmie byť príliš dlhý, musí byť taký bruškatý, aby obsahoval veľa škrobu“. Jačmeň sa skupoval z družstiev, pred znárodnením od súkromníkov, a kvalitu pred odberom prísne kontroloval odborník, chemickým rozborom. Najskôr odviezol do sladovne, kde sa máčaním jačmeňa v špeciálnych kadiach s kónickým dnom získaval zo škrobu cukor. Steinu patrila sladovňa na Cintorínskej, kde je dnes Mamut, ale podnik vlastnil aj octáreň na Moskovskej.

V sladovni sa musel jačmeň najskôr očistiť, až potom sa máčal počas 48 hodín vo vode, než jej nasal potrebné množstvo. Nasledovne sa vystieral na tzv. humná. Šlo o veľký pozdĺžny priestor, kde sa jačmeň navrstvil do výšky asi 10 cm, pri určitej teplote, kým začal klíčiť. Ako teplota stúpala, bolo ho treba prehŕňať a prevzdušniť. Ak by sa nechal voľne ležať, korienky klíčiacich zŕn by sa zamotali a vznikli by hrče, tzv. „vrabce“. Keď korienky dorástli do určitej dĺžky, jačmeň sa pozbieral na spracovanie v lieske. Fratrič prirovnal liesku k „trúbe na pečenie“, ktorá mala jedno jalové - perforované dno - rošt, pod ktorým bolo dno pevné. Prefukovaním teplého vzduchu sa polotovar vysúšal a prehŕňal a po odstránení klíčkov ostal slad. /Klíčky sa považovali za odpad a zvykli sa vyhadzovať, než predseda družstva v Lamači, ktorý mal skúsenosti s hospodárením od mlada, ich začal používať ako krmivo. Vďaka tomu stúpla v jeho družstve dojivosť na prvé miesto v Západoslovenskom kraji, hoci predtým mávali v tomto smere problémy/ 

Odklíčený slad – nemohol byť príliš vlhký, ale ani príliš vysušený - sa odviezol do pivovaru a uskladnil sa v silách. Obsahoval cukor – odtiaľ je odvodený názov slad - potrebný na výrobu piva. Než sa začal variť, bolo ho potrebné zomlieť, ale len do tej miery, aby zrnko puklo a nerozomlelo sa na múku. Obal zrna - plucha - počas výroby slúžil ako filter. Slad sa potom varil vo varniach a tento proces trval 12 hodín. Výroba šla nepretržite, kým sa varilo, vystierala sa ďalšia várka, takže počas 24 hodín sa urobili zhruba štyri várky. Varením vznikla sladina, následne sa do nej pridal chmeľ a ďalším varením počas dvoch hodín, sa premenila na mladinu. Chmeľ sa pridával, aby pivo zhorklo. „Práve tá horkosť pridáva pivu charakter. Človek má potrebu tú horkosť ešte druhýkrát zaliať a tým pádom mal pivovar väčší zisk.“

Mladina sa z varne schladila na zákvasnú teplotu, približne 6 - 10 stupňov, podľa toho, ako sládek, odborník v pivovare, rozhodol. „Ak sa mladina schladí hlbšie, pri zakvasení začne neskôr pracovať, teplota proces urýchľuje. Umiestnila sa do kvasných nádob, boli to otvorené nádoby (dnes existujú modernejšie zariadenia: semi-kontinuálne linky alebo CK tanky) a následne sa pridali pivovarské kvasnice. Tie sa kultivovali priamo v pivovare.“ Kvasnice zo Steinu sa využívali aj na ďalšie účely, odkupovali ich napríklad pekári, dávali ich do chleba známeho ako B-vit, alebo sa predávali do lekární, ako výživový doplnok. Juraj Demuth doplnil, že skutočnosť, že sa občas kvasnice dostali aj do kanalizácie, vyhovovalo vodárom, pretože museli vodu menej čistiť. Čističky pracujú tiež na báze kvasnicového systému, kde sa nečistoty vykvasia.

HORE Plnenie fliaš vo fľaškovni, historický záber. Medzivojnové obdobie. DOLE Kedysi obľúbené nealkoholické pivo Pito a dobové fľaškové etikety
HORE Plnenie fliaš vo fľaškovni, historický záber. Medzivojnové obdobie. DOLE Kedysi obľúbené nealkoholické pivo Pito a dobové fľaškové etiketyArchív Ivana Ozábala

Množstvo pridaných kvasníc záviselo od toho, koľkopercentné pivo bolo treba vyrobiť. „Desiatka mala 10 % cukru, dvanástka 12 %. Percentá predstavovali cukor, nie alkohol. Desiatka má 4,2 % alkoholu, dvanástka má 5 %. Pokiaľ sa zo sladu nevylúhovalo dostatočné množstvo cukru, čo sme potrebovali, tak sme museli pridať trochu kryštálového cukru. Viac cukru znamenalo viac alkoholu. Kvasenie trvalo pri desiatke 9 - 10 dní, pri dvanástke to bolo dlhšie.“ Pri špeciálnych pivách bolo treba proces prispôsobiť. „Pito malo svoj fígeľ, sacharidy nesmeli prekvasiť. Nechalo sa kvasiť len 12 hodín, a keď sme videli, že kvasinky začínajú pracovať, rýchlo sa pivo schladilo. Cukry v ňom ostali, neboli prekvasené, ale dalo sa to piť, malo to už charakteristickú pivnú chuť, len to nemalo alkohol. U diabetického piva sa zas všetky cukry museli nechať prekvasiť, takže pivo neobsahovalo žiaden cukor.“ Následne, keď pivo vykvasilo, sudovalo sa do pivníc, ležiackych tankov. Pivo muselo odpočívať, aby dokonalejšie dokvasilo. Dvanástka musela ležať až tri mesiace. Pivo šlo ďalej cez filtre  a až potom sa stáčalo do sudov alebo sa plnilo do fliaš.

Fratrič poprel, že by pivo zo Steina nemalo dobrú kvalitu. Problém bol však v období, keď bol po pive obrovský dopyt a pivovary na Slovensku neboli. Stein bol stavaný na „550 - 1 000 hektolitrov ročne a my sme na to museli vyrábať stále viac a viac, čím sa porušovala technológia. Jeden rok sme vyrobili okolo 880-tisíc. Za socializmu to bolo tak - pivovary ešte nestáli, ale plán už bol postavený. Vyrábali sme za ostatných (za pivovary v Topoľčanoch, v Hurbanove, Trnave, Šariš). Keď sme potrebovali pomoc, aby sme poopravovali naše zariadenie, nikto pomocnú ruku nepodal a kvalita potom klesala.“ Tvrdí, že keď Stein končil, mal jedno z najmodernejších zariadení a pri likvidácii sa ostatné pivovary oň bili. „To, že bolo pivo kvalitné, vedeli aj z vlády - každý utorok sme ich mali na krku z HZDS,“ konštatoval Fratrič.

Fotografie z medzivojnového obdobia, zachytávajúce Mateja Fratriča, oficiálne zamestnaného v pivovare Stein od roku 1924 (brigádoval v ňom od roku 1917). FOTOGRAFIA Z KANCELÁRIE: Martin Fratrič, bývalý technológ výroby v pivovare Stein, ktorého otec pôsobil v pivovare od roku 1917. HORE Umyváreň sudov v pivovare Stein. DOLE Stáčanie piva do sudov. ÚPLNE VĽAVO Ukážka závodného preukazu a preukazu ROH.
Fotografie z medzivojnového obdobia, zachytávajúce Mateja Fratriča, oficiálne zamestnaného v pivovare Stein od roku 1924 (brigádoval v ňom od roku 1917). FOTOGRAFIA Z KANCELÁRIE: Martin Fratrič, bývalý technológ výroby v pivovare Stein, ktorého otec pôsobil v pivovare od roku 1917. HORE Umyváreň sudov v pivovare Stein. DOLE Stáčanie piva do sudov. ÚPLNE VĽAVO Ukážka závodného preukazu a preukazu ROH.Foto: Archív Martina Fratriča
VĽAVO HORE Pivovar na historickej pohľadnici z roku 1926. Archív Pavla Habáňa. VĽAVO DOLE Pivovar v roku 1973. VPRAVO HORE Záber na Ludwigov mlyn zo strechy objektu pivovaru Stein, ktorý susedí s dnes jediným objektom areálu, ktorý ostal zachovaný - bývalou kvasiarňou (spilkou), 2013. VPRAVO DOLE Nádvorie bývalého pivovaru Stein približne pol roka pred začiatkom búracích prác, 2013.
VĽAVO HORE Pivovar na historickej pohľadnici z roku 1926. Archív Pavla Habáňa. VĽAVO DOLE Pivovar v roku 1973. VPRAVO HORE Záber na Ludwigov mlyn zo strechy objektu pivovaru Stein, ktorý susedí s dnes jediným objektom areálu, ktorý ostal zachovaný - bývalou kvasiarňou (spilkou), 2013. VPRAVO DOLE Nádvorie bývalého pivovaru Stein približne pol roka pred začiatkom búracích prác, 2013.FOTOGRAFIE VPRAVO: Storočnica Bratislavského pivovaru. Bratislava, Západoslovenské pivovary, 1973. s. 49., FOTOGRAFIE VĽAVO: Nina BartošováFOTOGRAFIE VPRAVO: Storočnica Bratislavského pivovaru. Bratislava, Západoslovenské pivovary, 1973. s. 49., FOTOGRAF
Niekoľko úradných listov týkajúcich sa pivovaru Stein v Bratislave z rokov 1944, 1947 a 1952. Pozdravy „Na stráž!“, „Daj boh šťastia“ a „Päťročnici úspech!“ ilustrujú meniacu sa spoločensko-politickú situáciu v krajine.
Niekoľko úradných listov týkajúcich sa pivovaru Stein v Bratislave z rokov 1944, 1947 a 1952. Pozdravy „Na stráž!“, „Daj boh šťastia“ a „Päťročnici úspech!“ ilustrujú meniacu sa spoločensko-politickú situáciu v krajine.Archív hlavného mesta SR Bratislava: Pivovar Stein, úč. spol. Fond ÚHA, parc. č. 10366 - 10370, krabica 461. Reprofoto: Katarína Haberlandová.

Stein a Ludwigov mlyn. Industriál očami odborníkov/pamätníkov

Výstava sa konala 10. 11. – 22. 11. 2015 na Fakulta architektúry STU v Bratislave.

Koncepcia výstavy/editorky katalógu:
Ing. arch. Nina Bartošová, PhD. (Ústav dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok, Fakulta architektúry STU v Bratislave), PhDr. Katarína Haberlandová (Oddelenie architektúry Ústavu stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave)

Texty: © Ing. arch. Nina Bartošová, PhD., PhDr. Katarína Haberlandová, Mgr. Petra Kalová (Pamiatkový úrad SR Bratislava), Mgr. Naďa Kirinovičová (Pamiatkový úrad SR Bratislava) 2015
Jazyková korektúra: prom. fil. Blažena Moravčíková
Anglický preklad: © Mgr. Martin Tharp 2015
Autori fotografií: © Ing. arch. Nina Bartošová, PhD., Ivan Ozábal, Koloman Zúrik 2015

Projekt vznikol na Ústave dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok Fakulty architektúry STU v Bratislave v spolupráci s Oddelením architektúry Ústavu stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave a Pamiatkovým úradom Slovenskej republiky.

Realizácia výstavy a katalógu bola finančne podporená ministerstvom kultúry Sr (mk-4060/2015/4.3.2), agentúrou vEga (priemyselné dedičstvo – teória a metodológia ochrany aplikovaná vo výskume územia Bratislavy, projekt č. 2/0095/14) a Fakultou architektúry STU v Bratislave. poďakovanie patrí všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli k realizácii tohto projektu.

Poloha diela

Ing. arch. Nina Bartošová
PhDr. Katarína Haberlandová
Pravý stĺpec
Menu
Hlavný obsahHlavný obsah
Čakajte prosím