Odišla Milica Marcinková

Milica Marcinková patrila k prvej generácii žien, ktoré vyštudovali architektúru na Slovenskej vysokej škole technickej. Pôsobila v oblasti školských a kultúrnych stavieb ale aj v obnove historickej architektúry.

Jej prvé návrhy pavilónovej základnej školy v Devíne a Detského diagnostického ústavu v Trnávke podstatným spôsobom ovplyvnili vtedajší proces inovácie priestorového riešenia škôl na Slovensku. Už na tých návrhoch vidno Marcinkovej záujem o paralelné línie stien, o intenzívne prepájanie interiéru s exteriérom ako aj pozoruhodný zmysel pre kontext, schopnosť reagovať na topografiu miesta či pôvodnú urbanistickú štruktúru, ktoré uplatnila aj v svojej ďalšej tvorbe. Na neskorších dielach k nim pristúpila aj záľuba v štruktúrovaných keramických či drevených povrchoch. Nájdeme ich aj na Dome kultúry v Bojniciach, ktorý roku 1981 ocenili Cenou ZSA a ktorý možno považovať za Marcinkovej najlepšie dielo.

Pani architektku som mal možnosť bližšie spoznať v roku 2015, keď sme pripravovali výstavu venovanú šiestim predstaviteľkám prvej generácie slovenských architektiek. Očarila ma svojim britkým úsudkom, skvelou pamäťou aj jemným humorom. V rámci prípravy výstavy sme rozobrali množstvo tém. Nechýbala ani otázka dvojkariérneho partnerstva s architektom Mariánom Marcinkom či paralelnej úlohy architektky a matky. Na otázku, ako sa jej spolupracovalo s manželom šibalsky poznamenala: „Robili sme nejaké súťaže, ale nebolo to až také zábavné. Marián bral všetko strašne vážne, dôkladne. Nedokázal akceptovať žiadnu srandu. Mne sa zdalo, že človek lepšie veci vymyslí, keď je to trochu žartovné. Marián je náramne usilovný. Ja to až do takej miery nemám. Beriem veci ľahšie. Inak by som to všetko nezvládla...“ V čom bol teda jej prístup k práci iný? „Musela som pracovať rýchlo, inak by som nestihla prácu, dieťa, domácnosť... Žena musí vedieť robiť viac vecí odrazu. To bol aj spor medzi nami. Marián považuje za zlé, robiť viac vecí odrazu. Ale ja som to tak musela robiť, vždy viac vecí naraz. Vždy som bola u nás doma aj väčší majster na domáce roboty – pritĺcť klinec a podobne. Keď bolo dačo treba, tak som to urobila. Marián nad tým skôr dlho špekuloval.“

Prvá generácia slovenských architektiek a architektov postupne odchádza. Ostávajú po nich skvelé domy, inšpiratívne príbehy a spomienky všetkých nás, čo sme mali tú česť poznať ich osobne.

Henrieta Moravčíková