FILLA – FULLA | Osud umělce – Osud umelca

Radi by sme Vám dali do pozornosti novú virtuálnu prehliadku úspešnej výstavy FILLA - FULLA: Osud umělce / Osud umelca s audiosprievodom kurátorky výstavy Kataríny Bajcurovej!

TU sa môžete prejsť celou výstavou z roku 2018, venovanou dvom klasikom českého a slovenského moderného umenia - Emilovi Fillovi a Ľudovítovi Fullovi od začiatku do konca, alebo si vybrať konkrétnu miestnosť či dielo, ktoré vás najviac zaujme. Prečo obaja autori patria k najvýznamnejším postavám českého a slovenského umenia 20. storočia a ako každý z nich otváral svojím dielom výtvarnému umeniu nové a radikálne vývojové cesty, sa dozviete práve tu. Bonusom sú samostatné audio vstupy k dvom najvýraznejším dielam autorov: Pieseň a práca (Fulla) a Kde dvanásť kľúčov od dverí (Filla).

Po prehliadke môžete prehodiť zopár slov s Fullom a Fillom v zaujímavom a vtipnom chate. Aplikácia vyvinutá kolegami v lab.SNG približuje životné príbehy týchto dvoch umelcov formou interaktívneho rozhovoru, ktorý dopĺňajú ukážky z tvorby autorov a archívne materiály.

Virtuálnu prehliadku výstavy pripravilo Oddelenie digitálnych technológií SNG. O zvukovú produkciu sa postaral Martin Králik - Soundline studio. Diela, pri ktorých sa nachádza digitálny záznam, sú vo virtuálnej prehliadke prepojené s webumenia.

Viac info o výstave z roku 2018 nájdete tu. 

Emil FILLA (4. 4. 1882 Chropyně -6. 10. 1953 Praha)

Patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti medzivojnovej avantgardy a českého umenia prvej polovice 20. storočia. Intenzívne kontakty so súdobým európskym umením z neho urobili vedúcu postavu mladého českého umenia, radikálne účtujúceho s tradíciami. Ako zjavenie na mladého umelca zapôsobila pražská výstava Edvarda Muncha (1905), ktorá podnietila zaujatie expresionizmom. Spolu s Ottom Gutfreudom patril k prvým umelcom, ktorí v Čechách po roku 1911 adaptovali poetiku analytického a syntetického kubizmu nadviazaním na tvorbu Pabla Picassa a Georgesa Braqua. Neskôr prehodnocoval odkaz a koncept kubizmu obohatením o štúdium starých majstrov, ale i surrealistické podnety smerom k novej expresii. Študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe (1903 - 1906, prof. František Thiele, Vlaho Bukovac). Bol členom skupiny Osma (rozhodujúci význam mala jeho účasť na výstavách v rokoch 1907 a 1908), Spolku výtvarných umelcov Mánes (od 1909). Pred prvou svetovou vojnou veľa cestoval po Európe, roku 1911 sa jeho záujem sústredil na Paríž, predovšetkým na kubizmus, v Čechách sa podieľal na vytváraní organizačného zázemia (založenie Skupiny výtvarných umelcov a Umeleckého mesačníka). Po vypuknutí prvej svetovej vojny odišiel do exilu, žil v Holandsku, kde tiež študoval diela holandských majstrov 17. storočia, zapojil sa do zahraničného odboja a po skončení vojny pôsobil ako diplomat (1914 - 1920). V roku 1920 sa vrátil do Prahy, venoval sa tvorbe, organizačnej, publicistickej a umelecko-teoretickej činnosti (Otázky a úvahy, 1930; O svobodě, 1947; O výtvarném umění, 1948 a ďal.). V predvečer rozbitia ČSR tvorbou symbolicky reagoval na rastúce nebezpečenstvo fašizmu. Po vypuknutí druhej svetovej vojny ho zatkli, bol väznený v koncentračnom tábore Dachau, neskôr v Buchenwalde (1939 - 1945), odkiaľ sa vrátil s podlomeným zdravím. Po návrate bol menovaný profesorom Vysokej školy umeleckopriemyselnej v Prahe, štát mu ako formu uznania prepožičal krídlo zámku v Peruci (1947), kde umiestnil časť svojich bohatých zbierok umenia. V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch sa venoval veľkoformátovým kresbám na motívy slovenských ľudových piesní a realistickej krajinomaľbe, ktorú spájal s podnetmi z čínskeho tušového maliarstva (cyklus krajín z Českého stredohoria). Bol často podrobovaný ideologickej kritike zo stalinistických pozícií, zomrel na šiesty infarkt.

Ľudovít FULLA (27. 2. 1902 Ružomberok - 21. 4. 1980 Bratislava)

Patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenského umenia 20. storočia. Jedinečným spôsobom spojil podnety európskeho avantgardného maliarstva s inšpiráciami slovenským ľudovým umením, ikonopisnou maľbou, stredovekým nástenným maliarstvom ako aj detským výtvarným prejavom. Výsledkom bol originálny výtvarný jazyk, ktorý sa vyznačoval syntézou racionálnej, konštruktívnej stavebnosti tvaru s intenzívnou, emocionálnou farebnosťou. Od doktríny „absolútnej maľby", o ktorú sa usiloval počas prvého vrcholu svojej tvorby v tridsiatych rokoch, sa Fulla obrátil k tradičnejšie postavenej téme slovenského maliarstva 20. storočia, k hľadaniu a vyjadreniu národného mýtu. Študoval na súkromnej škole Gustáva Mallého v Bratislave (1921 - 1922), na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe (1922 - 1927, prof. Arnošt Hofbauer, František Kysela). Po roku 1927 pôsobil pedagogicky na Slovensku, v rokoch 1929 - 1939 ako profesor na Škole umeleckých remesiel v Bratislave založenej podľa vzoru nemeckého Bauhausu. Do tohto obdobia spadá aj jeho plodná spolupráca s Mikulášom Galandom okolo prvého a jediného manifestu slovenského moderného maliarstva Súkromné listy Fullu a Galandu (1930 - 1932). Od tridsiatych rokov 20. storočia reprezentoval slovenské umenie na všetkých významných prehliadkach československého umenia v zahraničí. Za obraz Pieseň a práca získal roku 1937 Grand Prix na Medzinárodnej („svetovej") výstave umenia a techniky v Paríži. V roku 1942 bol Fulla penzionovaný, od 1943 žil v Martine. V rokoch 1949 - 1952 bol vedúcim oddelenia monumentálno-dekoratívneho maliarstva na novozaloženej Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, odkiaľ musel z politických dôvodov odísť. Utiahol sa do ústrania a venoval sa ilustrácii, hlavne ilustrovaniu Dobšinského ľudových rozprávok. V rokoch 1956 - 1962 žil v Žiline, kde si zriadil osobnú galériu, vtedy začala postupná rehabilitácia jeho tvorby. Druhýkrát bolo jeho dielo medzinárodne ocenené na EXPO ´58 v Bruseli. Od roku 1962 žil a tvoril v Ružomberku. V rokoch 1966 a 1977 daroval štátu rozsiahlu časť svojho diela ako protihodnotu za postavenie Galérie Ľudovíta Fullu v Ružomberku (verejnosti sprístupnená roku 1969, v správe SNG). Venoval sa maliarstvu, grafike, kresbe, scénografii a knižnej ilustrácii, niektoré diela boli realizované ako gobelíny.