Esther Stocker: Z budúcnosti

Esther Stocker sa venuje priestorovej abstrakcii a architektúre, ktorá návštevníka vťahuje do inej dimenzie. Čiernobiele geometrické krajiny vznikajú násobením jednoduchých tvarov a foriem, horizontálnych a vertikálnych línií. Vytvára rytmické vzorce, ktoré podčiarkujú neústupnú povahu jej diel. Repetícia základných elementov, posúvanie horizontu a hra s perspektívou tvoria hĺbku a objem priestoru.

Jej inštalácie sú priamym pokračovaním abstraktných malieb a solitérnych sôch, ktoré rozvíja a rozkladá v priestore a následne aplikuje aj do architektúry či verejného priestoru. Podčiarkuje hravosť a aktivizuje návštevníka, ktorý svojou prítomnosťou a pohybom dotvára dynamiku a určuje hĺbku inštalácie samotnej. Determinuje tak "konečno" daného priestoru.

„Snažím sa nájsť veci, ktoré som nehľadala a práve v geometrii sa skrýva nepopierateľná pravda. Moje maľby a inštalácie sú zamerané najmä na zredukované geometrické štruktúry a ich schopnosť meniť sa. V tejto súvislosti ma zaujímajú kontrastné póly zmeny: že zmena môže viesť k rozvoju alebo ku kolapsu", charakterizuje svoju tvorbu autorka.

Prísna organizácia jednotlivých elementov vytvára istú matematickú schematickosť, presnosť a poriadok. Silná vizualita a hra s optickou ilúziou častokrát nútia diváka vymedziť si spôsob vnímania: sústrediť sa na čiastkový výsek geometrickej krajiny, alebo naopak, vnímať priestor ako neohraničený celok. Prítomnosťou diváka sa galéria mení na pódium, ihrisko, a otvára nové možnosti vnímania a správania. Inštalácia funguje ako systém koordinátov, kde ľudia sú elementy, ktoré ich určujú a kódujú.

Hlavným médiom autorky je abstrakcia, ktorou formuluje vlastný kritický postoj k svetu, a to rešpektujúc usporiadanie jeho samotných štruktúr. „Našu spoločnosť riadia rôzne druhy systémov, ktoré zasahujú do nášho života a organizujú nám ho. Avšak nijaký systém, či už politický, súdny, ekonomický, sociálno-kultúrny alebo priestorový, nemôže obsiahnuť život v plnom rozsahu. Každý systém má teda svoje medzery, ‘netesnosti’ i nejasnosti,“ hovorí Stocker.

Pre ňu charakteristická "mriežka", viditeľná len z polovice, podnecuje predstavivosť. Vyvoláva otázky o hranici medzi chaosom a poriadkom, realitou a fikciou, stavia popredie oproti pozadiu, presnosť oproti prchavosti či jasnosť významu oproti dvojjazyčnosti. Všetky druhy plánovaného nedokončenia či chýb v jej iluzívnych dielach sú nakoniec dotvárané našimi predpokladmi o svete, akoby sme sa sami stávali súčasťou akéhosi testu.

Malá formálna odchýlka priamky v rámci mriežky môže spôsobiť dezorientáciu. Dezorientáciu, ktorá nie je iba vizuálnou, ale kognitívnou: známe sa už nedá rozpoznať, stráca sa pocit istoty. Aj keď to nepoznáme, predpokladáme, že to bude mať nejakú formu a očakávame, že sa táto forma bude správať predvídateľným spôsobom.

„Osobne ma nadchýna spôsob, akým rozpoznávame tieto očakávania až vtedy, keď sa nenapĺňajú. Najviac zo všetkého ma fascinujú formálne paradoxy, logika rozpornosti. To, že štruktúra môže byť usporiadaná, a zároveň neusporiadaná a presnosť geometrie sa niekedy stáva nepresnou“, vysvetľuje umelkyňa.

Zuzana Pacáková / kurátorka výstavy