Ľudovít Bránsky - Metamorfózy Trenčína a krajiny

Svojimi umeleckými a organizačnými aktivitami pomáhal formovať  aj mladú, neskôr významnú generačnú vlnu trenčianskych výtvarných umelcov (R. Moško, S. Abel, J. Fizel...). Bol  veľmi činorodý a vo svojej výtvarnej tvorbe mimoriadne produktívny, aj keď do roku 1956 sa jej venoval len popri zamestnaní. Často vystavoval už ako mladý umelec. Prvú výstavu mal v Trenčíne v roku 1942, keď mal 24 rokov. Ako 28 ročný na samostatnej výstave v hoteli Tatra v Trenčíne vystavil už  64 obrazov predovšetkým z rodnej Bošáce a Trenčína. Verejnosť mohla jeho diela vidieť naposledy pred tridsiatimi rokmi, keď Galéria Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne v kurátorskej koncepcii  PhDr. D. Loviškovej pripravila  súbornú  výstavu  k jeho    nedožitým 70. narodeninám.

Ľudovít Bránsky bol všestranným autorom, maľoval krajiny, portréty, zátišia, kytice. Venoval sa olejomaľbe, grafike, kresbe, akvarelu i pastelu. Svoje kresby často koloroval. Spolu s pastelom a akvarelom ich používal predovšetkým pri svojej figurálnej tvorbe, ktorou sa zaoberal najmä v tvorivých začiatkoch po absolvovaní štúdií v rokoch 1944-46: Madona, 1944; Portrét muža s bradou, 1945; Chlapec, 1945; Muž s fajkou, 1946 (majetok GMAB v Trenčíne). Tieto portrétne a figurálne motívy, podobne ako krajinomaľby sa vyznačujú veľkou mierou spontánnosti a  zaujatej subjektívno-emocionálnej farebnosti. V grafike využíval predovšetkým techniku drevorezu (v roku 1957 vydal Vlastivedný  krúžok Okresného múzea v Trenčíne cyklus čiernobielych grafík Trenčín v drevorytoch Ľuda Bránskeho). Aj jeho zátišia a kytice vynikajú farebnou i tvarovou dynamikou  a dodnes si nachádzajú svojich priaznivcov.

Ale Ľudovít Bránsky sa venoval predovšetkým krajinomaľbe. V nej dominovala uvoľnenosť a spontánnosť, v súznení s tvarovo i farebne expresívnym, pastóznym  maliarskym prejavom. Aj popri častých premenách  farebného ladenia, zostalo Bránskeho impresionisticky podfarbené realistické dielo poetickou metamorfózou prírody.

Na jeho maliarskych potulkách ho zaujali svojrázne lokality Slovenska- Horná Nitra, Bánovská dolina, Ždiar i Horehronie. Tiež Považie,  rodná Bošáca a jej blízke okolie: Zimná krajina v Bošáci, 1945; Zima v Chocholnej, 1956 (majetok GMAB v Trenčíne), Považie II. 1950-1955 (majetok SNG v Bratislave). Celoživotne ho inšpiroval malebný Trenčín, jeho dominanty, jeho scenérie: Trenčín – námestie v zime, 1950 – 1955; Zo starého Trenčína, 1956; Trenčín - zimný motív, 1957 (majetok GMAB v Trenčíne). Akoby sa previazanosť s krajinou, v ktorej vyrastal a žil, pre autora stala prvou a najobdivovanejšou múzou. Nelákali ho však typické lokality, dávno stvárnené na mnohoraký spôsob. Snažil sa zachytiť svojrázny kolorit  trenčianskych mestských uličiek a skrytých zákutí. Priťahovali ho najmä zimné motívy a zimná poetika, ktorá mu umožňovala zobraziť staré známe miesta v novej, nečakanej podobe. Niekedy akoby sa námety uňho prepájali a vidiecka krajina sa pretavila do mestských motívov, aby tak vniesla prírodné krásy do priestoru, ktorý formoval človek. Aj D. Lovišková v katalógu o Ľ. Bránskom (vydanom k rovnomennej výstave ešte v roku 1988) vyslovila myšlienky, ktoré zostávajú pravdivé a aktuálne dodnes: „Tvorba a život akademického maliara Ľudovíta Bránskeho sú trvalo späté najmä s Trenčínom a jeho okolím. Umelec v mnohorakých modifikáciách zvýrazňuje  a fixuje svojráznosť okolitých prírodných zákutí a tichých dedinských zátiší, ktoré neohurujú atraktívnosťou námetu, ale skôr bezprostrednosťou a presvedčivosťou jeho pretlmočenia. S rovnakým zaujatím však autor zachytáva aj krásu a jedinečnosť historickej architektúry Trenčína, aby vytvoril vzácnu umeleckú kroniku, ktorá nám približuje kolorit a atmosféru starobylého Trenčína v minulosti, z ktorého sa už vytratili mnohé pôsobivé, zaujímavé detaily a celky. A v tomto fixovaní premenlivého, pripomínaní zabudnutého a už neexistujúceho spočíva i jedna z podstatných vlastností a hodnôt Bránskeho umeleckého prejavu.

Maľby Ľudovíta Bránskeho v sebe nesú reminiscencie na našu vlastnú minulosť.