Anna Szprynger: Na hrane geometrie

Anna Szprynger (1982, Varšava), je absolventkou odboru grafiky a maľby na Kolégiu výtvarných umení (Kazimierz Dolny) a na Univerzite Marie Curie-Sklodowskej v Lubline.

S jej prácami sa mohli milovníci umenia stretnúť na viac ako štyridsiatich skupinových výstavách v Poľsku, Rakúsku, Nemecku, Veľkej Británii, Francúzsku, Rusku, Maďarsku a Číne.

Po samostatných výstavách v Štátnej umeleckej galérii v Sopotu (2012), v Národnom múzeu v Gdansku (2014) a Galérii EL v Elblagu (2014, a tiež 2018) sa individuálne predstavila okrem iného v Českej republike (Ostrava a Kutná Hora, 2016) a v minulom roku tiež v Lindner Galerie Wien, v Rakúsku.

Jej pozoruhodná tvorba bola ocenená okrem iného Prix Marin 2013 na najväčšej svetovej prehliadke abstraktného umenia Salon Realites Nouvelles v Paríži, alebo cenou prestížneho časopisu Arteon za rok 2014, ktorý každoročne vyhľadáva a oceňuje to najzaujímavejšie, čo sa objavuje v poľskom výtvarnom priestore.

Anna Szprynger buduje archetypické krajiny, v ktorých nachádzame pokoj. Ak chceme, sme vždy zvaní do jej pozoruhodného sveta, plného priestorov a podvedomých, ale veľmi silne pociťovaných horizontov, za ktorými nie úplne sme si istí, čo môžeme najsť. Je to len otázka nášho vnímania, a smeru, kadiaľ ideme.

Tieto obrazy oživujú doposiaľ spiaceho v každom z nás vnútorného objaviteľa. Máme právo, b a, dokonca aj povinnosť vlastnej interpretácie. Pretože sa jedná o druh umenia, ktoré zamestnáva príjemcu, ale na šťastie, nedáva mu jasné odpovede.

Nemyslíme popri tom na výnimočnou presnosť, nie premýšľame o čiarkach majstrovsky maľovaných na plátne, nie skúmame tu technologické vrstvy, pretože tieto obrazy nie sú len formou, ale predovšetkým stávajú sa podnetom ako pozrieť na seba.

Sme vtiahnutí do štruktúry obrazu, do univerzálnej geometrie, ktorá nie je úplne čitateľná, ale vďaka nej ešte ľahšie podliehame nevedno odkiaľ v nás prítomných emóciách.

Stretávame sa tu s obdivuhodným budovaním vnímania priestoru. Ale nejedná sa o obyčajnú ilúziu Je to skôr názna k , dojem, ktorý ponecháva otvorené pole pre vaše vlastné skúsenosti.

A hoci je tu zámerne používaný ten istý výtvarný jazyk, prekvapivo zisťujeme, že tieto obrazy nie sú nikdy nudné.
Je v nich niečo, čo nás pohlcuje, ale nie skrze logickú hru mysle, ale skôr rozrušením emócií. Necítime potrebu to pochopiť, ale túžime to prežiť. A chceme sa aspoň na chvíľu stať súčasťou tohto zdanlivého nekonečna.

Táto nie-konkrétnosť sa javí prinajmenšom veľmi pôsobivo. Bezbrehosť je tu univerzálne nekonečná. V jednom obrazu nájdete všetky ostatné a vo všetkých ostatných vždy dohľadáte ten jeden.

Tadeáš Goryczka, kurátor výstavy