Spomienky na Alberta Rybarčáka

Alberta Rybarčáka som spoznal už na Gymnáziu na Konštantínovej 5 v Prešove v roku 1974.  Boli sme skoro rovesníci, bol len o 15 dní starší. Chodili sme do susedných tried, stretávali sme sa na hodinách telocviku a deskriptívnej geometrie, z ktorej sme spolu aj maturovali. A to sme už vedeli, že ideme študovať architektúru. Na fakulte sme strávili veľa času diskusiami o architektúre. A v štvrtom ročníku sme si vyskúšali aj spoluprácu na semestrálnom projekte – revitalizácie námestia v Kremnici. Vyriešili sme to podľa zadania: doplniť námestie o historické reálie (prepadnuvší kostol sv. Barbory, úpravu reliéfu svahu, doplnenie hmoty meštianskeho domu riešil Miro Malík). Ali inklinoval k pamiatkarčine, a tak na príslušnej katedre robil aj diplomovú prácu.

Po ukončení štúdia sa preto v roku 1982 zamestnal na vtedajšom Pamiatkovom úrade v Prešove, kde však pobudol len krátko. Jeho tvorivá duša ho ťahala do projekcie - na Štátny projektový ústav obchodu v Bratislave, vtedajšie tvorivé centrum architektúry postmoderny. Tam nadobudol základné tvorivé postuláty tvorby vtedajšej architektúry. Jeho cesta však viedla naspäť do Prešova k rekonštrukciám pamiatok a tvorbe kultúrnych objektov - do Projektového ústavu kultúry v Prešove. Tam sme sa znovu stretli. Ja som pracoval v Stavoprojekte Prešov - stredisku tvorby sídliskovej architektúry, ale aj atypických objektov vtedajšej spoločenskej objednávky. Spoluprácu sme rozvinuli v ilegálnej spolupráci na Kultúrnom dome v Soli, obci pri Vranove. Urobili sme prvýkrát dobrú robotu - našli sme kontext dediny. Neštudovali sme priestor vedecky, historicky či sociologicky, skôr poctivo. Nenavrhli sme budovu ako solitér, ale ako hybrid, čosi, čo prerastá dejinami, čo vyjadruje ich kontinuitu, čo vzniká prirodzene a netreba kvôli tomu najprv vybúrať širokú plochu. Bola to vlastne prispôsobená kópia dedinského domu – v skratke zárodky Amsterdamu.

Po úspechu v roku 1987 v ideovej súťaži na Playhouse v Amsterdame sa o nás dosť popísalo v denníku Smena a v ostatných periodikách a odborných časopisoch. Nebudem spomínať práce, ktoré sme vytvorili v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Skôr spomeniem na tú kuchyňu spolupráce, kde sa to všetko pieklo a varilo. Na týchto súťažiach sme totiž spolupracovali po pracovnom čase – a skutočne v kuchyni u Aliho mamy i vo vtedajšom byte Aliho rodinky, ktorú si v tom čase zakladal.

Vyskúšali sme si najprv celoštátnu súťaž na Štátne divadlo v Košiciach. Tam sme si stanovili aj zásady, ako podľa nás riešiť divadelný priestor – a išli sme do „Amsterdamu“. Do našej dvojice pribudol kolega Marián Pitka. Pri tvorbe návrhu sme použili princíp demokracie: každý z nás najprv vytvoril svoj návrh a tvorba pokračovala spojením myšlienok a i prípadným hlasovaním, ktorým smerom sa vybrať. Vznikal hybrid na základe vytvoreného príbehu lastúry na morskej pláži, priestorovo obrastenej kultúrnymi vrstvami – architektúrou rôznych období. Priestor sme usporiadali tak, aby vyhovoval pre rôzne formy vystúpení divadelných súborov. Historická loď tvorila pódium, voda nahrádzala hydrauliku, priestory sa menili, všetko to bolo stavané na základe uvedeného príbehu...

Spomínam si na peripetie okolo cesty do Amsterdamu na prevzatie ceny v auguste 1987. Devízový prísľub nám vybavil riaditeľ Stavoprojektu arch. V. Kohlmayer. Dva dni pred odchodom som však ešte nemal vycestovaciu doložku, ktorú mi odmietli vydať... Na Aliho podnet sme sa vybrali do Košíc na krajský výbor strany a po rozhovore s ideologickým tajomníkom cez červený telefón mi bola doložky u ZNB (polícia) vydaná na počkanie. Cestovali sme na ďalší deň mojou červenou škodovkou. Ali v tom čase očakával prvý prírastok do rodiny, preto sme sa cestou zastavovali skoro na každej pošte, odkiaľ vyvolával do pôrodnice v Prešove (mobily vtedy veru neboli). V Uherskom Hradišti sa dozvedel, že sa mu narodila dcérka Barborka. To bolo šťastia a radosti! Neskôr im pribudol aj syn – Andrej, ktorý tento rok ukončil štúdium v Brne, odbor stavby na báze dreva.

Do Amsterdamu sme išli cez vtedajšiu NSR. Navštívili sme rôzne pozoruhodné architektúry, spávali sme kde-kade popri cestách v aute a stane, varili sme si na plynovej bombe, devízy sme si šetrili. Po prebratí ceny sme navštívil krajiny Beneluxu. Spomínam si, ako sme dve noci prespali v kríkoch neďaleko Atómia v Bruseli.

Odmenou za prvú cenu nám bol dvojtýždňový študijný pobyt v Amsterdame v roku 1988. To sme už leteli a mali sme sa komfortnejšie, bývali sme v hoteli, všade nás sprevádzali hostitelia z OISTAT-u, architekti Greiner a Kramer. Tam sme si prezerali výdobytky holandských reálií, spôsob práce tamojších architektov, prežívali sme pôsobenie architektúry takpovediac naživo.

Vo voľnom čase sme pokračovali v práci na ďalšej súťaži – návrh klenotníckej štvrte v Birminghame. Tam sme tiež uspeli.

V máji 1989 moje kroky viedli do Banskej Bystrice a tvorivý tím som zanechal v Prešove. Kontakty však neustali. Vyzýval som Aliho na rôzne spolupráce, ktoré ponúkala nová doba. Posledná spolupráca bola na sakrálnu tému – kostol pre saleziánov v Banskej Bystrici-Sásovej v roku 2000. Ali bol v deväťdesiatych rokoch už skúseným realizátorom kostolíkov: Vojkovce a Dlhé nad Cirochou. Pri návštevách u neho som pozeral na jeho tvorbu s údivom. Obdivoval som, ako poctivo vytváral skice a pracovné papierové modely, až kým nedospel k uspokojivému záveru (papierový model z kostola v Sásovej mám doteraz v ateliéri - je to jeho rukopis). Postupom času nás neúprosné zákonitosti podnikania rozdelili. Každý sa uberal svojou cestou.

Na záver si dovolím citovať z e-mailu Aliho manželky Milky, ktorý mi napísala týždeň po jeho náhlej smrti: "Ďakujem, že sa ujmeš aj napísania článku o ňom, aj keď o starých úspechoch už bolo asi napísané všetko... No myslím, že aj do každej nasledujúcej stavby, projektu, či štúdie, aj keď bola malého rozsahu, dal zo seba všetko. Taký bol... architekt s vášňou ... a pre nás nenahraditeľný."

Ali, mal si pekný tvorivý aj rodinný život. Mali sme Ťa radi takého, aký si bol. Česť Tvojej pamiatke!

Jozef Troliga , júl 2017