S Henrietou Moravčíkovou o majákoch a prízrakoch

Rozprával sa Juraj Kováčik . 

Akadémia vied má Ústav stavebníctva a architektúry v rozsiahlom areáli, vlastne parku pri lese, s kľukatými cestičkami a ledabolo označenými budovami. Pokoj a kľud tu kontrastuje s kakofóniou rušnej premávky na neďalekej Patrónke. Do areálu som vošiel zadným vchodom. Chvíľu som blúdil, kým ma domáci okoloidúci nasmerovali k tej správnej budove, ktorá leží, ako ináč, na druhej strane parku hneď pri hlavnom vchode. Pri vysvetľovaní cesty používali skratku ÚSTARCH a ja som si pripadal, ako keby ma popletený časostroj preniesol do jedného z románov bratov Strugackých. Ťažko si predstaviť lepšie miesto pre robenie rozhovoru o významných stavbách socializmu.

JK: Začnem úplne zoširoka. Hovorí sa, že architektúra funguje ako veľmi dobrý obraz spoločnosti a spoločenskej situácie svojej doby. Výrazné alebo významné stavby sú pamätníky, ktoré v sebe konzervujú obraz toho, ako spoločnosť v tej dobe fungovala. Je to pravda alebo je to tak trochu idealizovaný pohľad na architektúru?

HM: Je to vlastne už až také klišé. Architektúra, svedectvo dôb. Ale v podstate to samozrejme je pravda. Nedá sa tomu nič vytknúť. Obraz, ktorý o danej dobe takto dostávame je na jednej strane pravdivý a na druhej strane deformovaný. Pravdivý je preto, lebo sa nám zachovajú tie najlepšie diela danej doby, tie, ktoré stavali v najväčšom množstve a najviac determinovali dané prostredie. Ale nie sú to všetky diela, ktoré sa v tej dobe vytvorili, takže to, čo nám zostáva, je len fragment. Ten ale súčasne dobre hovorí o tom, čo boli preferencie tej spoločnosti. Keď sa nám zachovali stredoveké hrady, tak je zrejmé, že ťažisko finančných zdrojov putovalo do hradov. Keď sa nám zo socializmu zachovali panelové sídliská a veľké monumenty, tak je jasné, kam peniaze išli. Je to vlastne stále platná téza. Architektúra je svedectvo doby.

Celý rozhovor si nájdete na stránke Hentak.