Martin Marenčin / Ten čo fotí umenie

Kurátor: Jozef Ondzik

Už v detstve bol doma obklopený umením. Narodil sa v Bratislave ako prvorodený syn v rodine výtvarníka, básnika, spisovateľa, filmára, surrealistu a patafyzika  Alberta Marenčina, regenta ubudoxológie pre Slovensko a priľahlé oblasti. Ich rodinní priatelia boli významní umelci, často z okruhu neoficiálnej scény. Tak bolo celkom prirodzené, že Martin už v začiatkoch svojho záujmu o fotografiu často mieril svoj objektív na najvýznamnejšie osobnosti slovenskej umeleckej scény, napríklad v súbore Vlečka hnoja (Dar pre Dominika Tatarku) 1973. Traja starí kamaráti Albert Marenčin st., Juraj Špitzer a Juraj Mojžiš idú na oslavu narodenín Dominika Tatarku a podarujú mu plnú vlečku hnoja. Hnoj mu vykydajú do záhrady a Martin to fotí. Je zrejmé, že vlečka hnoja pre Tatarku v atmosfére „normalizácie“ a v prípade aktérov tejto akcie má celkom iný rozmer, ako obyčajný kamarátsky žart. Mladý Martin Marenčin, aj keď možno vtedy netušiac, robil svoj prvý záznam akčného umenia.

 O Martinovi som po prvýkrát počul v roku 1982. Bolo horúce leto. Vysoko v lesoch nad Porúbkou sme spolu s Tomášom Leňom na kapotu starej Volgy porozkladali fotografie a Vovo Vorobjov nám rozprával o „foťkách”. O tých našich, aj o tom, čo sa deje v Bratislave. Pre nás  “chlapcov z periférie” to boli neoceniteľné informácie. Vovo vytiahol katalógy výstav, hovoril o tom, čo sa pre komunistickú cenzúru nemohlo publikovať a vystavovať, spomínal mená rôznych fotografov. Medzi inými aj Martina Marenčina a jeho súbor šiestich fotografií so siahodlhým názvom „Nedeľné popoludnie u priateľa Ladislava Hodného ml., umeleckého knihára z Týna nad Vltavou“.

 Už aj tu, podobne ako v jeho portrétoch Júliusa Jakobyho, Dominika Tatarku, Egona Bondyho, Štefana Prokopa, záznamoch zo stretnutí Kamarátšoft ist gut (Veľký kotol) a ďalších dielach z toho i neskoršieho obdobia, vládne priateľská atmosféra. Fotograf je akoby neregistrovaný, neruší, je neviditeľný. Je priateľom, ktorý zaznamenáva vzácne chvíle stretnutia. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa Martin Marenčin profesionalizuje ako fotograf. V tej dobe vzniká mnoho publikácií, výstav a katalógov o výtvarnom umení. Martin má veľa práce. Predchádzajúcim režimom nepreferovaní umelci zrazu vystavujú, je o ich diela enormný záujem. Potrebujú dokumentovať svoju tvorbu, inštalácie, výstavy. Galérie a zberatelia dokumentujú prírastky svojich zbierok. Pri tejto práci, ktorá u mnohých autorov a inštitúcií pretrváva roky, vzniká Martinovi nová sieť známostí a priateľstiev. Profesne robí reprodukcie umeleckých artefaktov a pre seba zaznamenáva chvíle strávené so vzácnymi priateľmi.

Stano Filko niekam doďaleka hľadiaci cez perforovanú matériu.

Bohdan Hostiňák vo chvíli, keď ide na prázdne plátno urobiť prvý dotyk štetcom.

Andrej Rudavský ako Kráľ Ubu.

Sústredenie a kontemplácia Daniela Fišera pred malým obrazom, čo začína splývať s vesmírom.

Dezider Tóth, ktorý je tu, a je aj niekde inde.

Dorota Sadovská berúca na seba podobu postáv zo série svojich žltých obrazov.

Martin Marenčin fotil diela azda každému. Bez jeho fotografií snáď neexistuje žiadna kniha o slovenskom výtvarnom umení. Jeho portréty umelcov však vznikajú z vnútornej potreby zachytiť moment, čo sa nedá popísať. Dá sa len prežiť. A ak máte šťastie, tak sa vám časť toho neopísateľného podarí zhmotniť. Neviem to presne, no možno práve toto sa nazýva umenie.

Každý fotograf raz dospeje k bodu, keď začne vyťahovať fotografie zo svojho archívu, ako dôkaz, že bol pri tom. Tomu, čo fotí umenie, to pritom môžeme len závidieť.

Jozef Ondzik