Barbora Kožíková Lichá - Malé veľké príbehy

Pracuje s vlastným výrazovým slovníkom symbolov v podobe zvierat, stromov, prameňov, anjelov, ozkvitajúcich ľudí či sakrálnych motívov, využíva druhotne použité materiály s vlastným príbehom: textílie, obrusy, časti odevov, výšivky. Vedome využíva zobrazenia na hranici gýča a denníkové záznamy, ktoré vďaka autenticite vlastného prežívania povyšuje a posúva do nových nadčasových vzťahov a súvislostí, v ktorých sa môžeme nájsť aj my.

Barbora Kožíková-Lichá (1976-2015) má jasne čitateľný rukopis. Študovala maľbu v ateliéri Rudolfa Sikoru na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, no v tvorbe ostala verná poetike, vychádzajúcej z jej senzitívneho vnímania sveta, každodenných životných situácií a rolí, do ktorých sa ako žena, manželka, matka v jednotlivých etapách života dostávala a reflektovala ich. Os jej predčasne ukončenej tvorby tvorí autorská ikonografia, odkazujúca k náboženstvu, mytológii, archetypom, ktoré transformovala do podoby osobného atribútu, symbolu jej prežívania sveta.

Tvorba Barbory Kožíkovej-Lichej žije vlastným životom. V kontexte domácej výtvarnej scény by sme mohli vzdialene hovoriť o príbuznosti poetík s ranými kolážami Kláry Bočkayovej, v otvorenosti výpovedí jej príbehov o ženstve a materstve o analógii s jej generáciou autoriek: Luciou Dovičákovou, Jaroslavou Džuppovou-Sabovou či Andreou Čepiššákovou, vo vrstvení materiálov s Emöke Vargovou. Ako repertoár tvorby jej slúžili ľudia a predmety z bezprostrednej blízkosti – fotografické portréty manžela či dcér; detské hračky, kuchynské, šijacie potreby, vrecká z použitých čajov, obrusy, posteľné obliečky, náboženské obrázky a objekty, osobné poznámky, pohľadnice z ciest, výstrižky z časopisov. Všetko veci s vlastnou históriou a príbehom, ktorých pokračovanie je v autorkinej réžii, realizovanej formou koláže, asambláže, šitia, lepenia, prekrývania, vrstvenia, maľovania, kreslenia, perforovania... Nič okolo seba nepovažovala za zbytočné ani náhodné, všetko jej slúžilo ako kreatívny materiál a nachádzalo svoje miesto v organizovanom chaose, farebnom mikrosvete jej ateliéru a sveta. Vychádzala z pretlaku tvorivosti aj okolností života, do ktorého v roku 2009 vstúpila choroba, s ktorou šesť rokov bojovala. Cez svoje obrazy nás necháva vstúpiť priamo do súkromia, trinástej komnaty svojho vnútra a vzťahov, a to v doslovnom aj prenesenom význame. Opakuje sa v nich téma medziľudských vzťahov, motív hry, radosti zo života aj bolesti, strachu, zraňovania, liečenia, hľadania útechy, naplnenia a znovuzrodenia. Na jednej strane jej tvorba môže vyznievať ako uzavretie sa do vlastného, akéhosi nereálneho až rozprávkového sveta. Na strane druhej je jej prepojenie na konkrétne udalosti života až príliš reálne a autentické, aj preto nadčasové.

Medzi autorskými symbolmi Barbory Kožíkovej-Lichej dominuje archetypálny svet rastlinnej a zvieracej ríše: jelenčeky, labute, ryby, ovečky, vlci, stromy, tiene, okná, sakrálne motívy... Ľudia sa u nej ocitajú v symbióze s prírodou ako prirodzená súčasť jedného celku. Príroda a človek, telesné, materiálne a duchovné je u nej s akousi samozrejmou ľahkosťou prepojené. Jednotlivé symboly jej individuálnej mytológie, s koreňmi v mytológii a náboženstvách, v počiatočnej inklinácii k budhizmu aj zakotveniu v kresťanstve, nesú osobný význam. Niekedy ho odkrýva cez poznámky, inokedy ostáva skrytý – je odrazom vzťahov, uzavretia sa do samoty či naopak pokusov o jej prekonanie. V tvorbe prináša vlastnú cestu hľadania, ktorú vizuálne zaznamenala a zanechala nám autentický ľudský aj umelecký príbeh. Cez svoju skúsenosť pomenovala konkrétne a zároveň univerzálne udalosti života, blízke každému z nás – tie, čo vidieť navonok aj tie, čo sa dejú v našom vnútri. Keďže i tu platí známe exupéryovské – to hlavné je očiam neviditeľné. Alebo ako sama napísala: „Veci všedné sa striedajú s vecami nevšednými.“

Daniela Čarná