Libuše Jarcovjáková - ČERNÉ ROKY

Názov výstavy je odvodený od nedávno vydanej autorkinej monografie ČERNÉ ROKY, v ktorej sú zachytené, snímky formou foto denníka, doplnené aj o poznámky z temného obdobia nasledujúcom po krátkej epoche Pražskej Jari. Ide najmä o dve záverečné dekády socialistickej epochy, teda konkrétne o normalizačné 70. a 80. roky minulého storočia. V súvislosti s konceptom výstavy vo Flatgallery a s prihliadnutím na tématické spomienkové uchopenie pri príležitosti 40. výročia podpísania Charty 77, som vyselektoval čiernobiele snímky so spomínaného dusivého a ťaživého obdobia. Aj samotný výber fotografií je zameraný na mapovanie sociálneho ovzdušia a z toho vyplývajúcich komplikovaných osobných vzťahov danej doby. Na druhej strane je aj akoby akousi osobnou psychologickou sondou do života jedinca, pohybujúceho sa takmer na okraji spoločnosti. Autorka sa vždy pohybovala v extrémoch. Mnoho času trávila v podnikoch, pracovala na nočné zmeny v tlačiarni, striedala kvanta milencov a mileniek, fotila v pololegálnych gay kluboch, popritom učila češtinu Kubánsku a Vietnamskú komunitu, zároveň sa pohybovala vo vysokých umeleckých kruhoch. Veľmi dobre poznala českú fotografickú elitu na čele s doktorkou Fárovou, so sestrami Válovými a Karlem Vacou, s ktorými sa stretávala aj vďaka svojmu otcovi  – akademickému maliarovi a členovi umeleckej skupiny Trasa 58. V Japonsku fotila pre známe svetové značky ako napríklad Comme des Garçons alebo Pasha. A potom nasledovalo ďalšie ťažké obdobie. V čiernobielej všednosti komunizmu drzo prekračovala hranice západných krajín, ako aj bezduché stereotypy spoločenského a osobného života. Asi najsilnejšou stránkou autorky je jej „neviditeľnosť“ a mimikrálna schopnosť splynúť s okolitým prostredím. A práve vďaka tejto jedinečnej schopnosti snímané objekty strácajú všetky zábrany a nechávajú sa zachytiť v prirodzených polohách bez akýchkoľvek vyumelkovaných póz či postojov. Navyše silná intuícia a emotívna spolupatričnosť dovolila autorke zachytiť bezprostrednú každodennú atmosféru tej ktorej marginalizovanej skupiny zacielenej v hľadáčiku objektívu. Fotky tak môžu svojím spôsobom pôsobiť možno trochu divne, nejedná sa však o žiadnu cieľavedomú manieru, ale o rutinnú činnosť fotografa zachytiť prítomnosť a prežívanie rôznych životných situácii v kruhu svojich blízkych priateľov a známych. Snímky sú tak citlivým a veľmi presným priblížením charakteru tej doby, zachytávajúce pulz života bez akejkoľvek patiny alebo fabulácie.

- Andrej Jaroš, kurátor

Libuše Jarcovjáková (* 1952) je súčasná česká fotografka a stredoškolská pedagogička. V súčasnej dobe vyučuje na Vyššej odbornej škole grafickej v Hellichovej ulici v Prahe. Vyštudovala Strednú priemyselnú školu grafickú, potom sa niekoľko krát neúspešne hlásila na Filmovú a televíznu fakultu Akadémie múzických umění v Prahe. Nakoniec bola prijatá na FAMU v roku 1977, pričom v roku 1982 školu úspešne ukoncila. Štyri roky pracovala v hĺbkotlačovej tlačiarni  na pražskom Smíchove, kde vytvorila svoj prvý zásadnejší dokumentárny súbor fotiek. Na konci 70. rokov odcestovala na rezidenčný - tvorivý pobyt do Japonska, ktorý potom ešte neskôr dvakrát absolvovala. Dlhodobo dokumentovala rómsku a vietnamskú komunitu v Československu a taktiež aj pražský T-Klub, zameraný na homosexuálnu menšinu. Po roku 1985 sa legálne vysťahovala do Západného Berlína, ubytovala sa v tureckej štvrti Kreuzberg a prvé roky si na život privyrábala pomocnými prácami. Po návratu do Česka začala učiť fotografiu na Strednej priemyselnej škole grafickej v Hellichovej ulici v Prahe, kde pôsobí dodnes.