Matej Gavula: Promenáda

Autorove dielo sleduje dôsledky zásahov developera bez zreteľa na identitu a spoločenský kontext architektúry a miesta. Ide o hybridný sochársky projekt s kritickým apelom.

„...Promenáda vychádza z mojej osobnej skúsenosti s nábrežím Dunaja a dlhoročným pozorovaním tejto unikátnej stavby z roku 1958 architektov Ivana Matušíka a Ivana Salaya, siaha od Mosta SNP až k Botanickej záhrade, jej dĺžka je takmer 2 km. Pri výstavbe komplexu River Park bola časť travertínovej promenády odstránená a v rámci protipovodňových opatrení nahradená novou štruktúrou z betónu. Následkom toho sa stovky ručne sekaných prvkov zo spišského travertínu ocitli uskladnené v mestskom depozite v oblasti Čierneho lesa. Mňa zaujíma moment dočasného, prekvapujúceho ’návratu‘, nového ’objavenia sa‘ týchto segmentov vo verejnom priestore centra mesta a asociácie, ktoré aktivujú spomienkový optimizmus a príjemné pocity, osobné spomienky na promenádu, veľmi prítomné v kontexte Bratislavy. Rozostavenie kameňov do kruhov asociuje figurálnu kompozíciu, schému, ktorá odkazuje na starovekú kruhovú obranu, na rímske bojové umenie alebo na pohybové zbory priekopníka moderného tanečného umenia, bratislavského rodáka Rudolfa von Labana. Tento môj projekt vnímam ako hybridné sochárstvo vo verejnom priestore.“

Matej Gavula

Pred Kunsthalle Bratislava, v priestore Treskoňovej ulice, osadil Matej Gavula (*1972) Promenádu, dočasné dielo, zostavené z kamenných prvkov, odstránených z dunajského nábrežia v Bratislave. Pochádzajú z takzvaného Matušíkovho múrika, ktorý je zapísaný v kolektívnej pamäti Bratislavčanov ako ikonický prvok promenády pri Dunaji, tradičného vychádzkového cieľa. Svetlý pórovitý travertín, vyťažený z oblasti Spišského Dreveníka, evokuje takmer mediteránnu dovolenkovo-sviatočnú atmosféru. Múrik, ktorý siaha od Mosta SNP až k Botanickej záhrade, je dielom Ivana Matušíka a Ivana Salaya. Pochádza z roku 1958, čo je i rok započatia výstavby budovy Domu umenia, kde sídli Kunsthalle Bratislava, a ktorá má takisto na priečelí travertínový obklad. Repetitívne prvky minimalisticky jednoduchého perforovaného múrika nesúceho znaky klasickej architektúry (podesta, stĺp s náznakom kanelúry, preklad) boli ručne vytesané, každý z nich je originál. Vyznačujú sa brilantnou veľkorysosťou, proporčnosťou, čistotou tvaru a dômyselným detailom. Toto fyzické i vizuálne pevné ohraničenie odľahčili architekti vložením pravidelne sa opakujúcich polooblúkových priestorov vyhliadkových terás s priehľadným zábradlím z kovových profilov. Časť z múrika bola odstránená pri budovaní River Parku a protipovodňovej ochrany začiatkom 21. storočia – nahradila ho pevná betónová bariéra. Jej výška a forma síce chránia mesto pred tisícročnou vodou, súčasne však znemožňuje bližší kontakt peších na promenáde s riekou.

Celým 19. a 20. storočím sa vinú pokusy o urbanistické a architektonické zjednotenie nábrežia a snahy prepojiť ho s centrom mesta. Doposiaľ sa však prístup k spravovaniu a plánovaniu dunajských nábreží javí ako značne nekoncepčný a čiastkový. Ako sa uvádza v publikácii Bratislava (ne)plánované mesto, fragmentárne zásahy spôsobovali, že územie chátralo. Nábrežie tak až do minulého storočia ostalo „privilegovaným miestom identity, stretnutia súčasnosti a minulosti“ a zároveň jednou z posledných mestských „pevností, kde možno realizovať slobodu jednotlivca alebo malej skupiny“.