Najlepší verejný priestor v Brne vznikol okolo výčapu

Na rohu Jakubského námestia sa tesnia ľudia na nízkych obrubníkoch, každý s pol litrom v skle. Neúspešne hľadám miesto na sedenie priamo na ulici, zadkom sa musím vtesnať medzi partiu cudzincov a starších Jágrových fanúšikov. Obyčajným mestským priestorom za kostolom sa šíri vrava vo viacerých jazykoch. Môžete sa tu hlučne smiať, ale aj ticho pregĺgať a len tak sledovať ostatných. Študentov, kravaťákov, hipsterov na cestných bicykloch. Esencia českého hospodského večera, ale bez zafajčených pivničných priestorov, sa za krátky čas stalo lákadlom pre stovky ľudí.

Výčapníkovi v bare Na stojáka kvapká pot z čela, jeho dvaja kolegovia s povzdychom pozerajú na rad čakajúcich štamgastov a rýchlo umývajú ďalšie poháre. V podniku sa nesedí, čaká sa dlho, varí sa len koleno a obložený chlebíček, žiadne nealko, na bare len 4 druhy piva. Napriek tomu sa pípa nezastaví a námestie sa štrngajúcimi pohármi začína plniť už poobede. Každý deň.

Aj ja nepohodlne sedím na chodníku so svojím šnytom, teda malým pivom vo veľkom pohári pre dámu a premýšľam, čo je na tomto priestore iné, čím je výnimočný, keď sa stal za pár rokov, bez akejkoľvek tradície, najvyužívanejším verejným priestorom v meste. Znakom úspechu je presah podniku, z baru na stojáka sa stal priestor na sedáka, a to všade, kde je to len trochu možné.

V skutočnosti ten priestor sám o sebe nevzbudzuje emócie. Síce nie je zlý ani špinavý, nemá prehnanú reklamu, okná zalepené nápismi SOL-ÁRI-UM, ale predstavu o dokonalom kodaňskom modeli dizajnu aj tak narúšajú reklamné plachty pivovarov, tradičné záhradky, žiadne lavičky a ako memento neúspešného preberania komunitných trendov – prázdna pop-up knižnička osamelo sa kĺzajúca po dlažbe na svojich vratkých kolieskach. Miesto je výnimočné asi len v tom, že síce leží na križovatke ulíc, v prirodzenom uzle, ale je v zátiší, ďalej od centrálneho námestia.

Pocit závetria je možno jedným z dôvodov, prečo sa tu začali ľudia zastavovať. Pravdepodobnejšie ale je, že je to len dobrým pivom. Pivo architekti nenavrhli a ľuďom na chodníku v družných rozhovoroch sú proporcie priestoru asi ukradnuté. Ich prítomnosť však priťahuje ďalších zákazníkov, ktorí sú zvedaví, prečo tu stojí toľko ľudí. Žiaden veľký dizajn nestojí za popularitou Jakubáku, ulica je len jednotne vydláždená, dokonca po nej chodia aj autá, no aj tak je priestor, kde sa jednoducho predáva dobré pivo atraktívny, médiami dokonca označovaný ako srdce Brna.

Ale ak to nie je urbanistická forma, čo teda spôsobuje domácky pocit štamgasta, ktorý pred Na stojáka strávi hodiny čistého času? Režisér ČT, ktorý sem z vedľajšej budovy chodí na pivo po práci, vraví, že tu vybaví viac stretnutí ako počas celého dňa. Postáť si sem totiž chodia všetci. Miera socializácie a náhodných stretnutí, ktoré sa zo zásady nedohadujú, je taká veľká, že na niektorých kamarátov si musíte vystáť radu.

Miesto je príjemné aj v tom, že môžete len tak byť, “zevliť”, dôstojnosťou priestoru a počtom ľudí okolo je zaručená príjemná miera anonymity, prirodzený ruch. Kostol navyše kryje chrbát a na celkom obyčajnom námestí vznikajú zóny s rôznym charakterom. Tranzitná pre kočiare, výbehová pre psov, oddychová na okrajoch pre všetkých ostatných.

Takže, ak nie v precíznom rozmiestnení mobiliáru, v pestovaných záhonoch trvaliek, či fontánach, v čom teda tkvia parametre úspešného verejného priestoru? Priestoru, v ktorom sa chcú zhromažďovať ľudia? Aký príklad z Brna si môžu vziať iné mestá?

Za popularitou námestí nemusí stáť participatívny proces, architektonická súťaž alebo územné plány, niekedy stačí nezakázať vynášať poháre z podniku.

Autorka písala tento blog pre Denník N