Marián Sučanský - Nepokoj v duši

Jeho predčasným odchodom  (1996) stratila  relatívne bohatá paleta trenčianskeho výtvarného spektra neopakovateľný zdroj  maliarskej tvorby, vyznačujúcej sa poctivou robotou a významovou nasýtenosťou. Sučanský je žiak Matejkov a Mudrochov,  maliar  novej figuratívnosti, svoj tvorivý rozmach potvrdzuje  robustnými postavami, ktoré nás svojím mlčaním v skutočnosti  oslovujú a krajinomaľbou, v ktorej objavuje nové spôsoby výtvarného stvárnenia najmä mestských dominánt, akými sú dodnes Trenčiansky hrad a Synagóga. Sučanského figurálne kompozície  pripomínajú pokojné rozhovory pútnikov, ich čakanie na niekoho, kto však neprichádza. Jeho postavy ako keby sa vrátili do východiskového bodu svojej existencie, alebo zastali na poslednej zastávke života. Prítmie jeho obrazov je presvetlené nostalgickým svetlom, priťahujúcim nočné motýle maliarových samôt. Môžeme v ňom dokonca hľadať maliarovu víziu vlastnej budúcnosti, skrytej  v prítmí jeho  obrazov. Vyhýba sa polopatistickej ilustrácii, hľadá a nachádza atmosféru, do ktorej vloží svoj obdiv, či úžas. Jeho vnútorný nepokoj sa premieta i do jeho  výtvarného prejavu, zanechá v ňom výrazné stopy, podobné  stopám horolezca v snehu. Pozorovateľ z nich (a v nich) si môže prečítať príbeh Sučanského generácie,  ktorá si v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch vydobýjala priestor pre svoj  pohľad na dobu a život. Vtedy  trojica Mikuška-Struhárik-Sučanský patrila medzi stálice výtvarného života na Považí. Sučanského expresívnosť a studená farebnosť sa stala kontrastným prvkom k Mikuškovej výtvarnej lyrike a kvetnatej oslave života Struhárikových plastík. Ale aj Sučanský v tejto téme nájde svoje miesto. Kytice a zátišia v jeho komornej tvorbe dodnes nestratili svoje vône i svoje osamelé ticho. V podloží jeho maliarskeho talentu bol  dostatok  nevyťažených pokladov, ktoré , žiaľ, maliar  nestihol rozdať. Môžeme však  konštatovať, že viacerým svojim žiakom  v niekdajšej Ľudovej škole umenia, dnešnej  ZUŠ-ke, (Lubina, Minárik, Vavro, Vydrnák a i.) ich očividne ponúkol, a to so sebe vlastnou pokorou. V závere svojho nedlhého života Sučanský opúšťa expresívne predpolie svojich figurálnych kompozícií. Uvedomuje si totiž svoju situáciu, preto svoje druhé - posledné - výtvarné obdobie zasvätil krajinomaľbe. Obklopil  sa  živlami ticha  a samoty vôd, aby nám na ich hladine zanechal svoj nenamaľovaný autoportrét.