Bodyfiction

Kurátor: Branislav Štěpánek

Hoci fotografia ľudského tela nemá na Slovensku hlbokú tradíciu (prevládal klasický, najmä ženský akt), súčasní európski umelci jasne ukazujú, že telo poskytuje takmer neobmedzené možnosi umeleckého vyjadrenia, a ako také je dnes oveľa dôležitejšie.

Fotografia tela v digitálnom veku už neslúži ako singulárne znázornenie pre potešenie divákovho oka. Telá sú fotografované, fotografie šírené prostredníctvom sociálnych sietí a reinterpretované v rôznych sociopolitických kontextoch. Z tohto pramení i názov výstavy: ľudské telo vo všetkých jeho formách sa stáva mocným prostriedkom schopným reflektovať náš stále komplikovanejší svet.  

Koncepčný rámec výstavy tvoria štyri oporné piliere – tematické kategórie zodpovedajúce ťažiskovým autorským prístupom k fotografii tela. Môžeme si ich názorne predstaviť ako vrcholy kosoštvorca: ľavý vrchol predstavuje telo ako konštrukciu (alebo dekonštrukciu) – vizuálnu, sociálnu, politickú a pod. V protiľahlom roku je zastúpený humanistický, prirodzený prístup k telu. Rovnako sú v protiklade aj kategórie na zvislej osi: Horný vrchol zastupuje vnútorné, osobné telo ako  materiálna reprezentácia nehmotného subjektu. Na spodnom vrchole leží telo verejné, telo ako politikum. Transhumánne telo prekračuje pojem humanity v rôznych smeroch. V súčasnom umení má osobitné postavenie a čerpá zo všetkých štyroch vrcholov, v koncepčnom rámci je preto uvedené v strede.  

Tie isté kategórie možno nazvať priliehavejšími názvami z hľadiska motívov sledovaných súčasnými umelcami. Konštruované telo sa často zobrazuje vo forme fotografickej sochy, dvoj alebo trojrozmernej, humanistické telo obracia pozornosť k abstraktnému telesnému materiálu, telesným tekutinám a dužinám.  

Z hľadiska vizuálneho vyjadrovania používajú umelci pri práci so subjektom tela dva základné prístupy: horúcu a chladnú fotografiu. Terminológia je požičaná z jazzovej hudby. Kým chladná fotografia predstavuje konštruktivistický, intelektuálny prístup a tlmenú vizualitu, horúca fotografia pôsobí spontánne, temperamentne a živo, vytvárajúc silnú emocionálnu odozvu.  

Súčasná fotografia je zaujatá prítomnosťou subjektu s jeho podrobnými fyzickými znakmi. Viac než v minulosti skúmajú umelci schopnosť tela niesť svoju pamäť. Typickými znakmi sú vrásky, zranenia či tetovania. Telo už nie je abstraktný bezčasový objekt, ale skutočná, hmatateľná bytosť, ktorá si so sebou prenáša dôsledky svojich rozhodnutí. Naproti tomu chladná vizuálna estetika je iná. Jej korene možno nájsť v deadpan ére, a pred ňou v americkom abstraktnom expresionizme. V porovnaní s modernistickou objektívnou fotografiou kde fotografickým objektom bola často obnažená žena, súčasný prístup je oveľa vyrovnanejší čo do rodu. Účelom fotografického obrazu už nie je vytvoriť esteticky príjemný obraz pre (mužský) pohľad, ale nachádzať nepatrný, efemérny obsah obdobným spôsobom, ako trojrozmerná socha. ‚Chladní‘ umelci úmyselne odstraňujú subjektivitu z diela, zbavujú ho výstrednosti, výrazovosti a emocionálne nabitých prvkov, čím umožnia divákovi obrátiť pozornosť na seba, scitlivieť a premietať vlastné pocity do vnímania umeleckého diela. Môže to znieť paradoxne, že socha, ktorá je i na fotografii pevným objektom, dokáže vskutku sprostredkovať hlboké emócie alebo sociopolitický výklad.  

Umenie vždy odzrkadľuje dobu, v ktorej bolo vytvorené. Čo teda hovoria dnešné sebaironické, ako keby menej vážne, a niekedy dokonca humorné zobrazenia ľudského tela o súčasnej spoločnosti? Nachádzame sa v stave trvalej sociálnej obavy? Trpíme krízou morálnych hodnôt? Vyjadruje snáď umenie jednoduchú túžbu po tolerancii? Alebo je prejavom neustále sa zvyšujúcej miery osobných a politických slobôd?