Igor Faško - výstava v Tatranskej galérii

Vážení priatelia a milovníci umenia, Srdečne Vás pozývame na otvorenie výstavy Igora Faška dňa 8. mája 2026 o 17.00 hod.

PaedDr. Anna Ondrušeková, riaditeľka Tatranskej galérie, Hviezdoslavova 12, 058 01, Poprad.

tel.: +421 52 7721 968, +421 905 843 802 

e-mail: ondrusekova@tatragaleria.sk

web: www.tatragaleria.sk

Igor Faško - Materia Prima

(Sprievodný text k výstave od prof. Martina Ciela)

Umenie realitu neodráža, umenie ukazuje predstavu umelca o realite. Ukazuje ju z rôznych uhlov pohľadu, jej štruktúry, jej podstatu. To, čo by sme my sami  nedokázali našimi zmyslami zaznamenať. Lebo nemáme čas. Alebo chuť sa  zamýšľať. 

Preto existuje umenie – či už spisovatelia, hudobníci, divadelníci a filmári či  výtvarníci a architekti, tí všetci ukazujú, ako skutočnosť okolo nás vidia a ako ju chápu. Aká je alebo aká by mohla byť. Niektorí aj aká by byť mala. Pretože  Amadeus Mozart ju chápal inak ako surrealisti. Ani realistické umenie  neukazuje prst – ale skôr odtlačok prsta, jeho podstatu. Je to v skutočnosti  úžasný výskum, výskum umením. Nenadarmo Nelson Goodman, mimoriadne  uznávaný postanalytický filozof a mysliteľ vo svojej knihe Nové poňatie  filozofie a ďalších umení a vied odmieta odlišovať od seba navzájom vedu,  filozofiu a umenie s argumentom, že vo všetkých týchto troch oblastiach sa  bádatelia usilujú o to isté – porozumieť realite. Vyriešiť otázku, čo je podstatou  skutočnosti. Čo je jej základným materiálom? Chaos? Hmota? Čas a priestor?  Láska? Živly? Múdrosť? Tvar? Atóm či kvark alebo čierna hmota? Bunka alebo  písmo? 

Len to skúmajú rôznymi spôsobmi, metódami či nástrojmi. Ale stále ide o to  isté, pochopiť, v akom svete žijeme a ako sa nám javí, čo a prečo môže  charakterizovať realitu chápanú ako systém prvkov a vzťahov medzi nimi,  pričom každý z prvkov má nejakú svoju funkciu. A funguje na nejakom pozadí.  Keď sa prvok pokazí, jeho funkcia sa zmení a rozpadne sa celý systém. Alebo aj  nie. Pretože podľa Davida Lodgea je každá dekonštrukcia novou konštrukciou. 

Nekonečné množstvo plôch, poschodí, línií uvažovania a emočných čiar tú  podstatu, ten základ skrýva, ale nezakrýva. Takýto svet, presnejšie jeho model  vytvára aj Igor Faško vo svojich dielach. 

Umenie zachytáva zmysel života, dáva nám ho precítiť napríklad cez  symbolickú štruktúru. Alebo cez číru abstrakciu. Deje sa to vďaka asociačným  reťazcom, ktoré obraz, socha, báseň či hudba dokážu vyvolať. Koniec koncov,  ako hovoril David Lynch, život je hádanka dovtedy, kým k nej nenájdete kľúč.  Igorove Faškove práce by mohli byť takýmto kľúčom. 

Pretože v obrazoch skutočnosti neexistujú fakty, len ich výklady. Vďaka tomu sa niekedy stáva, že bez kľúča to nefunguje. V každom umeleckom diele pôsobí  totiž mimoriadne silno idea reprezentácie reality. Intuitívna a bezbrehá viera v obrazy je pascou. Keď sa prvky reality nahradia umelými obrazmi,  interpretácia sa začína problematizovať. 

Pri akomkoľvek znakovom systéme, ktorým umelecké dielo je, môže nastať  situácia, keď toto dielo pôsobí svojou štruktúrou a intelektom, ktorý z neho  vyžaruje. Dokáže ukázať javy, ktoré by sme si v bežnom živote svojimi očami  nikdy nevšimli. Ukázať tieto javy v iluzívnej realite tak, že prestanú byť  súčasťou dôverne známej kauzality vzťahov a stanú sa symbolmi. Dážď môže  byť smútkom, jednoduchá horizontálna čiara beznádejou. Ide o schopnosť  vyviazať obraz z jeho lexikálneho, priameho významu. Z jeho podobnosti s tým, čo práve zobrazuje. Tak núti našu pozornosť k sústredeniu. Divák musí  uvažovať. Zamyslieť sa. Rozbiť svoje povrchné, konvenčné chápanie sveta,  ktoré je plné stereotypov. To je asi maximum, čo môže umenie dosiahnuť. 

Jednou z možností výskumu skutočnosti, jednou z najdôležitejších  a najpresnejších metód je výtvarné umenie. „Krásu sveta človek môže vychutnať jedine tým, že sa ju pokúsi namaľovať“, napísal Evelyn Waugh. Obraz sa rovná  tisícu slov. A obraz dokáže zachytiť zmysel objektov, ak teda zmysel chápeme  ako zložitý zhluk kultúrnych/spoločenských podmieneností. Zmysel je vždy  nestabilný, v časových aj v priestorových súvislostiach. Verbálne interpretácie  často ponúkajú len akési ťarbavé verzie zmyslu. Obraz je dobrý v tom, že má  schopnosť zobraziť náznak faktického významu (fľaša „znamená“ nádobu)  a zároveň použitím kompozičných postupov vyviazať tento faktický význam  z bežného kontextu a udeliť mu adekvátny zmysel (fľaša „znamená“ smäd či  opilca, povedzme). Nie je to ani zďaleka také zložité, ako by sa mohlo zdať, keď si pozrieme nejaký z obrazov Igora Faška. A nájdeme ten kľúč. 

Plochy prerastajúce v iné plochy, organizovane precízny chaos priestoru,  absurdné priestorové slučky a záhyby časopriestoru inšpirované surrealizmom.  A geometrickou abstrakciou. Svet ako plocha, ktorá sa neustále mení a pretvára.  Vytvára labyrinty, ornamenty, dojem pohybu, tam a späť, nezavŕšenosť. Vytvára  ten dojem, aký majú zo sveta mnohí z nás. 

A Igor Faško to vytvára hrou s pohybom priestoru v čase. To je ten „základný  materiál.“- Materia prima. Pohyb, priestor, čas. To je to, čo tu bolo prvé. Pretože  NIČ neznamená, že zmiznú všetky domy, stromy, ľudia a tak ďalej a ostane  akási prázdnota. NIČ znamená to, že zmizne čas a priestor a tým pádom aj  pohyb.

Aby som však neskĺzol k tým povestným verbálnym interpretáciám výtvarného  umenia, ktoré často ponúkajú len akési ťarbavé verzie zmyslu bez akéhokoľvek  kľúča, tak končím. Pretože svoj vlastný kľúč si nájde každý sám. Takže toľko k  Faškovým abstrakciám na tému priestoru. 

Ale ešte k Igorovi Faškovi a architektúre, k základnému materiálu, teda k  Materii prime. Pretože on je nielen výtvarníkom, ale aj architektom.  Monumentálny pamätník holokaustu a rasového násilia sa stavia na mieste  zbúranej synagógy v Banskej Bystrici. Igor pri jeho koncepcii vychádzal zo  svojho obrazu s názvom Pamätník – Labyrint. Je to opäť geometrická abstrakcia  v priestore. Meditácia nad dobrom a zlom. A kľúčom je jeho názov. Vzhľadom  k dôležitému dátumu / 8.5. /som to chcel spomenúť. 

Martin Ciel