Stein a Ludwigov mlyn - industriál očami odborníkov / pamätníkov - 1. časť

Predslov (Nina Bartošová, Katarína Haberlandová)

Projekt industriál očami odborníkov/pamätníkov vznikal dlhodobejšie. Motivovala ho snaha ponúknuť paralelne niekoľko pohľadov na problematiku priemyselného dedičstva. Ide o tému, ktorá je na jednej strane v širšej spoločnosti stále v kurze – predovšetkým vďaka príťažlivosti industriálnej architektúry – na druhej strane vzbudzuje mnohé otázky, lebo sa ju nedarí uchopiť v rovine pamiatkovej ochrany. Úlohy spojené s industriálom, či už v rovine konverzií, alebo jeho skúmania a definovania ochrany vyhľadávajú odborníci (architekti, historici, pamiatkari) napriek tejto rozporuplnosti. Charakter a hĺbka poznatkov, s ktorými narábajú odborníci, navádza k pokusom definovať univerzálnu odpoveď na riešenie konfliktných situácií, hoci je zrejmé, že každý nový prípad ochrany a konverzie priemyselnej architektúry má svoje špecifiká. Aktivita vyvíjaná odborníkmi, zatiaľ nevedie k výraznejšiemu zvratu a často nedokáže zabrániť definitívnemu zániku vzácnych príkladov priemyselného dedičstva. Práve to bol dôvod, prečo sme sa rozhodli pristúpiť k téme menej tradičným – interdisciplinárnym – spôsobom, o ktorom sa síce veľa hovorí, ale v praxi ho vidieť stále zriedkavo, respektíve limituje sa prevažne na technické, historické, menej umenovedné smery, pričom etnologický a sociologický pohľad zvyčajne absentujú. 

Myšlienku prezentovať spomienky pamätníkov vedľa návrhov priemyselných konverzií vypracovaných študentmi Fakulty architektúry STU a výsledkov pamiatkového výskumu, priamo inšpirovali dve výstavy. Prvou bola výstava Včera Predvčerom – Cvernovka a jej príbehy, ktorú v bratislavskej Cvernovke usporiadal v roku 2013 ateliér Bavlna. Druhou bola výstava Adijo, tovarna [Farewell, Factory] realizovaná v roku 2014 v Mestskom múzeu v Ľubľane, ktorá zobrazuje príbehy desiatich tovární v meste. Obidve spomínané výstavy mali spoločný práve ľudský aspekt, ktorý mnohým výstavám, prezentujúcim architektúru chýba. Hoci zohľadňovať tento pohľad nie je vždy nevyhnutné, ak chceme širšej spoločnosti vysvetliť význam priemyselných stavieb, je chybou ho ignorovať, lebo v tomto prípade je mimoriadne výpovedný. Okrem toho, nejde len o prvoplánové zbieranie zovšeobecňujúcich argumentov na podporu záchrany fyzických pamiatok. Ide o pamäť tisícok ľudí žijúcich v meste, v ktorom ešte pred niekoľkými desiatkami rokov pracovalo významné percento jeho obyvateľov v oblasti priemyslu. Táto skutočnosť sa určitým spôsobom dotýka nás všetkých.

Zmenou spoločensko-hospodárskej situácie po páde komunizmu narástol odpor ku všetkému, čo s bývalým režimom nejako súviselo. Rýchlo zabúdame na ešte nedávno fungujúce továrne. Hoci je podobná reakcia pochopiteľná, je dobré si uvedomiť, že potretie tejto minulosti sa výrazne podpisuje na dnešnom selektívnom vzťahu k priemyselnej architektúre. Inšpirovaní celosvetovým záujmom o priemyselnú estetiku sme síce naklonení vyzdvihovať pamiatky tohto druhu z prelomu 19. a 20. storočia, ale novšie etapy prehliadame. Paradoxne však, pri plošných demoláciách najväčších bratislavských tovární (Kablo, Gumon, Danubius) odišli všetky etapy ich vývoja. Pritom išlo o „učebnicové“ priemyselné areály, kde vrstvenie historických období reprezentované jednotlivými stavebnými etapami bolo jednou z najdôležitejších hodnôt.

Riešenia, s ktorými prichádzajú odborníci z rôznych oblastí, podvedome rátajú s tým, že spoločnosť – respektíve subjekty participujúce na konkrétnom prípade – zmenia svoje mylné správanie a začnú rozmýšľať inak. Požiadavky odborníkov sú celkom legitímne, avšak podobne sú na tom ďalšie požiadavky, ktoré sú založené na celkom iných, napríklad ekonomických ukazovateľoch. Tie nemusia byť nevyhnutne v rozpore s kultúrnohistorickými hodnotami, aj keď u nás to tak stále je. V bojoch o zachovanie pamiatok síce môžeme argumentovať morálnou povinnosťou národa chrániť fyzické artefakty svojej histórie a odvolávať sa na kultúrnu vyspelosť krajiny, ale ide opäť o snahu zmeniť status quo zvonku. Zvonku preto, lebo tí, ktorí majú skutočný vplyv na budúcnosť väčšiny priemyselných areálov, tieto presvedčenia nezdieľajú a neváhajú ísť do konfliktu aj za cenu balansovania na hrane zákona. Tento trend nie je vlastný len našej krajine, avšak sila vyvážiť ho je v zahraničí, zdá sa, razantnejšia, čo dokazujú mnohé príklady kvalitných konverzií industriálnej architektúry, ktoré obdivujeme len z diaľky.

Hoci situácia sa veľmi pomaly mení, stále sa javí ako schodnejšie hľadať vinníkov, naoko sprísňovať legislatívu a symbolicky trestať nezákonné aktivity. V celospoločenskom meradle je však dôležitejšie to, aby sa paralelne vyvíjala aktivita, ktorá má šancu napomôcť zmene súčasného stavu znútra spoločnosti. Musí pracovať nielen s vedeckými poznatkami, ale aj s potrebami lokálnych obyvateľov či užívateľov konkrétneho miesta. V tomto smere, veríme, že môže napomôcť práca s autentickými spomienkami pamätníkov, ktoré by mali byť oveľa zrozumiteľnejšou časťou celého procesu výskumu a prezentácie industriálu. Súčasne, v prípade lokalít, kde existuje reálna možnosť zásahu do pôvodného stavebného fondu továrne konverziou, nemôžeme ignorovať existenciu opodstatnených ambícií typického investora vstupujúceho do určitého územia s cieľom jeho premeny. Jedine zohľadnenie často rozporuplných predstáv a snaha o ich zladenie, môže viesť k optimálnejším výsledkom, než k tým, ktorých bývame v Bratislave svedkami.

Výstava o pivovare Stein a Ludwigovom mlyne v Bratislave – v rámci rozsiahlejšieho plánu projektu Industriál: očami odborníkov/pamätníkov – prezentuje zo skupiny nami špecifikovaných pohľadov/aspektov to podstatné, čo dokáže navodiť komplexnejší dojem z dvoch priemyselných areálov s rozdielnymi osudmi, situovaných v jednej lokalite, na križovatke Krížnej, Legionárskej a Karadžičovej ulice. Výstava pracuje s tým, čo je nateraz k dispozícii vo všetkých nami sledovaných a už spomenutých oblastiach pamiatkového (architektonicko-historického) výskumu, študentských projektov konverzií objektov a zozbieraných pamätí niekoľkých z bývalých pracovníkov továrne Stein. Ambíciou výstavy a sprievodného katalógu je predovšetkým vzbudiť záujem ďalších subjektov, ktoré by mohli prispieť nielen do ďalšej zo série plánovaných výstav (publikácií) v rámci tohto projektu, ale čiastočne aj napomôcť postupnej celospoločenskej zmene. Charakter projektu naznačuje, že pôjde o zmenu zdĺhavú, avšak sme plne presvedčené o zmysluplnosti nášho zámeru.

Industriálna architektúra: jej skúmanie kedysi a dnes (Katarína Haberlandová)

V súčasnosti si konečne začíname byť vedomí hodnôt industriálu a stále citlivejšie vnímame priemyselnú architektúru 19. a 20. storočia ako súčasť kultúrneho dedičstva, s ktorou sa v zmysle jej ochrany narába nerovnoprávne. Preto pátrame po príčinách, ktoré tento stav spôsobili. Je ich, samozrejme, viac, tak ako to napokon reflektuje aj naša výstava a texty katalógu. Jednou z príčin, možno nie vždy dostatočne zdôrazňovanou, je chápanie industriálnej architektúry ako marginálnej témy, tak trochu izolovanej od ostatného vedeckého skúmania modernej architektúry. Len dobre zvládnuté historické (teoretické) pozadie danej témy však môže plnohodnotne doplniť aktivity v ostatných oblastiach poznania industriálu, ktoré tu predstavujeme. 

V starších, no ťažiskových dielach o dejinách architektúry na Slovensku, z ktorých dodnes môžeme čerpať cenné poznatky, je pritom problematika priemyselnej architektúry zastúpená pomerne dobre. Už v knihe Andreja Szőnyiho Tak rástla Bratislava z roku 1967, ktorá má predovšetkým topografický ráz, autor deklaruje, akou významnou mierou rozvoj priemyselných areálov v druhej polovici 19. storočia zmenil urbanizmus slovenských miest. Mimochodom, v rámci priemyslu Bratislavy zmieňuje aj „americký umelý mlyn“, čím má nepochybne na mysli práve Ludwigov mlyn. /SZőNY, Andrej: Tak rástla Bratislava. Bratislava, Vydavateľstvo SFVU 1967. s. 60/ V knihách Martina Kusého Architektúra na Slovensku 1918 – 1945 z roku 1971 a Architektúra na Slovensku 1945 – 1975 z roku 1976 je priemyselnej výstavbe venovaná samostatná kapitola. Najmä v prípade mladšej z týchto publikácií môžeme pozornosť venovanú priemyslu prisúdiť aj faktu, že rozvoj daného typu stavebníctva bol jedným z nástrojov vtedajšej politickej propagandy, pomocou ktorého ilustrovala hospodársku prosperitu krajiny. Kusý sa v rámci textov o priemyselnej architektúre venuje primárne konštrukčnému vývoju najvýznamnejších stavieb a rozboru architektonických hodnôt len okrajovo, avšak samotný výber stavieb, ktorý tu uvádza a dopĺňa ho výpovedným obrazovým materiálom, ukazuje aj tento rozmer. V polovici osemdesiatych rokov vyšiel zborník Technické pamiatky Bratislavy, ktorý sa stal prvým súhrnným zdrojom historických dát o jednotlivých odvetviach výroby v Bratislave. V tomto prípade však nebolo zámerom vytvoriť text hodnotiaci alebo hľadajúci pozíciu priemyselnej architektúry Bratislavy v kontexte dejín modernej architektúry.

Krátko po roku 1989 vyšli dve diela o architektúre 20. storočia. Slovenská architektúra a česká avantgarda 1918 – 1939 od Ladislava Foltyna a monografia o Dušanovi Jurkovičovi Architekt Dušan Samuel Jurkovič od Dany Bořutovej. Foltyn, hoci knihu venoval medzivojnovému obdobiu, v úvode podrobne popisuje genézu širších súvislostí architektonického myslenia v nadväznosti na obdobie prvej priemyselnej revolúcie, vedeckých znalostí a metód, ktoré začali vplývať na spôsob myslenia aj v oblasti kultúry. Cituje osobnosti, ktoré najväčšmi ovplyvnili svojimi myšlienkami začiatky modernej architektúry v našom prostredí – Adolfa Loosa, Jana Kotěru, Pavla Janáka a ďalších. Prirodzene sa dostáva aj k téme priemyselnej architektúry. V komentári pod fotografiou dnes už neexistujúcej elektrárne bratislavskej továrne Dynamit Nobel píše: „Technické stavby, na ktorých sa po prvý raz uplatnili nové materiály a techniky a pri ktorých rozhodujúcu úlohu zohralo stvárnenie vnútra, znamenali rozvinutie dialektického vzťahu medzi vnútrom a vonkajškom a akcentovali architektúru ako priestorotvorné umenie.“ /FOLTYN, Ladislav: Slovenská architektúra a česká avantgarda 1918 – 1939. Bratislava, Vydavateľstvo SAS 1993. s. 26/  Foltyn spomína aj Dušana Jurkoviča a jeho špecifickú úlohu vo formovaní modernistických názorov, ktoré napokon nerozvinul tak jednoznačne ako jeho mladší kolegovia. Komplexne sa Jurkovičovej tvorbe venuje už spomínaná kniha Dany Bořutovej. Hoci je dobre známe, že Jurkovič navrhol, najmä počas spolupráce so Západoslovenskými elektrárňami, aj rad priemyselných stavieb, autorka podrobnejšie analyzuje len jeho stanice lanovej dráhy na Lomnický štít. Pri tomto technickom diele si všíma hlavne Jurkovičovu suverénnosť v narábaní s formovým repertoárom funkcionalistickej moderny popri riešení funkčných aspektov stavby. V druhej – doplnenej biografii, ktorú Bořutová dokončila a vydala v roku 2009, sa priemyselnými stavbami (aj pre elektrárne) a ich pozíciou v Jurkovičovej tvorbe zaoberala vo väčšej miere. Pozornosť venovala „čítaniu“ Jurkovičovho architektonického rukopisu kombinujúceho aktuálne modernistické trendy s jeho zakotvením v prvkoch ľudového umenia aj v najjednoduchších účelových stavbách.

Aj z týchto málo príkladov je zrejmé, že skúmanie priemyselnej architektúry bolo pred rokom 1989 a tesne po ňom na solídnej úrovni zodpovedajúcej spoločenskej situácii. V ďalšom období desiatich až pätnástich rokov nebolo na tento trend dostatočne nadviazané. Okrem toho, v oblasti ochrany technických pamiatok nenastala zmena, ktorú by sme logicky očakávali. Pokračovala totiž smerom ochrany a vyhlasovania menších technických stavieb. Pamiatkový fond tohto typu nebol významnejšie rozširovaný o modernú priemyselnú architektúru. Slobodné skúmanie moderného industriálu metódami nezaťaženými ideológiou, v novej politickej atmosfére javiacej sa na prvý pohľad prajne, sa stalo ilúziou. Túto skepsu prelomila publikácia Architektúra Slovenska v 20. storočí Matúša Dullu a Henriety Moravčíkovej z roku 2002, ktorá okrem iného prostredníctvom hutných textov o technických dielach Emila Belluša ukázala nové metodologické možnosti nazerania na modernú priemyselnú architektúru, potvrdené v monografii o tomto architektovi od Matúša Dullu z roku 2011.

O osude väčšiny významných tovární sa v tom čase už rozhodovalo v rámci neprehľadnej privatizácie. Veľmi podobná situácia bola v susednej Českej republike, kde však dokázali urobiť prezieravý krok, založiť Výzkumné centrum průmyslového dědictví na Českom vysokom učení technickom v Prahe. Táto skupina výskumníkov sa zamerala na systematické mapovanie priemyselných stavieb a areálov v Čechách. K stratám na priemyselnom dedičstve síce došlo, avšak k postupnej zmene spoločenského nazerania na industriál ako opodstatnený predmet ochrany činnosť VCPD zaiste prispela. /Viac o tom píše Nina Bartošová v článku Priemyselné dedičstvo dynamitky verzus tradičná pamiatková ochrana. Aktualizovanie teoretických východísk. (Architektúra a urbanizmus 2014, XLVIII, 3 – 4, s. 228)/

Okolo roku 2005 sme mohli už „naživo“ sledovať konverzie industriálu aj v Bratislave, čo vzbudzovalo určitý optimizmus aj u nás. Medzi prvé patrili Múzeum dopravy v areáli Hlavnej stanice, Múzeum plynárenstva v bývalej kotolni mestskej plynárne, Vodárenské múzeum na Devínskej ceste. Jednou z prvých vskutku aktuálne poňatých konverzií sa stala Design factory na Bottovej ulici. Systematickejšie mapovanie bratislavských priemyselných lokalít prebiehalo na Oddelení architektúry Ústavu stavebníctva a architektúry SAV, na základe čoho vznikla v roku 2006 výstava fotografií Antona Sládeka Industriálna Bratislava. Prakticky vzápätí sa však začali objavovať náznaky záujmu o likvidáciu viacerých cenných areálov v Bratislave, čo nás – napriek preukázateľnému úsiliu – zastihlo nepripravených. Cena za toto poučenie bola privysoká. Z mapy Bratislavy zmizla významná časť kultúrnej vrstvy moderných dejín mesta v podobe tovární Kablo, Gumon, Danubius, Mlynu Jedľa a Tabakovej továrne. Netrvalo dlho a nasledovala druhá vlna boja o Cvernovku a Stein. Pravdepodobne aj na základe týchto udalostí v rokoch 2008 – 2010 inicioval Pamiatkový úrad Slovenskej republiky prieskum industriálu v jednotlivých krajoch Slovenska, zámerom čoho nebolo rozširovať poznatky o existujúcich pamiatkach, ale hľadať nové, ktoré by perspektívne mohli doplniť aktuálny fond. Výsledky prieskumu však boli zúročené minimálne.

To, čo sa však v súčasnosti javí dôležitejšie, než sumarizovať chyby minulosti, je začať skúmať industriálnu architektúru v celom rozsahu hodnotového systému modernej architektúry. Je dôležité uvedomiť si, že inkubátorom modernistických myšlienok v architektúre bola v neposlednom rade práve priemyselná architektúra. Táto myšlienka nie je nová, avšak dosiaľ bola, zdá sa, nevedome či zámerne obchádzaná, z čoho rezultoval dojem, že tento druh architektúry nie je potrebné považovať za hodnotovo rovnocennú súčasť architektonického dedičstva. Vysvetľovalo by to, prečo sme si tak dlho hoveli v mylnom presvedčení, že nemáme povinnosť ju adekvátne chrániť. To, že priemyselnú architektúru nepovažujeme za nositeľa napríklad estetických hodnôt, nie je síce správne, ale je to zaužívaný postoj, ktorý je potrebné trpezlivo meniť. Ak sme sa naučili akceptovať nešpecifickú situáciu podmienenia krásy účelnosťou pri funkcionalistickej architektúre, nie je dôvod neurobiť tak aj v prípade priemyselnej architektúry, od ktorej napokon tento princíp odpozorovali. Zaväzuje nás to exaktnejšie definovať kvality priemyselnej architektúry najmä z kunsthistorického pohľadu. Všeobecne postavená akceptácia pamiatkových hodnôt priemyselnej architektúry nestačí, o čom sme sa opakovane presvedčili. Hodnoty industriálu, respektíve jeho význam v názorovom formovaní architektonickej moderny možno dobre analyzovať predovšetkým prostredníctvom dobových textov – časopiseckých článkov. V tomto zmysle sú prínosné už rané texty zakladateľských osobností moderny v Čechách, ktoré po vzniku Československej republiky a príchode väčšieho  počtu architektov českého pôvodu zohrali dôležitú úlohu aj u nás. Z tých pripomeňme aspoň text Jana Kotěru O novém umění z roku 1900 v časopise Volné směry, považovaný za manifest modernej architektúry v Čechách. Navonok by sa zdalo, že architektonické texty z prvej polovice 20. storočia už máme natoľko zažité, že nás nemôžu obohatiť a posunúť. V zmysle skúmania priemyselnej architektúry je však opak pravda. Návrat ku „koreňom“ diskurzu o zmysle a ďalšom vývoji modernej architektúry sa ukazuje v tomto prípade ako nevyhnutný a užitočný. Dokazuje to aj pomerne nedávny príspevok v časopise Architektúra a urbanizmus, ktorý inicioval nález nerealizovaných skíc industriálnych stavieb architekta Josefa Mareka zo začiatku dvadsiatych rokov 20. storočia. /HABERLANDOVÁ, Katarína: Od technickej krásy k estetike moderny a späť: nerealizované priemyselné stavby Josefa Mareka v kontexte vývoja modernej architektúry 1900 – 1939. Architektúra a urbanizmus 2014, XLVIII, 3 – 4, s. 250 – 270/ V tomto monotematickom čísle časopisu venovanom industriálnemu dedičstvu sa však nachádza viacero štúdií (aj zo zahraničného prostredia), ktoré ukazujú nesmierny bádateľský potenciál tejto témy do budúcnosti. 

Pivovar Stein (Naďa Kirinovičová)

Areál Pivovaru Stein sa rozprestieral na severovýchodnej strane bratislavského Starého Mesta v bloku ulíc Legionárska, Krížna, Blumentálska a Bernolákova, lemovanom prevažne bytovými domami. V období vzniku pivovaru na začiatku sedemdesiatych rokov 19. storočia bola táto časť Bratislavy perifériou mesta s obydliami vinohradníkov a remeselníkov a výrobnými podnikmi, z ktorých najvýznamnejšie a najväčšie boli Tabaková továreň a Kefová továreň Grüneber. V bezprostrednej blízkosti pivovaru viedla dráha konskej železnice so stanicou na nároží Krížnej ulice a neďaleko stál parný mlyn Ludwigovcov. 

Vznik pivovaru sa kladie do roku 1872, keď spoločníci Iritzer a Stein žiadali magistrát mesta Bratislavy o vydanie stavebného povolenia na stavbu pivovaru – išlo o výstavbu sladovne na rohu Cintorínskej ulice a výstavbu pivovaru na Blumentálskej ulici. Prvé pivo z novopostaveného pivovaru bolo hotové už v decembri toho istého roku a v roku 1873 ho uviedli na trh. Pivovar Stein sa zakrátko stal významným podnikom a zaradil sa medzi najväčšie pivovary na Slovensku. O kvalite tu vyrábaného piva svedčia mnohé ocenenia, ktoré získal na európskych výstavách už koncom 19. storočia. V dvadsiatych rokoch 20. storočia pivovar funguje pod názvom Brüder Stein Brauerei A. G., neskôr, až do znárodnenia v roku 1948, sa uvádza ako Bratislavský pivovar a sladovňa, Bratia Stein(ovia), účastinná spoločnosť. Po vzniku Slovenského štátu zmluvou z 11. 7. 1939 odpredali vtedajší vlastníci pivovaru, Alexander Stein, Dr. Hugo Stein a Františka Steinová, majoritný podiel Slovenskej banke. Tento akt sa zároveň stáva medzníkom v historickom i stavebno-technickom vývoji pivovaru, keď sa končí prvá vývojová etapa pivovaru vo vlastníctve zakladateľov a príslušníkov rodiny Stein spojená so založením a postupným budovaním pivovaru s modernizáciou strojového vybavenia a technológií v období prvej svetovej vojny a po nej, a nastupuje druhá etapa, v ktorej Slovenská banka na pozadí dobovej hospodárskej a priemyselnej konjunktúry realizuje zásadné kroky k zväčšeniu podniku, spojené s veľkými investičnými akciami, postupnou zásadnou prestavbou i zánikom pôvodných výrobných budov.

Na základe historických dokumentov sme pomerne dobre informovaní o rozsahu a skladbe budov v areáli pivovaru koncom tridsiatych rokov 20. storočia i vtedajšom strojovom zariadení. Najstaršie budovy stojace vtedy v areáli pochádzali z rokov 1876 – 1896 a patrili k nim aj hlavné výrobné objekty – varňa a kvasiarne, ktoré stáli pri uličnej čiare Legionárskej ulice a tiež strojovňa a stará kotolňa situované z dvorovej strany. Ďalej tu bola budova, ktorá plnila funkciu umyvárne a smoliarne sudov a stáčiarne piva, pod ktorou bol rozsiahly ležiacky suterén. K podružným, ale nemenej dôležitým súčastiam výrobného areálu patrili objekt ľadovej pivnice, vodný filter, garáž a hostinec a najstarší objekt z roku 1876, ktorý vtedy plnil funkciu fľašovne a sušiarne mláta. Zo strany Novomestskej ulice (dnes Blumentálskej stáli hlavné brány do pivovaru a solitérna administratívna budova, v ktorej sa nachádzali kancelárie i bytové jednotky. V období prvej svetovej vojny bola postavená výrobňa ľadu (umelá ľadovňa) a chladiareň, ku koncu dvadsiatych rokov 20. storočia tiež vodná veža so strojovňou vybudovaná nad ležiackymi pivnicami a v roku 1936 nová kotolňa s komínom a budovou zmäkčovania vody. K pivovaru prináležali tiež rôzne dielne a pomocné prevádzky (práčovňa, maštale, sklad benzínu...). Architektúru budov z tohto obdobia charakterizujú klasické tvary kvádrových hmôt tehlovej konštrukcie so sedlovými strechami a murovanými štítmi tvorené v duchu historizmu, ktorých autormi boli pravdepodobne bratislavskí stavitelia Ignác a Karol Feiglerovci. V rámci najstaršieho stavebného fondu pivovaru sa progresívnym typom železobetónovej konštrukcie vymyká stavba chladiarne s vodnou vežou z roku 1929 realizovaná stavebnou firmou Pittel & Brausewetter. 

Táto firma je spojená so stavebnými dejinami pivovaru aj po roku 1938, keď Slovenská banka ako majoritný vlastník naštartovala veľký rozvoj pivovaru vrátane rozširovania a prestavby pôvodných budov (prestavba fľašového oddelenia, prestavba kotolne na strojovňu, prístavba garáže, prestavba a prístavba zotavovne zamestnancov a iné), ako aj výstavby nových objektov, a to najmä sila z roku 1943 a varne z roku 1944. V období štyridsiatych rokov 20. storočia sa v areáli postavila i nová závodná kuchyňa a zotavovňa alebo nový hlavný vchod s bránami, v dôsledku čoho však boli zbúrané niektoré staršie budovy pivovaru. Zmeny rozvrhu stavieb a celkového pôdorysu areálu súviseli s mestskými reguláciami, na základe ktorých muselo nevyhnutne dôjsť k zmenám zástavby najmä na Legionárskej ulici a na rohu s Novomestskou ulicou. Novostavby na uličných čiarach sa zároveň svojím architektonickým stvárnením exteriéru prispôsobili okolitej obytnej zástavbe s využitím repertoáru tradičných prvkov a detailov (kamenné šambrány, plastické klenáky, kamenný obklad s rímsou v parteri alebo obdĺžnikové okná s členenou okennou výplňou). Naopak, smerom do areálu, na dvorových fasádach alebo stavbách situovaných vo dvore, pôvodný koncept počítal s uplatnením výrazu pohľadovej tehly a prvkov železobetónovej konštrukcie v duchu „vžitého“ obrazu priemyselnej stavby. Mierka budov po obvode areálu sa zmenila v prospech masívnejších hranolových stavieb v zásade s využitím modernej železobetónovej skeletovej konštrukcie s uplatnením konzervatívneho architektonického prejavu vychádzajúceho z moderného poňatia historizmu, ktorý pravdepodobne konvenoval konzervatívnejšiemu a tradicionalistickejšiemu prúdu modernej architektúry vojnových rokov. Pôvodne historizujúci areál pivovaru z konca 19. storočia sa pretvoril na moderný priemyselný areál prvej polovice 20. storočia, pre ktorý bola typická triezva, striedma stavebná forma a architektonický jazyk. V tomto období položili základ aj pre novostavbu kvasiarne s chladiarňou a tiež novostavbu kotolne, strojovne a komína, ktoré však boli realizované až po znárodnení v roku 1948 už pod hlavičkou národného podniku Západoslovenské pivovary, závod Bratislava. Stavebné povolenie na výstavbu novej kvasiarne s charakteristickou kupolou bolo povolené ešte v roku 1944, keď sa začali aj výkopové práce. Realizácia stavby, sprevádzaná niekoľkými zmenami pôvodného projektu, v ktorom sa dokonca na istý čas upustilo od ukončenia kupolou, sa však pretiahla až do prvej polovice päťdesiatych rokov 20. storočia. V priebehu šesťdesiatych – osemdesiatych rokov 20. storočia pribudli do areálu ďalšie objekty výrobných hál a skladov, vrátane rozľahlej viacpodlažnej budovy laboratórií pozdĺž Legionárskej ulice tesne nadväzujúcej ku kvasiarni, ktorá bola výsledkom veľkej prestavby a modernizácie pivovaru v rokoch 1967 – 1972. Tú sprevádzalo aj zavedenie vtedy špičkovej modernej techniky a automatizácie prevádzok, čím štátny podnik v roku 1973 oslávil 100 rokov od založenia pivovaru. „Vynovený starý mládenec“, ako výstižne pivovar nazvali zostavovatelia knihy pripravenej k tomuto výročiu, fungoval ako jeden z popredných potravinárskych podnikov v podstate až do revolúcie v roku 1989 a patril k najvýkonnejším slovenským pivovarom. Definitívne sa v ňom výroba zastavila v roku 2007 po tom, čo bol areál predaný zahraničnému vlastníkovi a výroba piva pod značkou Stein presunutá do pivovaru Vyhne.

Nový vlastník plánoval postaviť na tomto mieste byty, hotel, kancelárie a obchody, pričom pôvodne uvažoval o prinavrátení výroby piva v malom pivovare s reštauráciou, ktorý by bol súčasťou novovybudovaného polyfunkčného komplexu. Z ambiciózneho plánu napokon zišlo, spoločnosť sa dostala do konkurzu a areál bývalého – po skončení výroby niekoľko rokov nevyužívaného a postupne chátrajúceho pivovaru – do dražby. Do pozornosti širokej verejnosti sa dostal niekoľkými požiarmi i postupným viditeľným miznutím krytiny na kupole kvasiarne. Hoci areál bol súčasťou pamiatkového územia – pamiatkovej zóny (Centrálna mestská oblasť) a vzťahoval sa naň režim pamiatkovej ochrany v rozsahu zachovania a údržby historického pôdorysu a parcelácie, výškového a priestorového usporiadania, prvkov exteriéru aj funkčného využitia územia, táto ochrana sa vzhľadom na historicky, urbanisticky a technicky hodnotné budovy areálu a ich postupné chátranie, ukázala ako nedostatočná. Zároveň od roku 2007 začal Pamiatkový úrad Slovenskej republiky s úlohou pasportizácie industriálneho dedičstva, ktorej výsledkom bolo zmapovanie zachovaných technických a industriálnych stavieb jednotlivých regiónov a základné zhodnotenie ich pamiatkových hodnôt, ktorej výsledkom malo byť vytypovanie a postupné vyhlasovanie jednotlivých objektov alebo súborov (areálov) za národné kultúrne pamiatky. Napokon bol v roku 2010 PhDr. Habáňovou z Krajského pamiatkového úradu Bratislava na základe podrobného archívneho výskumu a vyhodnotenia stávajúcich historických súčastí areálu spracovaný odborný podklad na vyhlásenie troch objektov areálu – ležiackych pivníc, kvasiarne a varne so silom – za národnú kultúrnu pamiatku, ktorého cieľom mala byť ochrana individuálnych pamiatkových hodnôt vybraných objektov. Výber objektov nebol náhodný, zohľadňoval jednak historické hľadisko – išlo o najstarší stavebný fond areálu s významnými architektonickými hodnotami – a tiež reprezentatívnosť trojice objektov z pohľadu technologického procesu produkcie piva – varenie (varňa), kvasenie (kvasiareň) a skladovanie (ležiacke pivnice). Prekážkou v konaní o vyhlásení za kultúrnu pamiatku sa stal konkurz majiteľa bývalého pivovaru, a z tohto dôvodu Ministerstvo kultúry SR v odvolacom konaní rozhodnutie Pamiatkového úradu SR napokon zrušilo.

Otáznik nad osudom areálu, vrátane historicky cenných objektov, ostal visieť až dovtedy, keď sa v lete 2013 v dražbe pivovar predal novému súkromnému majiteľovi a v otázke pamiatkovej ochrany mohli pamiatkové orgány znova konať. K trom pôvodne navrhovaným objektom bol do návrhu priradený objekt chladiarne s vodnou vežou, ktorý stál priamo nad ležiackymi pivnicami z 19. storočia. V obidvoch pokusoch o vyhlásenie pivovaru za národnú kultúrnu pamiatku bol zohľadnený i záujem vlastníka o funkčné i komerčne výhodné využitie areálu a možnosť jeho prebudovania. Objekty navrhnuté na vyhlásenie za pamiatku ostali vzhľadom na rozsah areálu v minimálnom zastúpení. Vyhlásením vybratých objektov za kultúrnu pamiatku sa sledoval záujem na zachovaní týchto objektov a ochrana ich pamiatkových hodnôt pri adaptácii, konverzii a budúcom funkčnom využití v rámci plánovaného prebudovania areálu. V objektoch navrhnutých na vyhlásenie za kultúrnu pamiatku sa technologické zariadenie, s výnimkou kvasiarne, v ktorej zostali zachované veľké kvasiarske kade alebo rošt pre chladiace štoky pod kupolou, nezachovalo. Objekty preto ponúkali rozľahlé adaptabilné priestory industriálneho rázu dané zachovanými prvkami konštrukcie: viacpodlažný objekt varne so silom s nečlenenými priestormi presvetlenými po obidvoch stranách, hríbové stĺpy v kvasiarni, zaujímavá dispozícia priestorov s pôvabnou figúrou vodnej veže v chladiarni alebo rozsiahly ležiacky suterén tehlovej konštrukcie. Z konštrukčného a architektonického hľadiska išlo o autenticky zachované stavebné objekty v hmote, pôdoryse, podlažnosti, konštrukcii a v dispozícii, s rôznou mierou neskorších stavebných zásahov, ktoré však nemali zásadný vplyv na zachovanie a vnímanie ich pamiatkových hodnôt.

Výskum a z neho vychádzajúci odborný podklad na vyhlásenie za kultúrnu pamiatku podrobne špecifikoval významný súbor pamiatkových hodnôt, ktorého sú vybrané objekty nositeľmi. Predovšetkým išlo o historickú hodnotu v kontexte fungovania jedného z najvýznamnejších pivovarov na Slovensku, t. j. budovy ako hmotné dokumenty stavebného vývoja areálu od jeho založenia v 19. storočí zhruba do päťdesiatych rokov 20. storočia reprezentujúce dve významné stavebné etapy vývoja pivovaru. Rovnako podstatná bola urbanistická hodnota, a to nielen objektov varne so silom a kvasiarne, postavených v línii Blumentálskej, respektíve Karadžičovej ulice a významne dotvárajúcich urbanistickú skladbu tejto časti mestskej štvrte, ale aj chladiarne s vežou, ktorá bola výrazným prvkom vnútorného nádvoria a je dokladom vlastnej urbanistickej skladby výrobného areálu. Aj z urbanistického hľadiska tieto stavby predstavujú autentický pozostatok a fakticky poslednú stopu po industriálnej minulosti tejto časti Bratislavy. Z pohľadu architektonickej pamiatkovej hodnoty sú stavby významným predstaviteľom historického industriálu Bratislavy z obdobia konca 19. storočia (pivnice), dvadsiatych – tridsiatych rokov 20. storočia (strojovňa s vodnou vežou) a z obdobia štyridsiatych – päťdesiatych rokov 20. storočia (varňa so silom a kvasiareň), pričom majú sebe vlastnú architektonickú hodnotu, charakteristickú pre dve najstaršie stavebné etapy a ich stavebný program i štýlové zaradenie architektúry. Aj bez zachovanej technológie sú objekty dokladom výrobnej činnosti ako zástupcovia hlavných výrobných a technologicky špecifických funkcií pivovaru. V zmysle medzinárodnej Charty industriálneho dedičstva boli vybrané objekty definované aj ako nositelia spoločenskej hodnoty, nakoľko sú vnímané a spoločensky zakotvené ako pripomienka pivovarského závodu a teda priemyselnej histórie Bratislavy i celého Slovenska. Samotné stavby sa stali jedinečným a nenahraditeľným historickým, vedeckým, technickým, spoločenským aj architektonickým svedectvom a jediným hmotným pozostatkom vypovedajúcim o činnostiach, ktoré majú hlboké historické dôsledky. 

Investor projektu, nazvaného New Stein (Stein2), prezentoval svoju predstavu novej zástavby na mieste bývalého pivovaru, ktorý počítal so zachovaním objektu kvasiarne (tzv. spilky), ktorá ako výšková dominanta s kupolovým prestrešením, vnímaná odjakživa ako symbol pivovaru Stein, sa mala stať symbolom nového komplexu a pripomienkou (i plánovaným funkčným využitím ako múzeum pivovarníctva, reštaurácia s výčapom) na niekdajšiu výrobu piva. Vlastník areálu v priebehu konania spochybnil definované pamiatkové hodnoty areálu, respektíve vybraných objektov (čiastočne i kvasiarne) navrhnutých na vyhlásenie za kultúrne pamiatky argumentujúc zlým stavebnotechnickým stavom, nemožnosťou funkčnej konverzie a adaptácie týchto objektov i spochybnením kvalít zachovanej architektúry. Konečný verdikt v otázke pamiatkovej ochrany padol následným rozhodnutím odvolacieho orgánu – Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, ktoré za kultúrnu pamiatku vyhlásilo len objekt kvasiarne. Tá sa, po kompletnej asanácii areálu, ocitla v pozícii jedinej stojacej stavby, osihotenej a samostatne veľmi ťažko schopnej vypovedať a sprostredkovať bohatú históriu pivovaru Stein.

Ludwigov mlyn (Petra Kalová)

Pôvodný areál Ludwigovho mlyna v Bratislave bol založený v roku 1880 jedným z členov rodiny Ludwig (buď to bol otec Gottfried Ludwig, alebo jeho syn Ján Ludwig). Gottfried bol obchodníkom s ošípanými, ktorého úspešné podnikateľské aktivity neskôr prebral jeho syn Ján. Areál Ludwigovho mlyna sa začal pod ich vedením rozvíjať na mieste pôvodného mlyna z 18. storočia na dnešnej Krížnej ulici. Táto lokalita, križovatka Krížnej a Karadžičovej ulice, bola pred príchodom Ludwigovcov najskôr mestskou perifériou s agrárnym rázom, kde sa pestovali rôzne druhy plodín. Postupne sa premieňala na stredisko obchodu na okraji mesta. Už v druhej polovici 18. storočia túto časť obývali rôzni remeselníci – obuvníci, hrnčiari, vinohradníci, výčapníci či obchodníci s hydinou. Ich pôsobenie teda ovplyvnilo vznik obchodnej a neskôr priemyselnej štvrte na periférii, ktorá sa tu rozvíjala ďalšie dve storočia a ovplyvnila aj ďalší stavebný vývoj mesta. Strategickým pri rozvoji priemyslu aj urbanizmu bolo vybudovanie Konskej železnice v roku 1846, ktorá spájala Bratislavu s Trnavou. /OBUCHOVÁ, Viera: Priemyselná Bratislava. Bratislava, Albert Marenčin PT 2009, s. 69 – 81./ 

Situovanie mlyna v tejto lokalite nebolo náhodné v spojitosti s jej historickým vývojom. Pôvodne na pozemku, kde bol Ludwigov mlyn, stál starší mlyn z 18. storočia. Vďaka vlakovému spojeniu bolo možné dovážať ošípané z Trnavy a zo Žitného ostrova. /HOLČÍK, Štefan: V mlyne svietili prvé žiarovky v meste [online]. Bratislavské noviny [cit. 2015-10-09]. Dostupné na internete: http://www.bratislavskenoviny.sk/najnov. sie-spravy-z-bratislavy/pamatnici-historie/v-mlynesvietili-prve-ziarovky-v-meste.html?page_id=74600/ Okrem výroby múky (šesť vagónov denne) spracovával mlyn aj ďalšie produkty, ktoré slúžili ako krmivo. V začiatkoch pracovalo v mlyne 70 robotníkov, o dva roky neskôr sa ich počet zvýšil na 90. /Kolektív autorov: Dejiny Bratislavy. Bratislava, Obzor 1978, s. 168/  Hoci dosiaľ nemáme ucelené informácie o rodine Ludwigovcov, zo zatiaľ dostupných zdrojov možno usúdiť, že išlo o významnú rodinu aktívnu v priemyselnej a obchodnej činnosti. Ján Ludwig bol dokonca mestským poslancom a jeho syn Ernest vicekonzul v Číne. Ďalší osud rodiny ostáva zatiaľ nejasný. Areál, ktorý Ludwigovci založili, sa však aj naďalej rozvíjal a fungoval nasledujúce 20. storočie. Jeho ďalší osud ovplyvnili politické zmeny krajiny a s tým súvisiace zákony podmieňujúce vznik rôznych spoločností zaoberajúcich sa spracovaním obilia, výrobou mlynárskych produktov a iných krmovín. Pod tieto spoločnosti patril aj areál Ludwigovho mlyna. V princípe sa vždy menil len názov spoločnosti, no ich kompetencie ostali rovnaké. Najskôr vzniklo v Bratislave v roku 1919 Ústredné družstvo, následne sa v priebehu času názvy menili na Slovenskú obilnú účastinnú spoločnosť (rok 1934), Obilnú spoločnosť pre Slovensko (rok 1939), Ústredie pre hospodárenie s poľnohospodárskymi výrobkami (rok 1948), Poľnohospodársky nákupný a zásobovací podnik n. p. (1961). /ZÁRECKÝ, Ľudovít: Štyridsať rokov poľnohospodárskeho zásobovania a nákupu. Bratislava 1988, s. 18/ Pod túto spoločnosť patril aj Ludwigov mlyn, ktorý si ešte aj v roku 1937 ponechal pôvodný názov a to: Gottfried Ludwig parný mlyn úč. spol. Bratislava. Tieto historické fakty a zmeny vlastníctva mali, prirodzene, vplyv na urbanistický a stavebný vývoj areálu. Podľa toho možno jeho vývoj rozdeliť na tri zásadné etapy: Prvá etapa sú roky 1880 - 1925, druhá roky 1934 - 1937 a tretia roky 1947 - 1950, v ktorých sú znateľné najväčšie stavebné úpravy, hoci sa areál menil počas celej aktívnej prevádzky. Prvá etapa je obdobím pôsobenia rodiny Ludwigovcov. O tom, ako vyzeral pôvodný mlyn, vieme len na základe fotografie z roku 1905 uverejnenej v publikácii bratislavského historika Tivadara Ortvaya. Mlyn je zobrazený z pohľadu Krížnej ulice. Na tie časy išlo o pomerne rozsiahlu, päťpodlažnú budovu zastrešenú sedlovou strechou s umierneným až strohým výrazom fasády, ktorá priam ostro kontrastovala s honosným palácom rodiny, situovanom na nároží areálu. Už aj táto veľkosť tak priemyselnej, ako aj obytnej stavby a vôbec rozsiahlosť areálu, ktorá je z fotky viditeľná, dokladá významné postavenie rodiny. Žiaľ, v roku 1921 vypukol v mlyne požiar, následkom ktorého mlyn vyhorel. Napriek týmto škodám bol mlyn vystavaný nanovo s dôrazom na aplikovanie ohňovzdorných stavebných materiálov a prvkov, ktoré by pri prípadnom ďalšom požiari stavbu ochránili. Vyobrazenie areálu na hlavičkovom papieri firmy z roku 1925 ukazuje novostavbu mlyna, ktorá je veľmi podobná tej pôvodnej. Z toho možno vyvodiť domnienku, že mlyn vyhorel len čiastočne, a teda bol zrekonštruovaný do obdobnej podoby. Novinkou a modernizáciou tejto stavby mlyna bola už železobetónová vodná nádrž projektovaná firmou Pittel & Brausewetter osadená na vrchole strechy mlyna. Práve tá mala byť ďalšou poistkou, aby v prípade požiaru ho bolo možné rýchlo uhasiť. Aj po prestavbe si areál stále zachoval svoju uzavretosť voči ulici, kde jeho hranice určujú tak priemyselné, ako aj obytné a administratívne stavby vytvárajúce vnútorný dvor. Jediným spojením medzi ulicou a areálom boli dva vstupy, kadiaľ viedla železničná vlečka. V tejto fáze bol vybudovaný aj nový typ stavby, pri ktorom možno predpokladať, že ide o predchodcu obilného sila, vystavaného hneď v nadväznosti na nárožný palác. Všetky nové budovy si zachovali rovnaký architektonický ráz zodpovedajúci pôvodným objektom. 

Výrazným obdobím v stavebnom a urbanistickom vývoji areálu bola druhá etapa v rokoch 1934 – 1937, ktorá areál zmodernizovala, kde okrem už existujúceho mlyna boli postavené skladové budovy na múku, tiež čistiareň obilia a lúpareň hrachu a aj obilné silo. Išlo o tradičné, dvojpodlažné stavby so sedlovými strechami odkazujúce na architektúru sýpok. Výnimočným, vybočujúcim zo stavebnej tradície skladovania obilia bolo práve obilné silo, ktoré so svojou výškou približne desaťposchodového domu predstavovalo dominantný prvok areálu. Poslednou etapou, ktorá ovplyvnila vývoj boli roky 1947 - 1950. V areáli sa opäť realizovala stavba nových skladov, ktoré na plánoch nesú len označenie A až D, pričom sklad B nahradil lúpareň hrachu. Zmodernizované boli aj kancelárska a administratívna budova a pristavené nové garáže. Autormi projektov boli architekti Cyril Urban a Juraj Tvarožek. Táto prestavba je súčasne aj dokladom zmeny viacerých funkcií areálu (mlyn, chov dobytka, produkcia krmiva) na jedinú funkciu, a to výrobu a distribúciu minerálnych kŕmnych prísad pre dobytok v rámci celého Slovenska. Pravdepodobne tesne po tejto prestavbe vypukol v areáli požiar, ktorý mal za následok zničenie skladov. V tom čase prebudovali aj administratívnu a kancelársku časť na dnešnú podobu. Ak by sme mali zhrnúť urbanistický a stavebný vývoj areálu, ktorý mal dosah na dnešný, súčasný stav, boli to najmä dva požiare a zmena funkcie z mlyna s areálom na výrobňu kŕmnych zmesí. V tejto nadväznosti budovy podliehali neustálej modernizácii podľa potreby výroby. Tak sa stalo, že pôvodné, pomerne nové sklady z tridsiatych rokov 20. storočia nahrádzali iné, ešte modernejšie. Napriek všetkým týmto „nástrahám“ sa z areálu autenticky zachovali dve stavby - spomínané obilné silo a sklad C, obidve z rokov 1934 - 1935. Hoci sú až z druhej etapy vývoja, v súčasnosti predstavujú najstaršie objekty areálu. Zo strany Krížnej ulice môžeme ešte vidieť aj pôvodnú myšlienku z prvej etapy blokovej výstavby, dnes už bývalých administratívnych budov. Ich súčasný vzhľad však vôbec nepripomína ich podobu v minulosti. 

A predsa z toho mála, čo nám zostalo, predstavuje práve silo výnimočnú stavbu z hľadiska historického, konštrukčného aj technického. Silo bolo projektované na 330 vagónov obilia, ktoré sa skladovalo v jedenástich skladovacích komorách valcového tvaru. Zmenou oproti tradičnému skladovaniu v etážových sýpkach (akú predstavuje aj sklad C, situovaný hneď vedľa) bol už len samotný tvar silových komôr, ktoré boli zámerne bez okenných otvorov, čím sa predĺžil čas skladovania bez znehodnotenia obilia. Súčasne sa zvýšila aj kapacita príjmu obilia na pomerne malom pôdoryse. Tma v komorách zničila prípadný hmyz a zabezpečila konštantnú teplotu. Nečakanú zmenu teploty a vlhkosti bolo možné regulovať aj vetracími zariadeniami a kanálikmi. Princípom skladovania bolo ponechať aspoň jednu komoru prázdnu, vďaka čomu sa obilie striedavo presypávalo z jednej komory do druhej, čím sa prevzdušňovalo, a tak sa zabezpečila jeho kvalita. Prítomnosť človeka bola potrebná len na diaľkové ovládanie technického zariadenia prevádzky, ktoré zabezpečovalo plynulý príjem a výdaj obilia zo železničnej vlečky až do silovej komory. Treba zdôrazniť, že tento spôsob skladovania a typ stavby prišiel do Európy zo Spojených štátov amerických, kde boli obilné silá oceňované nielen ako inovatívne spôsoby v skladovom hospodárstve, ale aj z hľadiska architektonického výrazu. To si všímali svetoví architekti ako Le Corbusier a Walter Gropius, pre ktorých boli inšpiráciou v ich tvorbe. V architektonickom výraze ide o špecifickú stavbu v priemyselnej architektúre, ktorá je dominantná svojou výškou, mohutnosťou a zovretosťou hmoty. Spojenie valcových skladovacích komôr vytvára dynamický, zvlnený plášť stavby. Z konštrukčného hľadiska bolo možné túto stavbu realizovať vďaka už dobre osvedčeným stavebným metódam využívajúcim primárne železobetónové konštrukcie. Stavbu sila v Ludwigovom mlyne realizovala popredná firma zaoberajúca sa týmito konštrukciami - Pittel & Brausewetter. O trvácnosti týchto konštrukcií svedčí aj fakt, že silo dnes stojí v zásade v nezmenenej podobe. Bol to práve železobetón, ktorý pomohol vytvarovať silové komory a vytiahnuť ich do potrebnej výšky. Výška bola jednou zo základných princípov fungovania sila. K najhospodárnejšiemu a najrýchlejšiemu chodu v sile totiž dochádzalo, keď sa obilie zdvihlo čo najvyššie, aby bolo potom vlastnou váhou dopravované na miesto určenia, všetko bolo koncipované na princípe gravitácie. A napokon, aj dnes nám obilné silo ako jedno z posledných evokuje spomienku na niekdajšiu priemyselnú perifériu mesta. Napriek stále nekončiacej sa asanácii a výstavbe nových budov aj v tejto časti mesta je silo pohľadovo vnímateľné tak zo strany Krížnej ulice, ako aj zo strany Metodovej ulice. O kvalite stavby a jej pokrokovom technickom aspekte svedčí aj spätné ohliadnutie sa na históriu vývoja areálu. Stavebné zásahy, ktoré si vyžiadala meniaca sa výroba, sa obilného sila vôbec nedotkli, keďže jeho funkcia bola nadčasová pre všetky vývojové etapy. Tieto argumenty vytvorili dostatočnú platformu na to, aby sa obilné silo bývalého Ludwigovho mlyna úspešne zaradilo do zoznamu Národných kultúrnych pamiatok.

Stein a Ludwigov mlyn. Industriál očami odborníkov/pamätníkov

Výstava sa konala 10. 11. – 22. 11. 2015 na Fakulta architektúry STU v Bratislave.

Koncepcia výstavy/editorky katalógu:
Ing. arch. Nina Bartošová, PhD. (Ústav dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok, Fakulta architektúry STU v Bratislave), PhDr. Katarína Haberlandová (Oddelenie architektúry Ústavu stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave)

Texty: © Ing. arch. Nina Bartošová, PhD., PhDr. Katarína Haberlandová, Mgr. Petra Kalová (Pamiatkový úrad SR Bratislava), Mgr. Naďa Kirinovičová (Pamiatkový úrad SR Bratislava) 2015
Jazyková korektúra: prom. fil. Blažena Moravčíková
Anglický preklad: © Mgr. Martin Tharp 2015
Autori fotografií: © Ing. arch. Nina Bartošová, PhD., Ivan Ozábal, Koloman Zúrik 2015

Projekt vznikol na Ústave dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok Fakulty architektúry STU v Bratislave v spolupráci s Oddelením architektúry Ústavu stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave a Pamiatkovým úradom Slovenskej republiky.

Realizácia výstavy a katalógu bola finančne podporená ministerstvom kultúry Sr (mk-4060/2015/4.3.2), agentúrou vEga (priemyselné dedičstvo – teória a metodológia ochrany aplikovaná vo výskume územia Bratislavy, projekt č. 2/0095/14) a Fakultou architektúry STU v Bratislave. poďakovanie patrí všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli k realizácii tohto projektu.